Vrcholový šport ho naučil nevzdávať sa

„Šport ma naučil disciplíne, keďže pri ňom musí človek dodržiavať harmonogram, životný štýl a všetko prispôsobiť tréningu. Tiež mi dal rozhľad, lebo som mal možnosť cestovať, zažiť nové veci, spoznať nové krajiny a stretnúť nových ľudí,“ hovorí František Janečko (38), v  súčasnosti kaplán vo farnosti Vysoké Tatry.

„A v športe je dôležité aj nevzdávať sa, z čoho veľmi čerpám i v kňazstve. Nie som z generácie, ktorá by sa dala ľahko odradiť.“

MRZLI, ALE NEBOLI Z CUKRU

Keďže vyrastal na Štrbskom Plese, prírodu mal odmalička okolo seba. K športu ho priviedol otec. „Hrával so mnou a so sestrou tenis, bicyklovali sme, chodili na túry. Ako bolo vtedy bežné, detstvo sme trávili vonku. To bol základ, na ktorom sa dalo stavať.“

Behu na lyžiach sa začal venovať v siedmej triede základnej školy, spočiatku práve s otcom. Po roku už trénoval v klube. „Chytilo ma to, boli sme dobrá partia, mali sme nadšenie.“ Prišli aj ťažšie chvíle, ale nikdy neuvažoval, že by lyže hodil do kúta. Ani vtedy, keď sa tuhá tatranská zima zadierala až pod nechty — trénovať sa muselo vždy.

„Ako Tatranec som bol na zimu zvyknutý, neboli sme z cukru. Ale pamätám si aj krušné chvíle,“ potvrdzuje. „Keď inde nebolo dosť snehu, šli sme trénovať na parkovisko na Štrbskom Plese, kde sa dala ľahšie natiahnuť stopa. V jednej ruke sme si niesli lyže, v druhej palice a zima zachádzala až do špiku kostí. A po tréningu znovu. Bola to krutá bolesť. A dvojnásobná – prvý raz, keď ruky zamŕzali, a druhý raz, keď rozmŕzali.“