Založil kartuziánsku rehoľu

Svätý Bruno sa narodil do šľachtickej rodiny v Kolíne nad Rýnom v prvej polovici 11. storočia. Odmalička bol tak trochu zvláštnym dieťaťom – namiesto šantenia s inými deťmi a chlapčenskej nezbednosti dával prednosť slušnej výchove a úcte k Bohu.

Vyznačoval sa láskavosťou a pokorou. Najprv chodil do školy k sv. Kunibertovi v rodisku, neskôr študoval v Remeši, v Tours či v Paríži, kde dosiahol hodnosť doktora bohosloveckých vied a bol veľkým znalcom Svätého písma. 

Jeho žiak sa stal pápežom

Brunova múdrosť a čnostný život sa zapáčil remešskému arcibiskupovi Gervázovi, ktorý mu zveril správu školy, udelil mu kanóniu pri chráme v Remeši a neskôr ho vymenoval aj za správcu svätej súdnej stolice. Učeniachtiví mládenci sa vďaka Brunovi do školy húfne hrnuli a zdokonaľovali sa v nej nielen vo vedách, ale i v kresťanských čnostiach. 

Jedným zo študentov bol i zbožný mladík Odo de Chatillon, ktorý sa neskôr stal biskupom, potom kardinálom v Ostii a napokon v roku 1088 i pápežom s menom Urban II. 

Z funkcií na samotu

Po smrti arcibiskupa Gerváza v roku 1067 však pre zbožného Bruna nastali ťažké časy. Novým arcibiskupom sa nečestným spôsobom stal vysoko postavený muž Manasses. Hoci o ňom bolo známe, že žije nemravne a s cirkevným životom toho veľa spoločného nemá, podplatil kráľovských radcov, ktorí ho povolali do arcibiskupského úradu.

Spočiatku sa aj javil ako horlivý pastier, pretvárka mu však dlho nevydržala a jeho hriešne zmýšľanie aj život vyšli čoskoro na povrch – predával cirkevné hodnosti i úrady, plienil chrámy a kláštory, privlastňoval si peniaze podriadených kňazov. 

Nikto z cirkevných hodnostárov ale nemal odvahu pohoršujúceho arcibiskupa napomenúť, okrem Bruna. Keď nepomohlo napomenutie, karhal ho tiež verejne, čo sa, samozrejme, Manassesovi nepáčilo, a tak Bruna zbavil úradu a rovnako aj všetkého majetku. Bruna to však celkom potešilo, dávnejšie totiž túžil žiť na samote, čo sa mu o pár rokov neskôr skutočne podarilo. 

V roku 1076 opustil mesto Remeš a asi o dva roky neskôr hriešneho biskupa Manassesa funkcie zbavili. Namiesto neho žiadal zbožný ľud za arcibiskupa Bruna, ten to odmietol a so svojimi šiestimi spoločníkmi odišli do Grenobla, kde ich láskavo prijal tamojší biskup a ďalší Brunov žiak – sv. Hugo.

Na Brunovu žiadosť im poskytol neprístupné miesto v osamelom alpskom údolí Chartreuse, v latinčine Cartusia. Postavili si tam kaplnku a okolo nej malé pustovne, v ktorých žili podľa vzoru niekdajších eremitov v Egypte a vo Svätej zemi.

Hoci veľa pracovali, málo jedli a ich odev nebol vôbec pohodlný, hlásilo sa k nim čoraz viac mladých mužov. Definitívne rád schválili až v roku 1176 a dodnes je najprísnejším rádom v Cirkvi. Zaujímavosťou je, že Bruno ako zakladateľ kartuziánov, nikdy nespísal ich pravidlá. Urobil tak až jeho piaty nástupca Guigo.

Z Francúzska do Talianska

Po šiestich rokoch si ho na pomoc zavolal jeho žiak Odo, vtedajší pápež Urban II. Z poslušnosti sa aj s niekoľkými bratmi vydal do Ríma, mnísi si však na ruch mesta nezvykli a vrátili sa späť. Bruna pápež do Francúzska pustiť nechcel, mohol ale opustiť Rím a usídliť sa v pustom kraji v Kalábrii – v La Torre.

Koncom 11. storočia tam zriadil mníšsku osadu Panny Márie podľa vzoru Kartúzy, neskôr i ďalšie spoločenstvo mníchov sv. Štefana s menej prísnymi pravidlami. Zomrel 6. októbra 1101 v La Torre v Kalábrii. 

Hoci sa Bruno svätcom oficiálne nikdy nestal, medzi svätých ho právom radíme. Pápež Lev X. povolil kartuziánom v roku 1514 uctievať ho a v roku 1623 rozšíril pápež Gregor XV. úctu k nemu na celú Cirkev.