Trpezlivosť

Človek, ktorého dnes spomína Ježiš, zasial na svoju roľu dobré semeno, ale v noci mu do toho nepriateľ prisial kúkoľ. Sabotáž opísaná v tomto podobenstve je skutočne rafinovaná. Zo začiatku nie je ľahko rozpoznateľná. Rozdiel sa prejaví až pred dozrievaním úrody. 

Táto situácia privádza na scénu iniciatívnych sluhov. Vďaka dialógu, ktorý nasleduje, postupne odhaľujeme skrytú hĺbku podobenstva. Na bolestný úžas zamestnancov, ktorí pátrajú po príčine, sa pridáva príkaz majiteľa: nesmú kúkoľ trhať.

Musia ho nechať rásť spolu s pšenicou až do času, keď zrelosť plodov umožní s istotou rozlíšiť kúkoľ od pšenice. A to hlavne z dôvodu, aby sa nepoškodil ani jeden jediný klas obilia. Podľa všetkého, v Kristovej dobe sa kúkoľ zvyčajne odstraňoval oveľa skôr, ako nastala žatva. 

Podobenstvo nastavuje zrkadlo nám, horlivým sluhom, ktorí by sme chceli hneď odstraňovať kúkoľ: Čo tam záleží na niekoľkých klasoch, ak to pomôže zachrániť väčšiu časť úrody?

Je to práve Božia trpezlivosť so „zlými“, čo nás často vyrušuje. Ale spomeňme si na Ježišove slová, akú námahu vynakladá, aby našiel i jedinú stratenú ovečku. V Božích očiach je každý človek jedinečný. Preto trpezlivo čaká, kým nebude jasné, aké ovocie prinesie. Pán neschvaľuje zlo, iba upozorňuje, že nie je úlohou ľudí rozhodovať, kto patrí do ohňa ako kúkoľ a kto do sýpky ako pšenica. 

Ako často sa podobáme na sluhov z podobenstva. Zvlášť, keď posudzujeme či odsudzujeme tých, ktorí nekonajú podľa nášho úsudku. Ako málo stačí, aby sa názor „iniciatívnych“ zmenil na ideológiu, pre ktorú budú obetované aj ľudské životy. V dejinách ľudstva sa to neraz stalo, i keď je to v priamom protiklade k tomu, čo nás Kristus učí. 

Keď nás najbližšie bude rozčuľovať ľudské zlo, spomeňme si, že právo súdiť má len ten, kto má moc zachraňovať. A ten trpezlivo čaká na čas žatvy. Nemali by sme byť práve my kresťania nevyčerpateľnými optimistami? Ak sa má predsa len niekto zmeniť, nemám to byť práve ja?