Božie milosrdenstvo je posolstvo pokoja

Ježiš v snahe posilniť v pravde vieru apoštolov, potom čo museli zažiť jeho utrpenie, bolesť, pohŕdanie a smrť, jednoducho koniec vysnívanej cesty, zjavuje sa im a pozdravuje slovami: Pokoj vám! 
Jozef Kozák 28.04.2019
Božie milosrdenstvo je posolstvo pokoja

Milosrdenstvo je veľké Božie gesto voči nám. Ilustračná snímka: istock.photo, pixabay.com

„Pán farár, môžem vás poprosiť, prídete k nám požehnať náš nový dom?“ takto sa mi pred pár dňami s dávkou ostychu ozvala moja kolegyňa – učiteľka zo školy. „Samozrejme, rád,“ odpovedal som bez zaváhania uvedomujúc si, že aj malé stretnutie dopomôže k tomu, aby sa lámali ľady medzi nami, a zároveň mi umožní spoznať novú rodinu v našom farskom spoločenstve. Dobre naladený, trošku zvedavý som o pár dní stál s autom na novej ulici a mobilom prosil o presnejšiu navigáciu, do ktorého domu to vlastne mám prísť. „Počkajte,“ ozvalo sa v slúchadle, „manžel vám ide oproti.“

No kým sme rozprávali, už som stál pred krásnou novostavbou tipujúc si, že tento dom by to mohol aj byť. Zrazu sa otvorili dvere. Čakal som vysokého a vyšportovaného domáceho pána, no namiesto toho v dverách stálo malé dievčatko v krásnej sukni s úsmevom zakrývajúcim hanblivosť. Iba otvorilo dvere, pozrelo na mňa a po chvíli sa stratilo. Vošiel som dnu, no priznám sa, že nachvíľu som zaváhal. Som naozaj v správnom dome? Je to miesto, kam mám vojsť, kde ma naozaj čakajú? Aj keď ma takto zvláštne vítajú?

Vojsť do milosrdenstva

Vychádzajúc zo zápiskov Michala Sopočka (1888 – 1975), vojenského kňaza, profesora kňazského seminára vo Vilniuse a od roku 1947 v Bialystoku, vynikajúceho znalca teológie vnútorného života a asketiky, známeho predovšetkým ako apoštola Božieho milosrdenstva, spovedníka a duchovného vodcu svätej Faustíny, je na začiatku dobré spomenúť si na udalosti po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Lebo práve tieto udalosti nám otvárajú dvere k prijatiu a pochopeniu Božieho milosrdenstva.

Práca vykúpenia bola dokončená. Po tom, čo bol večný nepriateľ ľudstva rozdrvený, odstránený pôvodný hriech, dokončené zmierenie medzi Bohom a človekom, prináša na zem a medzi ľudí pokoj. Prináša to nielen ústami v pozdrave, ale zvlášť je to vidieť pri stretnutí s apoštolom Tomášom, že jemu a cez neho mnohým ďalším osobitne prináša pokoj aj hmatateľne. Keď sa mu dovolí dotknúť sa miest- tela, ktoré prináša pokoj. Akoby v tom okamihu chcel Ježiš povedať: Dotkni sa ma. A uvedom si, že moje slovo, slovo Boha je to, ktoré sa hneď stáva skutočnosťou! Nie je to slovo pre ucho, je to slovo života. Avšak do života človeka prišiel hriech a ten, zdá sa, zničil ten život.

Naše pochybovania sú zrnkami piesku v porovnaní s obrovskou horou Božieho milosrdenstva. Nesmieme dať na hlas diabla, ktorý sa pokúša dohnať nás do zúfalstva vždy, keď nás zviedol na hriech. 

Svätý Ján Mária Vianney 
 

Pokoj prichádzajúci skrze stretnutie sa s Bohom

Pravda však je, že hriech nás neraz privádza k Bohu, aj keď v prvom momente sa nám to nemusí takto javiť. Ak žijeme totiž v hriechu, znamená to, že sa sústreďujeme na seba a svoj hriech, nemôžeme vidieť Božiu tvár. Nie sme schopní a ani ochotní v tej chvíli zahľadieť sa na Boha. Lebo v tom okamihu by sme zbadali, ako ho náš život zraňuje. A ten pohľad by nás obral o tie „slastné pocity“. V tej slepote sa dostávame do klamstva, že žijeme v pokoji, harmónii. Ale opak je pravda. Pokoj je to prvé, čo hriechom strácame. Potom nasleduje už iba útek. Tak ako to zažili naši prví rodičia Adam a Eva. Naivne si mysliac, že keď sa im podarí utiecť pred stretnutím s Bohom, bude im dobre. Či nám to niečo, niekoho nepripomína aj dnes?  

Ale keď do nášho života vstúpi milosrdenstvo, pri stretnutí s ním rozpoznáme milosrdnú Božiu lásku. Ostávame prekvapení a ohromení. Tak ako prvých rodičov, aj nás nahých hriechom zaodieva. Chceme, aby Boh liečil to zranené v nás. To, čo je dôležité, je prestať myslieť na to, že aby sme stretli Boha, aby nás miloval, je nutné viesť hneď bezúhonný život. Lebo práve tento omyl, toto klamstvo zlého ducha nás môže stáť niekedy roky, ba až celý život prežívaný ďaleko od Boha.

A pritom stačí tak málo, započúvať sa a premýšľať nad evanjeliom, kde sám Ježiš vraví, že prišiel na svet pre hriešnikov, slabých, chorých, posledných! Pre mňa stále tým najkrajším obrazom a staťou evanjelia je podobenstvo o márnotratnom synovi. Ten, ktorý by si zaslúžil trest, aby bol zároveň aj na výstrahu iným. Ten, ktorý svojím životom poškvrnil meno svojej rodiny. Ten pri stretnutí s Otcom zažíva prijatie, objatie a očistenie. Nie je to úžasné a oslobodzujúce poznanie zároveň? 

Pokoj prichádzajúci skrze modlitbu

V Denníčku svätej sestry Faustíny čítame: „Dcéra moja, povzbudzuj duše, aby sa modlili korunku, ktorú som ti odovzdal. Keď sa budú modliť túto korunku, rád im dám všetko, o čo ma budú prosiť. Keď sa ju budú modliť zatvrdliví hriešnici, naplním ich duše pokojom a hodina ich smrti bude šťastná“ (Den. 1541). Petr Mášik uvažujúc o týchto slovách dodáva: „Vonkajšie hlasné recitovanie korunky má byť výrazom vnútornej dôvery.“ Táto modlitba má mať ešte jednu podstatnú charakteristiku: vytrvalosť. Máme sa modliť bez prestania (porov. 1 Sol 5, 17).

Vytrvalosť v modlitbe je niečím zásadným. Svätá Terézia z Avily hovorí: „Nech príde, čo chce, nech bolí, ako chce, nech šomre, kto chce, nech vlastná neschopnosť stená a hovorí: nedôjdeš, umrieš na ceste, nevydržíš toto všetko, nemôžeš zanechať modlitbu.“ A Svätý Ignác radí, aby sme ak chceme vytrvať v modlitbe - v čase vnútorného utrpenia a suchopárnosti, keď nám je veľmi ťažké modliť sa, modlitbu neskracovali, ale radšej ju o niečo predĺžili, aby sme premohli pokušenie a odpor.

Poznáme to mnohí, že na začiatku, v mladosti sa nám ťažko modlilo. Že sme možno aj utekali od modlitby. Ale čím viac sme sa snažili, tým viac sa nám stala modlitba radostným časom. Dobre a správne využitým časom. S láskou a obdivom počúvame ako tí, čo prežívajú jeseň svojho života, priznávajú, že čas modlitby je pre nich tým najkrajším časom, ktorý im prináša pokoj. A či aj my mnohokrát aktívni - sme už nezažili, že práve v modlitbe sa všetko v nás utíšilo?
 
Pokoj prichádzajúci skrze odpustenie

Pokoj podľa svätého Augustína závisí od poriadku so sebou, so svojím blížnym a s Bohom. Poriadok so sebou spočíva vo vnútornej harmónii, pretože nižšie telesné sily podliehajú rozumu a vôli, ktorej podriadenie nám dáva pokoj svedomia. Poriadok s blížnym je založený na prikázaní lásky: milovať blížneho ako seba samého. A nakoniec, poriadok s Bohom znamená naše milujeme Boha, Pána, srdcom, dušou a celou svojou mysľou (porov. Mt 22, 37 – 39).

Dobre vieme, že je to práve hriech, ktorý narušil túto harmóniu. Zničil poriadok s Bohom, pretože hriechom sa vzďaľujeme od Božej vôle. Zároveň ním zraňujeme iného človeka. Je to preto, že odmietnutím Božej vôle odstraňujeme v sebe lásku k inému človeku. Na scénu prichádza tak pýcha a sebectvo! A v nich, akokoľvek by sme chceli, sa nenájde vhodné miesto pre iného! 

Ježišovo nové prikázanie znie jasne: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34). Pri týchto slovách si silno uvedomujeme, že sme narušili pokoj a že potrebujeme odpustenie. Lebo to, čo sme zasiali, nie je to, po čom túžime. Odpustenie vo sviatosti zmierenia sa nám tak javí ako prvý krok na ceste k pokoju. Slová rozhrešenia prinášajú pokoj v duši a spokojnosť vo svedomí. Koľkí sme už videli tvár človeka, ktorý sa úprimne vyznal a prijal Božie odpustenie. Či nežiarila pokojom? Všimnite si, ako sa mnohí pri slovách „nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj“ uvoľnia a ich tvár naplní jemný úsmev. 

No niekedy nám nestačí zažiť odpustenie vo svätej spovedi. Potrebujeme zabojovať viac. Viac so svoju pýchou a odpustiť aj sebe samému! To je hlas zlého ducha, ktorý nám bráni vykročiť na cestu zmierenia a neustále nám pripomína, kde a koľkokrát sme zlyhali! Tu nám na pomoc prichádzajú opäť slová Ježiša z Denníčka svätej Faustíny: „Túžim, aby celý svet poznal moje milosrdenstvo. Dušiam, ktoré dôverujú môjmu milosrdenstvu, túžim udeliť nepochopiteľné milosti.“

Kňaz Michal Sopočko v knihe Úvahy o milosrdenstve píše: „Boh je známy ako Boh milosrdenstva a milosti. Pochopenie milosrdenstva je pre ľudí dnešnej doby často ťažké, pretože máme tendenciu byť generáciou obchodu a zásluhovosti. Dám to za to a ono a dúfam, že získajú to, čo si zaslúžia." Mnohí nechali v sebe vyrásť takéto tvrdé srdce a ich slovník je naplnený krutou kritikou nielen k iným, ale aj k sebe samým. Myslia si pritom, že to sú práve oni, čo najlepšie hája a chápu Božiu vôľu. Omyl! Boh je iný. Čítame v Liste Rimanom: „Lebo niet rozdielu, veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva, ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi“ (porov. Rim 3, 22 - 24). 

Pomôžme si ešte prorokom Micheášom: „Oznámili ti, človeče, čo je dobré a čo žiada Pán od teba: iba zachovávať právo, milovať milosrdenstvo a pokorne chodiť so svojím Bohom“ (Mich 6, 8). Čo iné nám z toho vychádza ako to, že Boh má radosť z milosrdenstva? Existuje len, ako píše Michal Sopočko, jedna cesta, ktorá spoľahlivo vedie k prameňom Božieho milosrdenstva a pokoju.

Na tejto ceste sú tri jednoduché pravidlá. Po prvé, musíme sa pozrieť na Božie milosrdenstvo ako absolútne nesebecký dar. Boh dáva svoju lásku, pretože „Ja som“ Ja som láska. Ja dávam seba! V tomto zmysle nie je potrebné hľadať nejakú batožinu zásluh, stačí nám naša viera! Po druhé, ja hriešny človek mám bez akýchkoľvek ospravedlnení uznať a vyznať svoje hriechy.   A mať úprimnú túžbu opustiť zlo. A po tretie, pracovať na šírení milosrdenstva slovom a skutkom. Ale nie preto, aby som sa viac zapáčil Bohu, lež preto, že inak neviem a ani nemôžem. Pre milosrdenstvo a lásku, ktorú som prijal ja sám osobne.
 

Spracované podľa publikácie Michala Sopočka: Rozważania o miɫoserdziu Bożym