Napredovanie v kresťanskom živote

Rád by som začal svoju odpoveď trochu netradične, poukázaním na rozmanitú povahu listárne, a teda aj otázok a odpovedí na ne. Niektoré témy sú všeobecného a objektívneho rázu, inokedy sa tu stretneme s veľmi konkrétnymi otázkami, ktoré môžu byť aj veľmi osobné, s dávkou subjektivity.

Tá dnešná je práve takejto povahy. V jej základe zrejme stojí konkrétna skúsenosť čitateľa s človekom, ktorého v otázke opisuje. Odpoveď nie je jednoduchá a určite nechce byť rozsudzovaním medzi dvoma ľuďmi. Stále mi totiž prichádzajú na um slová Pána Ježiša, v ktorých sa on sám bráni tomu, aby bol považovaný za akéhosi rozhodcu medzi ľuďmi (porov. Lk 12, 14).

TÚŽBA PO OBRÁTENÍ

Aktuálna otázka sa týka dvoch rovín kresťanskej viery, ktoré spolu súvisia, no predsa dovoľujú rozdielne zamyslenie. Z jednej strany ide o človeka, ktorý by bol nemohol prijímať sviatosti bez náležitej nápravy života a konania pokánia. Táto oblasť je dostatočne známa, hoci neraz aj náročná na posúdenie. A dovolím si ju nerozvíjať, aby sme sa mohli bližšie zamyslieť nad druhou rovinou.

Je ňou otázka, či „človek, ktorý nevedie čestný život“, môže byť lektorom, prípadne konať iné služby v cirkevnom spoločenstve. Kto však posúdi čestnosť a nečestnosť tých, ktorí chcú slúžiť? V prvom rade je to Boh, ktorý jediný vidí hlboko do srdca človeka. On aj vedie k úprimnosti kresťanského života, ktorá sa má prejavovať ustavičnou túžbou po obrátení.

Z hľadiska ľudskej autority je posudzovateľom kňaz vo farnosti, lebo on je zodpovedný za ľudí, ku ktorým ho Boh prostredníctvom Cirkvi posiela. S pastoračnou múdrosťou má poznať svojich veriacich, aby dokázal rozpoznať nielen vonkajšie ambície, ale aj vnútorné túžby a predpoklady ľudí, ktorí sa chcú konkrétne podieľať na živote farnosti.

Mohli by sme hovoriť o rozmanitosti služieb. A práve to, že ide o služby, nemá nikoho viesť k snahe vyniknúť pred ostatnými, ale k túžbe slúžiť im. Z hľadiska morálneho rozlišovania o vhodnosti alebo nevhodnosti na službu treba, iste, brať do úvahy otázku pohoršenia. Ale nielen z pohľadu, či je niekto ľahostajný voči Božím a cirkevným prikázaniam. Pohoršenie totiž dáva aj ten, kto sa v pýche vyvyšuje nad ostatných, a tak mnohých vzďaľuje od Cirkvi.

OBJEKTÍVNA ODLIŠNOSŤ

Pastoračná múdrosť spočíva v citlivosti pri odstraňovaní pohoršení a povzbudzovaní do napredovania v kresťanskom živote. Niekedy sa to môže diať cestou úprimnej služby vo farnosti aj zo strany toho, kto si s pokorou uvedomuje svoju objektívnu odlúčenosť od sviatostného života.

Konkrétne spomenutá služba lektora nie je myslená ako oficiálne ministérium Cirkvi, na ktoré by bolo možné ustanoviť zrelých kresťanov vynikajúcich potrebným poznaním a príkladom života. Ide skôr o službu, ktorá by lektora mala viesť k čoraz väčšiemu priblíženiu jeho myslenia, rozprávania a konania k čítanému Božiemu slovu. Ak je konkrétny človek voči tomu ľahostajný, jeho činnosť vo farnosti nie je pravou službou. Ale ani posudzovanie bratov a sestier nie je ozajstnou službou pre dobro farnosti…

Rád by som v závere povzbudil do úprimného dialógu s kňazom alebo aj s inými členmi spoločenstva, aby sa nielen vyjasňovali úskalia pohoršení, ktoré môžu vznikať, ale najmä aby rástla kresťanská láska, ktorá túži po dobre druhých, a preto vie byť trpezlivá (porov. 1 Kor 13, 4).