Boh nás nielen stvoril, ale aj oslovil

Blížiace sa jubileum 2025 môže byť osobitným darom milosti, ako pripomína Svätý Otec František. Slávenie riadneho jubilea totiž nie je len vonkajší obrad.

Ide o obrátenie sŕdc a obnovu vychádzajúcu zvnútra človeka, ktorá prináša v každom veriacom ovocie na osoh celej Cirkvi. V roku 2024 sa chceme zvlášť zamerať na modlitbu.

MODLITBA NIE JE PRIVILÉGIUM

„Pre mňa je modlitba vzlet srdca, jednoduchý pohľad na nebo, výkrik vďačnosti a lásky v skúške i v radosti.“ Túto vetu z autobiografie svätej Terézie z Lisieux uvádza Katechizmus Katolíckej cirkvi v úvode štvrtej časti.

Je to nádherné vyjadrenie svätice, pre ktorú je modlitba blízka a spontánna súčasť života. Pri svätých by sme možno ani nič iné nečakali.

No rovnako aj čerstvý konvertita, ba dokonca i neveriaci, zasiahnutý milosťou či náročnými okolnosťami, môže akoby prirodzene, bez predchádzajúcej prípravy, obrátiť svoju myseľ k Bohu v modlitbe.

Popri všetkých povzbudivých príkladoch však pre mnohých ostáva modlitba náročná a zložitá. Koľkokrát počujú spovedníci ponosy veriacich, ktorí sa chcú úprimne modliť, ale neustále narážajú na ťažkosti.

A ako často ani nie je možné podať prostú radu. Niekedy sa môže zdať, akoby modlitba bola len akási privilegovaná výsada mníchov či mimoriadne obdarených ľudí. Akoby zhon sveta a rôzne ťažkosti znemožňovali kontakt s Bohom.

MODLITBA JE VZŤAH

V úvode Svätého písma, pri prvých vyjadreniach o človeku sa dozvedáme, že nebol stvorený nato, aby žil sám. Bol stvorený na Boží obraz, ako muž a žena (porov. Gn 1, 26 – 27).

V druhej správe o stvorení Boh výslovne hovorí: „Nie je dobre, že je človek sám“ (Gn 2, 18). Náš Boh je večný vzťah troch osôb rovnakej podstaty a táto pravda viery je jeden z pilierov kresťanstva.

Aj človek je od prvej chvíle stvorenia pozvaný k vzťahom, pričom práve vo vzťahu k inej osobe nachádza svoje naplnenie.

Zároveň nám Biblia pri správe o stvorení hneď bez ďalšieho vysvetlenia, akoby to bola tá najbežnejšia vec opisuje, ako sa Boh rozpráva s človekom. Môžeme si všimnúť, že Boh oslovuje človeka ako prvý.

Na druhej strane, človek je schopný nielen odpovede, ale aj hriechu, ktorý rozbíja vzťah sBohom i s ľuďmi. Azda najstručnejšie by sa modlitba dala charakterizovať práve ako vzťah alebo vyjadrenie vzťahu s Bohom.

Vzťah je však veľmi široký pojem a pre teológa snáď aj málo presné vyjadrenie, no pre fenomén modlitby v mnohom výstižné.

Tak ako medziľudské vzťahy sťažujú a zraňujú naše slabosti a nedokonalosť, tak aj modlitba môže byť náročná. Ako medziľudské vzťahy umožňujú prekročiť vlastné obmedzenia a dosiahnuť opravdivú dospelosť a plodnosť, aj modlitba nám umožňuje povzniesť sa k Bohu a nechať sa premeniť podľa vzoru jeho Syna.

Medziľudské vzťahy nemôžeme uzavrieť do zjednodušených schém a pravidiel, ale postupne naberajú nové formy vzájomného nažívania a komunikácie.

Podobne aj modlitba postupom duchovného rastu neostáva čímsi statickým, ale je neustále nová a meniaca sa. Boh dal človeku schopnosť modliť sa a odpovedať na jeho volanie. Na rozdiel od prarodičov v raji však nemusí byť pre nás vždy jednoduchá.

PREDPOKLADY MODLITBY

Prvým predpokladom modlitby je viera. V kresťanskom zmysle slova je viera predovšetkým „vliata čnosť“. To znamená, že je dar, ktorý dostávame zhora. Viera je z našej strany vždy len odpoveď.

Nedokážeme si ju dať sami ani ju priamo komunikovať druhému. Môžeme ju rozvíjať a môžeme ju aj zanedbať, no vlastnými silami ju nedokážeme ani priviesť k dokonalosti, ani celkom zničiť.

Boh rôznymi spôsobmi oslovuje človeka a akonáhle sa ho dotkne svojím Duchom, otvára mu možnosť odpovede v modlitbe.

Tento dotyk ostáva zahalený tajomstvom a našou úlohou nie je posudzovať úroveň viery, ale odpovedať podľa svojich možností. Cieľom je vzájomná súhra našich schopností s Božou milosťou.

Môžeme si spomenúť na otca posadnutého chlapca z Markovho evanjelia, ktorý zvolal: „Verím. Pomôž mojej nevere!“ (Mk 9, 24). Myslíš, že máš slabú vieru? Neznepokojuj sa, ale prosto sa modli. No naopak to neplatí.

Ak sa niekto nedokáže modliť, automaticky to neznamená, že nemá vieru, ba dokonca ani že má slabú vieru. Možno je to len znak, že forma modlitby, o ktorú sa pokúša, nie je v danej chvíli pre neho vhodná. O tejto veci pohovoríme ešte neskôr.

Ďalší dôležitý predpoklad modlitby je naša ľudská schopnosť vzťahu. Na rozdiel od viery je plne v našich rukách. V tejto veci sú významnými svedkami svätí otcovia mníšskej tradície, ktorí mali vždy veľkú nedôveru voči tým, ktorí zdanlivo dosahovali úspechy v duchovnej oblasti, no zlyhávali v ľudskej.

Môžeme si pripomenúť Pavlov hymnus na lásku (1 Kor 13), kde apoštol sugestívne neguje askézu, získavanie čností, ba duchovné dary, ktoré nesprevádza láska.

Ešte lapidárnejšie hovorí svätý apoštol Ján: „Kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí“ (1 Jn 4, 20).

Preto svätý Benedikt vo svojej Regule uznáva za pravých pustovníkov len tých mníchov, ktorí boli „vyučení za pomoci mnohých“ a „dobre sa vycvičili v spoločenstve bratov“ (RB 1, 4 – 5). Mohli by sme parafrázovať: „Kto nedokáže žiť vzťah s druhými ľuďmi, nemôže žiť vzťah s Bohom“.

Často je príčinou zlyhaní v duchovnom živote nedostatočná pozornosť venovaná medziľudským vzťahom a zlyhania v tejto oblasti. Ľudský rast a duchovný rast sú spojené nádoby.

DOM BEZ STRECHY

Na tomto mieste je potrebné spomenúť otázku psychických ťažkostí a duševných ochorení, ktoré sa v dnešnej dobe vyskytujú často.

Zvlášť ľudia trpiaci rôznymi úzkostnými poruchami, škrupulozitou či depresiou narážajú na nepochopenie a zbytočne upadajú pre rôzne dobre myslené, no nevhodné rady veriacich i kňazov nezorientovaných v otázkach ľudskej psychiky.

Podobne ako bežné ochorenie či hendikep môžu človeku sťažiť praktizovanie viery, aj duševné ochorenia môžu sťažiť, či dokonca znemožniť modlitbu, hoci v tomto prípade nie je príčina viditeľná navonok.

Odborná pomoc psychológa, psychoterapeuta alebo psychiatra je často nevyhnutná a hoci ide o čisto ľudskú pomoc, môže byť nevyhnutným predpokladom na rozvoj modlitby.

Aj v tomto prípade platí scholastická zásada: milosť stavia na prirodzenosti. Snaha nahradiť liečbu modlitbou je podobná snahe budovať dom od strechy.

DOBRÝ JEŽIŠ JE NÁM BLÍZKO

Veľká učiteľka duchovného života, svätá Terézia z Avily, podáva jednoduchú radu pre tých, ktorí sa chcú modliť: Predstav si, že Ježiš je po tvojom boku a zotrvaj pri ňom. Viera nám hovorí, že Boh je všade — teda aj pri každom z nás.

On nás miluje a teší sa z pozornosti, ktorú mu venujeme. Toto „predstavenie si“ môže mať rôzne podoby. Niekto použije svoju predstavivosť, inému postačí pohľad intelektu alebo viery.

Keď to urobíme, môžeme sa mu prihovoriť tak, ako to považujeme za vhodné a ako to dokážeme. Svätá Terézia to vyjadruje jednoducho: „Ak vám nechýbajú slová, keď sa rozprávate s ľuďmi na zemi, prečo by teda mali chýbať, keď sa rozprávate s Bohom?“ (Cesta dokonalosti, 26).

Boh prišiel medzi nás ako človek. On sa znížil, aby sme mohli ľahšie obnoviť svoj vzťah s ním, priblížiť sa mu, umožniť mu, aby v nás konal divy svojej milosti. Niekedy sú na mieste vznešené slová a usporiadaná modlitba.

Nič nám však nebráni, aby sme sa mu prihovorili prostými slovami, ako svojmu priateľovi, blízkemu človeku (je ním rovnako ako Bohom), ktorému na nás záleží a rád nás vypočuje.

Ježiš je nám nablízku a jeho dobrota voči nám sa nikdy nevyčerpá. V ďalšom pokračovaní duchovnej obnovy sa pozrieme bližšie na niektoré konkrétne formy modlitby.