Boh dal výnimočnej žene privilégium

Český rozhlas odvysielal koncom marca správu: „Na cestnom ťahu Litoměřice - Česká Lípa stojí zvláštna socha. Sú to vlastne dve sochy, spojené chrbtom. Z jednej strany je Panna Mária, ako sa modlí, z druhej strany je s Dieťaťom. Jedna zo sôch sa pozerá priamo na Ploskovice, konkrétne na Ploskovický zámok.

Čo spája sochu so zámkom? Ako hovorí povesť, keď mladí i starí nosili biele parochne, bývalo na Ploskovickom zámku veselo. Panstvo hýrilo dňom aj nocou. Najbúrlivejšie si viedli mladé šľachtičné. Aby umlčali hlas zlého svedomia, dali vytesať sochu Panny Márie. Kedykoľvek však pokľakli, aby sa pomodlili, obrátila sa k nim vraj socha chrbtom.

Mladé šľachtičné hľadali radu u jezuitov. Tí im povedali, že sa pre ich rozmarný život na ne Panna Mária hnevá. Šľachtičné sa však nechceli svojich rozmarov vzdať. Pomohol im šikovný sochár. Vytesal na zadnej strane sochy druhú Pannu Máriu. A tak keď sa k modliacim šľachtičným socha otočila chrbtom, druhá k nim bola obrátená tvárou. Nakoniec sa otáčať prestala. Ženy ukončili svoj roztopašný život, ale socha zostala.“ 

Veľmi dôležitá osoba 

Ako to bolo so sochou v skutočnosti? Podľa údajov z Národného pamiatkového ústavu dala sochu Panny Márie postaviť v prvej polovici 18. storočia majiteľka panstva Anna Mária Františka Toskánska. Prečo však nemá Mária len jednu tvár, ale dve, sa nevie. O zvláštnych obrazoch a sochách Panny Márie v kostoloch, kaplnkách a na rôznych stĺpoch sa viaže veľa pozoruhodných príbehov. Sú o výnimočnej žene, Panne Márii, ktorej prináleží výnimočné privilégium - uchránená od dedičného hriechu.     

So slovom VIP, very important person, prišiel Winston Churchill (1874 – 1965) v roku 1941. Malo slúžiť na označenie ľudí, ktorí sa zaslúžili o konečné víťazstvo nad fašizmom - teda pre veľmi dôležité osoby. Patrila tam kráľovská rodina, vláda, zbrojári, ekonómovia, ktorí držali Veľkú Britániu nad vodou.

Dnes si na tento titul robí nárok každý, komu sa podarilo urobiť niečo výnimočné! Ľudia sú posadnutí byť niečím zaujímaví, extravagantní, hoci aj trápni. Vychádza to z podnetu ega - ukázať, že som niekto. Táto túžba po výnimočnosti, po výsadách či privilégiách sa tiahne celými dejinami. 

 

Nebezpečie samoľúbosti

Z gréckej mytológie máme príbeh o krásnom mladíkovi, natoľko očarenom svojimi pôvabmi, že celé dni nerobil nič iné, len sa pozeral na vodnú hladinu a žasol nad svojou nádherou. Pohrdol ponúknutou láskou víly Echo, ktorá to nezvládla, pomiatla sa, behá po lesoch a vyrába ozvenu.

To nahnevalo jej priateľky a žiadali vyššie inštancie o potrestanie. Narcis sa utopil a jeho telo sa nikdy nenašlo. Namiesto neho zo zeme vyrástol bledožltý kvet. Vírus Narcisa infikoval dedičným hriechom každého človeka. V každom narodenom človeku má svoju rezistenciu.  

Na svoje pôvaby sú márnomyseľné nielen ženy, ale aj muži. Takí jedinci majú o sebe vysokú mienku, sú presvedčení o svojej výnimočnosti. Presadzujú svoje a snažia sa na seba upútať pozornosť. Napríklad Hérostrates zapálil chrám v Efeze. Muži sa pýšia svojím telesným vzhľadom a zdatnosťou. Sú exhibicionistickí, bezohľadní, nadutí, arogantní a drzí.

Keď sa niekto dotkne ich samoľúbosti, nasleduje opovrhnutie, pomsta alebo tiež stiahnutie sa zo scény. U niektorých nadobro, u iných len na čas; ak nie sú prijatí, odídu zadným vchodom, vo svojom brlohu kujú plány, a beda všetkým, až sa vrátia. Na výnimočnosti stavajú všetky reklamné a mediálne spoločnosti. Reklamy niektorých korporácií sa zameriavajú na prirodzenú krásu. Reklama má ženy povzbudiť, veď každá z nich je výnimočná a krásna. 

Panna Mária je výnimočná

Katechizmus Katolíckej cirkvi učí o výnimočnej žene s výnimočným privilégiom: „Cirkev si v priebehu storočí uvedomila, že Mária, ktorú Boh naplnil milosťou, bola vykúpená už od svojho počatia. Dogma o Nepoškvrnenom počatí, ktorú v roku 1854 vyhlásil pápež Pius IX., vyznáva, že: Preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu“ (KKC 491). 

Výnimočnosť Panny Márie nepochádza z jej sebeckých túžob. Známy vydavateľ napísal o Máriinom výsadnom postavení ako o výnimočnej žene s výnimočným privilégiom: Mária mala v hľadisku života výnimočnú lóžu. Mala privilégium vidieť celé dianie zblízka a dokonca byť v mnohom jeho súčasťou.

Pri zvestovaní sa ako prvá dozvedela o Božom pláne. Pri narodení ako prvá začula plakať Ježiša a ako prvá si ho privinula k srdcu. Pri obetovaní sa stretla a dokonca modlila so Simeonom a Annou. Stretla sa aj s mudrcmi od východu. Panna Mária a svätý Jozef v rokoch skrytosti jedli a pracovali, modlili sa a hrali s Ježišom. V Káne iniciovala začiatok jeho verejného účinkovania.

Pri kríži videla, ako sa uskutočnilo vykúpenie ľudstva. A na Turíce sa stala svedkom, ako Duch Svätý dodal Cirkvi novú Božiu moc. Teraz v nebi je Mária pri Ježišovi, usmieva sa, keď vidí svojho Syna v celej sláve. Nech nás toto poznanie povzbudí k tomu, aby sme Ježiša nosili v srdci tak ako Mária. 

Povolanie k svätosti  

Peter Kreeft v jednej knihe hovorí o povolaní k svätosti ako o výnimočnom privilégiu, ktoré je dostupné pre každého. Každý pokrstený je vštepený do vínneho kmeňa Krista a má od neho milosť, aby dal Kristovi sto percent svojho srdca a života. Sto percent svojho času, pričom si nič nenechá pre seba; absolútne nič, nikdy, nikdy.

A v tomto je aktuálna výzva, aby mohol pokrstený človek umierať každú minútu po celý svoj život; umierať všetkým svojim nádejam, plánom a stať sa svätým. Alebo skôr - aby sme boli teologicky a psychologicky presnejší - nie umierať svojim nádejam - Kristus nechce slabochov bez nádejí - ale umierať „sebe, svojmu egu“.

Znie to oveľa tajomnejšie, než to je. Znamená to úplné podriadenie sa, odovzdanie sa - fiat - teda Máriino zmýšľanie. Pozri sa, čo urobila Mária pred dvetisíc rokmi. Jej súhlas zniesol Boha z neba, aby spasil svet. A to má pokračovať. Ak budeme uskutočňovať tento Máriin postoj, a len ak ho naozaj budeme prežívať, tak bude účinný každý náš apoštolát, naše kázne, učenie, písanie, katechéza, naše materstvo, otcovstvo, výchova, podnikanie, pastorácia a kňazstvo - všetko.

Ľudská duša je ako potrubie, ako tunel, ktorý spája dve miesta, nebo a zem. Ak je otvorená, prázdna a prahne po tom nebeskom konci, aby nasávala do seba milosť, potom a len potom bude naplnená ako roh hojnosti aj na tom pozemskom konci, aby mohla milosť prúdiť von.

Príklad podnecuje

Istý americký katolícky biskup poveril kňaza svojej diecézy, aby napísal odporúčania, akým spôsobom by sa mohol zvýšiť počet mužov, ktorí by hľadali svoje naplnenie v kňazskom povolaní. Kňaz bol mladý, no múdry a svätý.

Svoju správu zakončil takto: „Najlepším spôsobom, ako pritiahnuť mužov tejto diecézy ku kňazstvu, Vaša Excelencia, by bola Vaša kanonizácia.“ Každého. Mňa. Teba. Prečo teda nemôžeš byť ty kanonizovaný - stať sa svätým? Ale ako? My vždy chceme vedieť ako na to. Sme takí ako - na - to ľudia. Nič také však neexistuje.

Nijaká modlitba, meditácia, joga, nijaký dvanásťkrokový program, nijaký psychologický trik, zariadenie, technika. Vôbec nijaká technika. Neexistuje nijaký gombík na svätosť, nijaký gombík na lásku. Pretože svätosť je láskou, milosrdnou láskou, je milovaním Boha celým svojím srdcom, dušou, mysľou a silou a blížneho ako seba samého.

Ako konkrétne môžem milovať? Len konkrétnou láskou. Na svätosť nejestvuje nijaká technológia. Jej príčinou je pochopiteľne Boh, jeho milosť a Duch Svätý. 

Dobre, no prečo to potom Boh neurobí? Ak sa len jeho milosťou môžeme stať svätými, prečo nám ju potom Boh nedá a neurobí z nás svätcov? Keďže Boh je džentlmen a rešpektuje našu slobodu, dáva nám len to, čo naozaj chceme; a my svätosť nechceme naozaj.

Ak by sme ju naozaj chceli, dostali by sme ju. Respektíve akú ju chceme, takú ju aj dostaneme. Pretože svätosť samotná je podstatou túžby. Neexistuje čas medzi tým, kedy chcem a kedy dostanem. Len čo to chcem, už som to aj dostal, pretože „to“ je svätosť a svätosť je milovať, milovať je chcieť a chcieť znamená túžiť. Je to až trápne jednoduché! Inými slovami, „povedz áno“ a „urob, čo treba“.

Vyznanie kardinála 

Kardinál Joachim Meisner o opravdivom človeku, o Božej dcére, o výnimočnej žene s výnimočným privilégiom, pre výnimočne privilegovaných svätým krstom napísal: Mária je obrazom Cirkvi: prijíma všetko. Nemá svojho Syna sama zo seba, ale od Boha. Nemá ho pre seba - prijala ho pre ľudí.

A tak je to aj s Cirkvou. Cirkev nemá Krista sama zo seba, ale ho prijala, a nemá ho sama pre seba, ale pre ostatných. Pretože je Mária obrazom Cirkvi, zostáva prítomná v tajomstve Cirkvi. Preto je Mária pre Cirkev nenahraditeľná. Žiadny človek nebol tak obdarovaný ako Mária. Je zaviazaná jedine samému Bohu.

V Magnifikate nechváli samu seba, ale Božiu veľkosť. Mária vystupuje v evanjeliu ako tá, ktorá spieva. Čo spieva? Pieseň chvály na Božiu veľkosť. Tu leží kľúč k zdravej slobode a nazýva sa: Spojenie s Bohom. Opakujem: v Magnifikate nechváli Mária samu seba, ale Boha. Slobodný nie je ten, kto sa zbavil svojich vykorisťovateľov, ale ten, kto sa oslobodil od svojho egoizmu - a to sa môžeme a máme učiť od Márie. 

Nemusíme hľadať výnimočné obrazy, sochy Panny Márie, ako je  v Ploskoviciach. Mnohí u nás sú posadnutí robiť si selfie, fotografický autoportrét. Robme si selfie s Pannou Máriou. Panna Mária urobila svoje selfie Magnifikatom. Je to prežiarenie Božej milosti a priazne cez jej velebu Boha. Výnimočná žena s výnimočným privilégiom, Nepoškvrnená Panna, uč nás velebe, oslave Boha!