Budujme Európu aj zásadami svätého Benedikta

Svätý Pavol VI. ho 24. októbra 1964 vyhlásil za hlavného patróna Európy a pri tejto príležitosti povedal: „Posol pokoja, tvorca jednoty, učiteľ civilizácie a predovšetkým ohlasovateľ Kristovho náboženstva a zakladateľ mníšskeho života na Západe: tieto čestné tituly sa zaslúžene udeľujú sv. opátovi Benediktovi. V období rozkladu Rímskej ríše, keď niektoré časti Európy sa akoby ponorili do temnoty a iným civilizácia a duchovné hodnoty zostávali neznáme, bol to Benedikt, kto sa svojím stálym a neúnavným úsilím pričinil o úsvit novej éry.

On a jeho duchovní synovia pomocou kríža, knihy a pluhu priniesli kresťanský pokrok ľuďom rozptýleným od Stredozemného mora až po Škandináviu, od Írska až po roviny Poľska. Benedikt tak upevnil duchovnú jednotu Európy, keď ľudia rozdelení vo sfére jazyka, etnickej príslušnosti a kultúry postrehli, že tvoria jeden Boží ľud; jednotu, ktorá sa vďaka vytrvalému pôsobeniu všetkých mníchov nasledujúcich tohto vynikajúceho učiteľa stala špecifickým znakom novej kresťanskej éry.“

Semienka Božej milosti v živote svätca

Keď sa bližšie pozrieme na život sv. Benedikta, predsa však nenájdeme angažovaného reformátora spoločnosti alebo Cirkvi ani stratéga veľkých spoločenských zmien, ani autora originálnej kresťanskej utópie či veľkolepej vízie nového usporiadania sveta. V životopise od sv. Gregora Veľkého sa s Benediktom stretáme ako s mladým človekom dobrého rodinného a spoločenského zázemia, ktorý sa rozhodol opustiť mesto Rím, kam prišiel za vzdelaním, a odísť do samoty, aby žil pustovníckym životom.

Zásadný dôvod Benediktovho veľkého vplyvu na svet je, paradoxne, úplné zrieknutie sa vplyvu, ktorý mohol dosiahnuť mocou peňazí, kontaktov, vzdelania či postavenia vo svete. Jeho príklad nás v prvom rade učí, že budovanie lepšieho sveta treba začať od seba, od svojho osobného obrátenia. Po niekoľkých rokoch tvrdého odriekania a modlitby sa okolo Benedikta začali zhromažďovať mladí ľudia, ktorí túžili nasledovať jeho príklad. Tým sa stále ešte nezačína úspešný príbeh zakladateľa západného mníšstva.

Benedikt zažil nejednu zradu a sklamanie. Viackrát sa ocitol v nebezpečenstve smrti, pričom najväčšie útoky zakúsil od tých, ktorí s ním mali byť zajedno v službe Bohu a Cirkvi. V prvom prípade sa mu pre vzor prísnej askézy pokúsili siahnuť na život mnísi vlastného spoločenstva, ktorí si ho predtým vybrali za predstaveného. V druhom prípade to bol neprajný kňaz, ktorého závisť a intrigy vyhnali Benedikta a jeho mníchov na vrch Monte Cassino.

Iné poučenie, ktoré si môžeme vziať zo života sv. Benedikta, je evanjeliový paradox kresťanskej lásky, ktorá označuje cestu k ozajstnej jednote tým, že sa stáva „znamením protirečenia“ (porov. Lk 2, 34). Aby semienko Božieho kráľovstva v nás mohlo klíčiť a rásť, musí vzdorovať nepriazni sveta a nenávisti Zlého ducha, ktorého eminentný záujem je zničiť jeho život. 

Škola Pánovej služby

Na usmernenie mníšskeho života Benedikt napísal súhrn pravidiel – Regulu. Toto dielo charakterizoval ako „školu Pánovej služby“ a spojil v ňom praktické rady o usporiadaní mníšskeho spoločenstva s duchovnou náukou o význame pokory, mlčanlivosti, práce a poslušnosti v úsilí o dokonalosť kresťanského života. Regulou mníšskeho života sv. Benedikt vytvoril dokument nadčasovej hodnoty a inšpirácie.

Počas dlhého obdobia kresťanského stredoveku až do vzniku žobravých reholí v 13. storočí Regula sv. Benedikta predstavovala všeobecne uznávaný a uplatňovaný poriadok mníšskeho hnutia na Západe a benediktíni podľa jej zásad dodnes formujú život v svojich spoločenstvách. Benediktova Regula vyniká hlbokou skúsenosťou kresťanskej viery, živou znalosťou Božieho slova i dôverným chápaním ľudskej psychológie. Autor v nej obdivuhodne spája ducha miernosti a otcovskej starostlivosti s mníšskymi ideálmi nekompromisného zápasu so zlom a vytrvalého úsilia o svätosť.

Svätý Benedikt nepochybne vďačí najviac svojej Regule za svoj mohutný vplyv na duchovné obrodenie sa Európy na ruinách civilizácie Rímskej ríše. Historici všeobecne uznávajú zásadný podiel mníchov na zachovaní antickej vzdelanosti, menej sa možno vie o ich nesporných zásluhách pri premene močiarov a nehostinnej krajiny na poľnohospodársky využiteľnú pôdu a rôznych technologických objavoch, ktoré pomáhali zvyšovať kvalitu života obyvateľstva.

Zlepšovanie materiálnych podmienok života bolo ovocím praktického kresťanského života mníchov v duchu lásky a obety. Ešte dôležitejšími plodmi bola atmosféra pokoja a krásy, ktorá mohla inšpirovať ľudí v dosahu kláštora k viere v hlbší, náboženský zmysel života. 

Duch bratskej lásky

Základ veľkého duchovného ovocia, ktoré prinieslo mníšske hnutie v Európe, spočíval v živej jednote bratskej lásky. V spoločenstvách mníchov riadiacich sa Regulou sv. Benedikta sa darilo duchu kresťanskej jednoty: „Do kláštorov sa hrnuli kandidáti všetkých rás a ľudí zo všetkých spoločenských tried: Rimania aj Nerimania, slobodní aj otroci, dobyvatelia aj podrobení ľudia, nemálo členov patricijskej vrstvy aj nízkych plebejcov. Tejto situácie sa Benedikt ujal s veľkodušnou víziou a bratskou láskou, ‚pretože,‘ ako hovorí, ‚tak sluhovia, ako aj slobodní, všetci sme jeden v Kristovi a vykonávame tú istú službu vo vojsku jedného Pána, lebo pred Bohom niet rozdielu medzi osobami... Preto nech vládne láska ku všetkým; nech sa všetci podriaďujú tej istej disciplíne podľa svojich zásluh‘“ (Pius XII., encyklika Fulgens Radiatur, 17; porov. Regula sv. Benedikta, 2).

Duch bratskej lásky, ktorý Benedikt zasial do svojich spoločenstiev, je trvalým príspevkom patróna Európy k vedomiu vnútornej solidarity európskych národov. Budúcnosť jednoty národov v Európe závisí od tohto životodárneho zdroja, ktorý sa nachádza v rovine presahujúcej všetky ich rečové, kultúrne a etnické rozdielnosti. „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením“( 2 Kor 5, 17), hovorí svätý apoštol Pavol. „Potom už niet Gréka ani Žida, obriezky ani neobriezky, barbara, Skýta, otroka, slobodného, ale všetko a vo všetkom je Kristus“ (Kol 3, 11).

Súčasná stagnácia procesu európskeho zbližovania je priamym dôsledkom úsilia hľadať spoločné morálne normy iba na osnovách plytkého, sekularizovaného pohľadu na človeka, ktorý za základ ľudského šťastia považuje napĺňanie telesných potrieb. Ovocím takého ducha je egoizmus, nestálosť manželstva a rodinných vzťahov, závisť a nepokoj. Naopak, život podľa zásad svätca vedie k pokoju a zakotvenosti života v Bohu. 

     
Živý odkaz sv. Benedikta 
     
Ktoré zásady Reguly sv. Benedikta potrebujeme dnes na Slovensku uvádzať do života v úsilí rozvíjať ducha jednoty a solidarity s národmi Európy – ducha cirkevného univerzalizmu? Je pre nás nevyhnutné vzoprieť sa súčasnému sekularizmu posväcovaním nášho prítomného života účasťou na Kristovej obeti – modlitbou, pokorou a sviatosťami. Sv. Benedikt sa svojim mníchom zaručuje, že v „škole Pánovej služby“ sa im „vo viere rozšíri srdce a s nevýslovnou sladkosťou lásky pobeží po ceste Božích príkazov… Pripojíme sa našou trpezlivosťou ku Kristovým utrpeniam, a tak si aj zaslúžime mať s ním podiel v jeho kráľovstve“ (Regula sv. Benedikta, prológ).

Ako účinný liek proti nestálosti a rozháranosti života vo svete nám sv. Benedikt odporúča stabilitu – zotrvanie na jednom mieste, v jednom spoločenstve. Pre mníchov je stabilitou život v kláštornom spoločenstve. Jej ozvenu vo svete predstavuje stabilita manželského a rodinného života. Predstava stálosti možno na prvý pohľad človeka obmedzuje a ochudobňuje, v skutočnosti je však prameňom veľkého bohatstva. Jednoduchosť v stotožnení sa s konkrétnymi okolnosťami a vzťahmi v živote umožňuje napojiť sa na nevyčerpateľné zdroje Božej lásky, z ktorých plynie každý prítomný okamih.

Prostredníctvom stíšenia a modlitby stabilita pomáha človeku, aby neutekal pred sebou, nestaval svoju hodnotu iba na výsledkoch práce, a tým sa nechal spútať okovami aktivizmu; ani aby nezakladal svoju duševnú rovnováhu na lacných formách rozptýlenia a zábavy, ale statočne čelil realite a nechával v nej stopy Božej milosti, s ktorou spolupracuje. 

„Potrebujeme ľudí ako Benedikt z Nursie, ktorý sa v čase rozmarov a všeobecného úpadku uchýlil do krajnej samoty a po hlbokej očiste, ktorú musel podstúpiť, dokázal opäť vyjsť na svetlo, vrátiť sa a na Monte Cassine založiť mesto na vrchu, spájajúce v sebe uprostred ruín sily, z ktorých vyšiel nový svet.“ Krátko po napísaní týchto riadkov bol ich autor zvolený za pápeža a vybral si meno Benedikt.

V tom istom texte cituje odporúčania sv. Benedikta pre svojich mníchov ako pokyny pre všetkých: „Nech sa s vrúcnou láskou cvičia v horlivosti, nech predbiehajú jeden druhého vo vzájomnej úcte, nech s najväčšou trpezlivosťou znášajú svoje fyzické i mravné choroby. Nech sa v láske boja pred Bohom. Nech vôbec ničomu nedávajú prednosť pred Kristom, ktorý môže všetkých priviesť do večného života“ (porov. Joseph Ratzinger, Benediktova Európa v kríze kultúr, Regula sv. Benedikta).