V službe sprevádzania som spolupútnik

Spomínate si ešte, ako ste v počiatkoch vašej kňazskej služby reagovali, keď vás ľudia začali oslovovať duchovný otec?

S týmto oslovením sa ako jezuitský kňaz nestretávam často, keďže ľudia nás zvyčajne oslovujú páter. Možno aj preto som si úlohu duchovného otca začal uvedomovať až časom a iba postupne.

Kedy ste si naplno uvedomili, že ste duchovný otec všetkých ľudí, ktorí sú vám zverení?

K takému „naplno“ ešte neprišlo, pretože v uvedomovaní si svojho duchovného otcovstva neustále rastiem a s rokmi služby sa toto vedomie vo mne ďalej prehlbuje. Predsa sa mi však vynára aj konkrétny moment z času štúdií, keď mi zarezonovala veta jedného z mojich profesorov, že kňazi sú pre službu všetkým ľuďom, a bez oviec by nebolo ani pastiera.

Čo ste si predstavovali pod duchovným otcovstvom pred jedenástimi rokmi, keď ste prijali kňazskú vysviacku, a aký význam má pre vás dnes?

Počas príprav na službu duchovného sprevádzania, ktorá je nám jezuitom taká vzácna a vlastná, som často počúval, že pri nej nemá ísť o duchovné vedenie, radenie druhým, a už vôbec nie o riadenie druhých, ale o duchovné kráčanie s nimi. Možno aj preto som vo chvíli vysviacky videl seba skôr ako duchovného brata, priateľa, spoločníka s ponukou sviatostnej služby než ako duchovného otca. Dnes však na mňa dolieha aj menovanie za provinciála a s tým aj zodpovednosť nielen sprevádzať, ale aj viesť.