Kríž je znakom Majstra človečenstva

„A práve tým vykúpil človeka z jeho neschopnosti naplniť svoje človečenstvo. V ňom a s ním to však môžeme dokázať aj my,“ dodáva prednášajúci systematickej teológie na TF KU v Ružomberku.

Ježiš urobil všetko, aby v pláne spásy zostal verný tomuto človečenstvu, a tak sa nevyhol spôsobu popravy na území rímskeho impéria. „Samozrejme, nemusel to byť kríž. Kríž je len vtedajšia historická okolnosť. V Ježišovom prípade však kríž nie je znakom frustrácie, zločinectva a bezmocného konca, ale znakom naplnenia.“

Keďže človek sám zo seba nedokáže byť úplne človekom, „Boh sa ním stal, aby v človeku uskutočnil jeho naplnenie. Preto v teológii platí, že kristológia je naplnenou antropológiou“. On zostúpil k nám, aby sa stal človekom, aby si nás pritiahol k sebe.

ŽIŤ PRIAMOČIARO

Kríž figuruje aj počas Veľkonočnej oktávy, ktorá sa začína Nedeľou Pánovho zmŕtvychvstania a končí sa nasledujúcou nedeľou. „Kríž ostáva znakom vykúpenia, aj keď sa vo Veľkonočnej oktáve silno zvýrazňuje kríž bez korpusu Krista. Ešte silnejšie sa tak zdôrazňuje jeho zmŕtvychvstanie a víťazstvo nad smrťou.“

Prázdny kríž vo Veľkonočnej oktáve ukazuje, že on nie je to posledné. „Preto sa cez kríž zvykne prehodiť biela plachta, ktorá naznačuje prázdny hrob – znak Kristovho zmŕtvychvstania,“ vysvetľuje kňaz.

Ježiš za nás trpel, obetoval sa, aby nám ukázal svoju lásku k nám, aby nám zanechal odkaz. Symbol kríža nám stále pripomína znak jeho človečenstva. „Aby sme v napĺňaní nášho človečenstva čím menej cúvali, uhýbali stranou, a tak nesklamali ani seba samých. Kríž je znakom, že Ježiš neuhýbal, ale žil priamočiaro až do konca. Kríž je znakom Ježiša ako Majstra človečenstva a nás ako jeho učeníkov, ktorí ho nasledujú v stávaní sa ľudskejšími.“

MLČANIE KRÍŽA

Každý z nás si nesie svoj vlastný kríž. Ako ho prijať a niesť s pokorou a nie ako záťaž či dokonca trest? „Je ťažké hovoriť o kríži. O kríži by sa dokonca nemalo rozprávať vôbec. Nikto totiž nedokáže pochopiť kríž, pokiaľ sa ho bytostne nedotkne. Kríž je neprenosná skúsenosť. Ale keď ho človek zažije, zvyčajne už nepovie vôbec nič. O kríži sa dá len mlčať,“ odpovedá Vladimír Juhás.

„Keď Jóbovi priatelia prišli k nemu, prvé tri dni nepovedali nič. Iba s ním mlčali. Ale práve to bolo na tom to najmúdrejšie, čo mohli urobiť. Keď však po troch dňoch otvorili ústa a začali poučovať Jóba, urobili chybu. Trpiaceho Jóba veľmi zranili. Trpiaceho netreba poúčať. S trpiacim máme len byť. A to stačí,“ dodáva kňaz.

SYMBOL NÁDEJE

„Kríž môže byť dôsledkom našich rozhodnutí, ale isto nie je trestom. Bol by to malý boh, ktorý by si zakladal na možnosti trestať.“ Preto by kríž mal byť v ťažkých chvíľach symbolom nádeje, aj keď v sebe nesie smútok a trápenie.

„Izolovaný kríž človeka je trápením, opustenosťou. Ale trpiaci Boh na kríži spolu s nami premáha našu beznádej. S Kristom na kríži sme prenesení z beznádeje do nádeje. Kríž nie je vyjadrením definitívnej frustrácie, ale dočasného utrpenia, z ktorého sa zrodí ako zo stromu života premoženie našej bezmoci.“

Ježiš bol za naše hriechy ukrižovaný na kríži, ale potom vstal z mŕtvych. To je sila, z ktorej vždy môžeme čerpať.

NESIE NAŠU BOLESŤ

„V životnej situácii, ktorá nás dostane na hranicu neprekonateľných ťažkostí, prichádzame na to, že sami to neprekonáme a odovzdávame svoju bolesť Bohu, ktorý pre nás cez túto neprekonateľnú hranicu prešiel na kríži.“

Trpel a zomieral. Nestal sa obeťou, ale obetou. „Ak podobne trpíme a dostávame sa do ťažkostí, ktoré nás presahujú, môžeme si sprítomniť silu kríža, na ktorom Boh ako človek nesie ľudskú bolesť spolu s nami a premáha ju,“ vysvetľuje kňaz a pedagóg Vladimír Juhás.

„Boh od nás nevyžaduje, aby sme si niečo na ňom vážili. Boh nie je ani samoľúby, ani očakávajúci vďaku. Boh je láska, ktorá ‚musí‘ milovať. Boh nevie nemilovať. Ak je, tak miluje. Ak by nemiloval, nebol by. Ale on je, pretože miluje,“ dodáva Juhás.