Mlčať je viac ako zlato

Slovenské príslovie mlčať je zlato zdá sa, že v súčasnosti patrí už len do výkladnej skrine slovesnej ľudovej tvorivosti. Osvojiť si ho totiž vôbec nie je „cool“. A predsa mlčanie nám pomáha dotknúť sa vlastnej duše. Francúzsky opát, filozof a mystik Bernard z Clairvaux (1090 – 1153) povzbudzuje: „Z mlčania pochádza všetka sila.“ 
Peter Slovák 21.06.2021
Mlčať je viac ako zlato

Ilustračná snímka: Peter Slovák

Pre niektorých ľudí platí, že je lepšie mlčať ako hovoriť. Zvyčajne máme okolo seba v každej profesii, povolaní, spoločenskom živote či športe obrovské množstvo odborníkov, ktorí najlepšie vedia, ako vyhodnotiť situáciu, riešiť problémy, určiť, čo je potrebné pre optimálne fungovanie vzťahov, ale aj inštitúcií, respektíve celej spoločnosti. 
 

Márnivosť pohŕda mlčaním
 

A práve pri týchto „vysoko odborných“ komentároch si môžeme najlepšie všimnúť, v čom spočíva neobľúbenosť spomínaného príslovia. Ľudská márnivosť sa nemeria len v objeme nadobudnutých zbytočných materiálnych vecí a neutíchajúcej túžby po nových.

Ale aj v nadbytočnosti slov, ktorými sa usilujeme ponúkať najmä vlastný imidž. Svojich žiakov na to upozorňuje Tomáš Kempenský (1380 – 1471): „Ja učím bez hlučných slov, bez mätenia pojmov, bez namyslenosti na svoju hodnosť, bez zápasu s opačnými domnienkami.“

Určite to nie je ľahké a jednoduché, pretože v osobnostnej výbave človeka je niekde v kútiku ukrytá práve márnivosť. A tak kritizujeme, posudzujeme a vyjadrujeme sa bez pardónu. Pričom nejde o nič viac ako o preceňovanie vlastných schopností a samoľúbosť.

Možno by stačilo uvedomiť si, že keď hovoríme, opakujeme len to, čo vieme, ale keď uprednostníme načúvanie, môžeme sa dozvedieť veľa nového a pravdivého aj pre našu budúcnosť. 

Čo tak navštíviť človeka a povedať mu svoj pohľad, skôr ako definitívne určíme, čo je pravda.

Aj podľa Ježišových slov je viac ako vhodné osloviť konkrétnu osobu, voči ktorej v nás „horí“ výčitka:  „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami“ (Mt 18, 15).

Až potom by sme mali posunúť svoje stanovisko aj iným. No ľudská márnivosť tomu bráni, dokonca ľahko môže viesť k relatizovaniu vlastných chýb a pomýlení. 

 

Mlčaním sa dotkneme duše

 

Pre tých, ktorí boli zasiahnutí špecificky ľudským márnivým konaním, platí: Nerozčuľujme sa nad ľuďmi ani nad situáciami. Bez našej reakcie sú totiž bezmocní.

A pridávame pravidlo duševnej pohody: Naučme sa rozlišovať, kto si zaslúži vysvetlenie, kto iba odpoveď a kto absolútne nič. Mlčať je tiež odpoveďou.

Vedel o tom aj antický filozof Sokrates (469 – 399 pred Kristom): „Hovor len vtedy, keď to, čo chceš povedať, je múdrejšie ako mlčanie.“

Svätá Matka Tereza nám zase radí: „Boh je priateľom mlčania. Všimnite si, že príroda, stromy, rastliny a kvety rastú v tichu. Všimnite si, ako sa nebo, slnko a mesiac nečujne pohybujú. Aj my potrebujeme byť ticho, aby sme sa mohli dotknúť duše.“

Kto neskúsil ovládnuť sa a zastaviť lavínu vlastných „receptov“, len ťažko porozumie. Taký človek sa zvyčajne bez zábran dotýka duše len blížneho, aj to však zraňujúco.

Často sám zabúda, že v živote i on prijal uzdravujúce Božie mlčanie. Z úst Pána Ježiša výčitky nevyšli ani na Golgote. Dotkol sa nás však oveľa viac, ako si môžeme predstaviť.