Jedno a to isté božstvo

Otázka týkajúca sa modlitby korunky Božieho milosrdenstva je pomerne častá nielen v radoch veriacich, ale aj kňazov. Ide o problém, ktorý je striktne teologický a konkrétnejšie kristologický a trinitárny.

To je pomerne komplexná matéria, preto potrebuje osobitú milosť, ktorej sa dostalo sv. Faustíne počas vianočných sviatkov: „Keď som vošla do refektára, celá moja bytosť sa počas čítania pohrúžila do Boha. Vnútorne som videla, ako sa Boh na nás pozerá s veľkým zaľúbením.

Zostala som sama s nebeským Otcom. V tej chvíli som hlbšie poznala tri božské osoby, ktoré budeme celú večnosť kontemplovať, a po miliónoch rokov poznáme, že sme svoju kontempláciu ešte len začali“ (1439).

Celá teologická reflexia v dejinách Cirkvi má tento pocit malosti pred veľkosťou tajomstva vnútrotrojičného života, ktorého milostivú dimenziu zakúša, každodenne spoznáva a slávi a ktorý pre ňu zároveň ostáva nepreniknuteľným, ťažko vysloviteľným tajomstvom.

TRI POSTOJE

Odpoveď úradnej Cirkvi vo forme dogmatického učenia o jednej božskej prirodzenosti a troch božských osobách ostáva preto odpoveďou vedomou si limitov ľudského jazyka stojaceho pred úlohou vysloviť nevýslovné.

Umožňuje však presné vymedzenie troch hlavných heterodoxných (mylných) postojov, ktorými sú: triteizmus, modalizmus a subordinacionizmus. Triteizmus tvrdí, že sú traja bohovia, oddelení a odlišní, každý večný a nekonečný.

Modalizmus tvrdí, že Otec, Syn a Duch Svätý sú tri „pseudonymy“ na označenie toho istého jediného Boha alebo tri spôsoby tej istej Božej substancie, takže Boh by bol trojica len pre nás, ale nie sám v sebe.

Subordinacionizmus tvrdí, že je len jeden Boh a tým je Otec a že Syn a Duch Svätý od neho len prijímajú božskú substanciu ako podradení, takže nie sú tej istej podstaty alebo sú len adoptované stvorenia, a tak participujú na jeho božskom živote.

JEDNA PRIRODZENOSŤ

Len veľmi ťažko si vieme predstaviť Boha, ktorý je jediný, ale ktorého jednota je zároveň pluralitná, vzťahová. Ako opísať, že božská prirodzenosť je jedna, ale zároveň je „privlastnená“ tromi osobami, ktoré jedinej božskej prirodzenosti dávajú svoju trvalú a nezdieľateľnú „realacionálnu“ špecifikáciu v podobe otcovstva, synovstva či „dýchania“?

Pri takomto pohľade sa dá povedať, že sporné tvrdenie z článku „božstvo vlastné Ježišovi je odlišné od božstva Otca“ nie je chybné. Ide o božstvo, ktoré je jedno a to isté, ale ktoré v osobe Krista zjavuje svoju synovskú vzťahovú dimenziu prejavujúcu sa na vnútrotrojičnej úrovni odovzdaním – obetou vlastného, od Otca prijatého božstva.

Ak by sme ostali uväznení v určitej forme „kresťanského monoteizmu“, prehliadajúc tak vzťahovú pluralitu v Bohu, tak by sme nevedeli vysvetliť, prečo sa Ježiš ako druhá božská osoba modlí k Otcovi – k prvej božskej osobe (porov. Lk 22, 42) alebo tiež prečo Ježiš zaplesal v Duchu Svätom (porov. Lk 10, 21).

Pri akceptovaní podobnej optiky by sme museli označiť za nesprávne aj také hlboké vyjadrenia, aké ponúka napríklad švajčiarska mystička Adrienne von Speyr: „Boh stojí pred Bohom v postoji, ktorý prináleží Bohu a ktorý sa analogicky môže označiť ako ‚postoj vyznania‘, pretože v ňom sa Boh ukazuje taký, aký je... Boh nie je nečinné bytie: je to večný život v neustálom akte. Blaženosť Boha spočíva v tomto: zjaviť sa pred Bohom.“