Nádej je ako živá voda

„Viera nás pozýva, aby sme prijali Pravdu a stali sa jej svedkami pred Bohom a všetkými našimi bratmi a sestrami. Prijať a žiť Pravdu, ktorá sa zjavila v Kristovi, značí predovšetkým dovoliť, aby nás v Pôstnom období zasiahlo Božie slovo, ktoré nám Cirkev z generácie na generáciu ohlasuje.

Táto Pravda nie je rozumovým konštruktom vyhradeným len pre niekoľko vyvolených, nadradených alebo výnimočných myslí, ale je to posolstvo, ktoré prijímame aktorému môžeme porozumieť vďaka chápavému srdcu, otvorenému pre veľkosť Boha, ktorý nás miloval, prv ako sme o tom vedeli.

Tou Pravdou je sám Kristus, ktorý prijal našu ľudskú prirodzenosť až do dna a stal sa cestou vedúcou k plnosti života, ktorá je náročná, ale otvorená pre všetkých. Pôst prežívaný ako skúsenosť odriekania privádza všetkých, čo ho prežívajú v jednoduchosti srdca, k tomu, aby znovuobjavili Boží dar a pochopili, že sme stvorenia na jeho obraz a podobu a že v ňom nachádzame svoje naplnenie.

Ten, kto sa postí, vďaka dobrovoľne prijatej chudobe sa stáva chudobným s chudobnými, pričom zhromažďuje bohatstvo lásky, ktorú prijal a o ktorú sa delí.

Takto chápaný a praktizovaný pôst pomáha milovať Boha a blížneho, pretože, ako učí sv. Tomáš, láska je pohyb, ktorý upriamuje pozornosť milujúceho na milovaného, pokladajúc ho za jedno so sebou samým.“

Výzva na zmierenie

„Nádej je ako ‚živá voda‘, ktorá nám umožňuje pokračovať na našej ceste. Samaritánka, ktorú Ježiš pri studni prosí, aby sa mu dala napiť, nechápe, keď jej hovorí, že jej môže ponúknuť ‚živú vodu‘ (Jn 4, 10).

Najprv si, samozrejme, myslí, že ide o materiálnu vodu, Ježiš však má na mysli Ducha Svätého, ktorého nám v hojnosti daruje v tajomnej udalosti Veľkej noci a ktorý nás naplní nádejou, čo nikdy nesklame. Už pri ohlásení svojho utrpenia a smrti poukazuje Ježiš na nádej, keď hovorí: ‚... ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych‘ (Mt 20, 19).

Ježiš hovorí o budúcnosti, ktorú nám otvorilo dokorán Otcovo milosrdenstvo. Dúfať s ním a vďaka nemu znamená veriť, že dejiny sa jednoducho nekončia našimi omylmi, naším násilím, nespravodlivosťou a hriechom, ktorý ukrižuje Lásku.

Znamená to čerpať z jeho otvoreného Srdca Otcovo odpustenie. V aktuálnej znepokojujúcej situácii, ktorú zažívame a v ktorej sa všetko zdá krehké a neisté, môže sa zdať provokáciou hovoriť o nádeji. Pôstne obdobie je však práve obdobím nádeje, keď obraciame zrak k trpezlivému Bohu, ktorý sa neprestajne stará o svoje stvorenie, pokým my s ním často zle zaobchádzame.

Ide o nádej na zmierenie, na ktoré nás zápalisto vyzýva sv. Pavol: ‚Zmierte sa s Bohom!‘ (2 Kor 5, 20).

Prijatie odpustenia vo sviatosti zmierenia, ktoré je ústredným bodom našej cesty k obráteniu, nám umožňuje šíriť odpustenie: keďže sme ho sami prijali, môžeme ho aj my ponúknuť, ak sme schopní žiť v pozornom dialógu a zaujať postoj, ktorý je pre zranených útechou.

V Pôstnom období myslime viac na to, aby sme hovorili ‚slová povzbudenia, ktoré poskytnú útechu, dodajú silu, potešia, vzpružia‘ (Fratelli tutti, 223).

Na sprostredkovanie nádeje niekedy stačí byť ‚láskavým človekom, ktorý odloží nabok svoje starosti a naliehavé potreby, aby venoval pozornosť, aby daroval úsmev, aby povedal slovo povzbudenia, vytvoril priestor na vypočutie uprostred toľkej ľahostajnosti‘ (tamže, 224).“

Láska je dar

„Láska, prežívaná v Kristových stopách, ako pozornosť a súcit voči každému človeku, je tým najvyšším prejavom našej viery a našej nádeje. Láska sa raduje, keď vidí druhého rásť. Preto aj trpí, keď druhého sužuje úzkosť: v osamelosti, chorobe, bez strechy nad hlavou, v opovrhnutí, v núdzi.

Láska je pohnútka srdca, ktorá nás núti vyjsť zo seba a vytvára puto spoluúčasti a spoločenstva. Láska je dar, ktorý dáva nášmu životu zmysel a vďaka ktorému považujeme núdzneho za člena našej vlastnej rodiny, za priateľa, brata či sestru.

To málo, o ktoré sa v láske podelíme, sa nikdy neminie, ale sa premení na rezervoár života a šťastia. Prežívať Pôstne obdobie v láske značí starať sa o tých, čo v dôsledku pandémie COVID-19 trpia, sú opustení alebo ustráchaní.

V situácii veľkej neistoty ohľadom zajtrajška si spomeňme na slová, ktorými sa Boh obracia na svojho služobníka: ‚Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj‘ (Iz 43, 1), a v láske ponúknime aj slová nádeje, ktoré umožnia druhému pocítiť, že Boh ho miluje ako svoje dieťa.“