Najkrajší pohľad na farnosť je z kalvárie

Malebná tichá dedinka učupená uprostred polí a pahorkov medzi Šaštínom a Holíčom na Záhorí.

Asi tisícku jej obyvateľov denne sprevádza Duch Svätý, ako napovedá patrocínium kostola.

A jeho závan cítiť nielen v ich dielach, ale aj ľuďoch a miestnom duchovnom otcovi, premonštrátskom pátrovi Quirínovi Jánovi Barníkovi, OPraem.

KRÍŽE BEZ KRÍŽOVEJ CESTY

Pred troma rokmi začal v Petrovej Vsi s budovaním netradičnej krížovej cesty. No hoci človek mieni, Pán Boh mení.

„Vždy som si prial vybudovať v nejakej farnosti krížovú cestu za dedinou. Doteraz sa mi to však nepodarilo, no keď som prišiel do Petrovej Vsi, videl som veľké lány. Za kopcom je filiálka Letničie, za ktorou vedie pekná trasa po panelovej ceste až k poľnému krížu.“

Zdalo sa, že by to mohlo byť to pravé miesto. „Z prílišnej horlivosti som u farníka Rudolfa z Letničia objednal kríže na jednotlivé zastavenia.“

Keď však páter Quirín požiadal obec o schválenie, dostal stopku pre problémy s pozemkami a protizáplavovú zónu. „Kríže sa robili, no nemal som ich kde dať.“

Z cesty za Petrovou Vsou síce videl zarastený sad, no nikdy ho príliš nelákal.

Počas pandemických zákazov cestovania ho tam farníčka Mária zobrala na prechádzku. „Pomyslel som si, že je to síce pekné miesto, no keď som chcel vidieť dedinu, musel som sa postaviť na špičky, aby som videl ponad krovie.“

Urobiť na tomto mieste krížovú cestu vyzeralo na ozajstné utrpenie.

UKRYTÝ POKLAD

No zarastená džungľa, kedysi jabloňový sad, napokon nadchla veriacich aj pátra Quirína. Pozemok patril obci, takže mohli začať budovať.

Najprv v roku 2020 postavili na vrchole veľký kríž. Založili občianske združenie Petrovilla na podporu opravy organa, no pod patronát si zobrali aj krížovú cestu.

V septembri postupne začali s čistením sadu. „Išiel som na týždeň do Írska, a keď som sa vrátil, sad bol takmer vyčistený. Nie do takej podoby ako dnes, ale dalo sa sem chodiť.“

Pomocnú ruku pridali viacerí, farníci i obecný úrad. Chlapi s  motorovými pílami aj jemné ženské estetické duše.

Projekt očaril aj tých menej horlivých. Sedes, ambón či poľný oltár a altánok vyrobil miestny stolár Miro. Nepraktizujúci, no duchovnému správcovi nejedenkrát nápomocný.

„Reliéfy som mal nevyužité na fare, jamy na kríže som vykopal ručne, ďalší pán vo svojej firme robil železné ukotvenie, iní zase betonárske či maliarske práce.“ Lavičky dostali až z Dolnej Poruby z Trenčianskeho kraja.

SYMBOL ĽUDSKEJ DUŠE

Ošetrili stromy, urobili terénne úpravy, poľný oltár, vysadili nové dreviny a po pár týždňoch dostal jabloňový sad svoj pôvodný kaskádovitý tvar.

Duchovný správca v  tom vidí peknú symboliku. „Zdevastovaný sad je akoby symbolom ľudskej duše, ktorá môže byť tiež zdevastovaná. Koľko to dá práce, kým sa znova zušľachtí a očistí. Spätne vidíme, aké dobré je starať sa o ten zasadený stromček a nenechať ho zničiť, vyschnúť. Dá to mnoho práce, ale obnoví sa.“

Hovorí, že každý z nás je akoby jabloň, stromček, o ktorý sa treba starať. „Keď prijmeme krst, musíme sa starať o vieru, aby priniesla ovocie.“

NIELEN CEZ PÔST

V júli 2021 krížovú cestu slávnostne požehnal vikár a sekretár minoritov Jaroslav Cár, OFMConv. Pobožnosti krížovej cesty sa však nekonajú iba cez pôst.

„Mali sme jednu aj v Advente, ale budú pokračovať i v Cezročnom období. Každý piatok.“

Každé zastavenie má dnes svojho správcu – rodinu, kultúrny klub či partiu dôchodcov –, ktorý sa stará o jednotlivé zastavenie a jeho skalku s ľubovoľným výberom kvetov, bylín a tráv, ale aj o jeho okolie.

Krížová cesta je tak vždy pekne upravená. Najkrajšia však je, keď jablone zakvitnú a odejú sa do malých bielych kvetov. Na to si ešte zopár týždňov počkáme.

Podľa miestnych má ale čaro v každom ročnom období. Na jeseň je napríklad pohľad na jednotlivé kríže lemovaný zrelými jablkami rôznych odrôd, v zime zasa cez holé stromy presvitá pohľad na dedinu v pozadí.

„Ako sme tu tak raz v lete počas svätej omše stáli, mnohí zúčastnení si uvedomili, že krajší pohľad na svoju dedinu nevideli.“

NA JEDEN RUŽENEC

S blížiacou sa pätnástou hodinou kráča z obce alejou pomedzi polia hŕstka ľudí. Niektorí s turistickými paličkami či na bicykli.

„Je to tak na jeden ruženec, asi dvadsaťminútová prechádzka.“

Viacerí však uprednostňujú auto, ktorým sa vyvezú za obec na vrchol kopca i krížovej cesty a odtiaľ zbehnú dole na začiatok. Túto možnosť využívame aj my, keďže nám správca farnosti ponúkol odvoz.

Cestou od kostola sa ešte stihne pristaviť pri jednej farníčke a zviezť ju domov, aby stihla službu pri Oltárnej sviatosti, pri ktorej sa každý štvrtok až piatok veriaci striedajú 24 hodín.

A to netušíme, že cesta dole do dediny po skončení pobožnosti bude ešte exkluzívnejšia.

NESÚ SVOJ KRÍŽ

Na začiatku pobožnosti vyjadrujú Petrovovešťania úmysel modlitby. Krížovú cestu obetujú za pokoj vo svete i na Ukrajine, za všetkých trpiacich závislosťami, za rodiny, kňazov, biskupov, Svätého Otca, za oživenie viery vo farnosti.

Každý si v tichosti pridáva aj svoj úmysel. Začínajú korunkou Božieho milosrdenstva, aby sa posilnení Božou milosťou vydali na púť ku Kristovi.

Modlia sa, aby ich každé zastavenie podnietilo stať sa svedkami lásky.

Asi na dvadsiatku veriacich sa síce usmievajú príjemné lúče slnka, no v polovici marca sú ešte príliš zubaté a pôstnemu sebazapreniu napomáha aj chladný prudší vietor. Ten asi nie je ničím neobvyklým, pretože aj kopec, na ktorom stojí krížová cesta, nesie názov Fuklajzna.

V daždi, snehu či zamračenom vlhkom a studenom počasí je to ozajstná kalvária, no Petrovovešťanov to neodrádza ani vtedy. „Neraz pršalo, no keď sme hore zaparkovali a zišli dole na začiatok krížovej cesty, dážď ustal.“

Stúpajúc po kaskádach jabloňového sadu, zvierajú v skrehnutých rukách kamene. Niektorí väčšie skalky, iní drobné kamienky. „Doniesli sme si ich z domu alebo zobrali zdola od vstupu na kopec,“ dozvedáme sa od farníčok.

Pripomínajú im ľudské kríže, hriechy a  trápenia. Na kopci ich potom odovzdávajú Ježišovi pod kríž. Asi polmetrová kopa naznačuje, že trápení je viac než dosť.

CESTA SVETLA AJ ROZHĽADŇA

V  budúcnosti by mohla popri krížovej ceste pribudnúť aj cesta svetla. „Ľudský život, to nie je len utrpenie a smrť. Je dôležité si uvedomovať, že máme byť svedkami nádeje a zmŕtvychvstania.“

Preto by chcel páter Quirín v  ďalšej časti jabloňového sadu umiestniť zastavenia, ktoré budú pripomínať niektoré udalosti od Ježišovho zmŕtvychvstania až do zoslania Ducha Svätého.

„Teším sa na nedeľné popoludnia, keď sa s farníkmi povzbudíme modlitbou pobožnosti cesty svetla do vydávania svedectva o živom Kristovi svojím životom.“

Na kopci medzi krížom a vysielačom by obec rada postavila rozhľadňu. Sú to vyhliadky do ďalekej budúcnosti, no dúfajú, že s Božou pomocou sa dočkajú.

Tak ako sa dočkali krížovej cesty v zdevastovanom jabloňovom sade, ktorá je pre všetkých milým prekvapením.

Spolu s plánovanou cyklotrasou by sa aj pietne miesto dostalo viac do povedomia ľudí. Už teraz tam správca farnosti často stretáva psíčkarov a cyklistov, ktorí oddychujú v tieni altánka.

Ako sa pomaly rozchádzame, páter Quirín ponúka farníčke v najlepších rokoch voľné miesto v aute. „Né, né, páterko, veď priberám, tlstnu, nemóžu sa vozit,“ so smiechom odmieta.

Páter sa však nevyberá do dediny upravenou cestou, ale volí skratku. Priamo cez poľnú cestu popri krížovej ceste. Z obyčajného „kombíka“ sa tak razom stáva šikovné SUV. „Keď tak raz bolo napršané a nasnežené, išiel som dole celý čas šmykom, sestrička radšej vystúpila a išla pešo,“ nezaprie v sebe dobrodružnú povahu.

Bez nej a Božieho požehnania by však toto dielo asi nikdy nezískalo dnešnú podobu.

Viac fotografií nájdete vo fotogalérii.