Čas a priestor na spoločné stolovanie

„Ale ak ja budem ešte žiť, preukáž mi Pánovo milosrdenstvo, a ak zomriem, neodopri nikdy svoje milosrdenstvo môjmu domu! A keď Pán vyhubí z povrchu zeme všetkých Dávidových nepriateľov, nech sa z Dávidovho okolia nevyhubí Jonatánovo meno!“ (1 Sam 20, 14 - 15).

„Keď Mifiboset, syn Šaulovho syna Jonatána, prišiel k Dávidovi, padol na tvár a klaňal sa. Dávid ho oslovil: ,Mifiboset!‘ Odpovedal: ,Hľa, tvoj sluha!‘ Dávid mu povedal: ,Neboj sa, lebo ti veľmi chcem preukázať milosrdenstvo pre tvojho otca Jonatána. Vrátim ti všetky polia tvojho otca Šaula, ty však budeš vždy požívať pokrm pri mojom stole.‘ Uklonil sa a vravel: ,Čo je tvoj sluha, že sa obraciaš k mŕtvemu psovi, akým som ja?!‘“ (2 Sam 9, 6 - 8).

Ak sa povie kráľ Dávid, akosi automaticky nám z jeho života prídu na um dve udalosti. Výhra v boji s Goliášom a hriech s Betsabe. Ale to len charakterizuje naše ľudské vnímanie, že si všímame len slávu a zlyhania. To medzitým akoby ani neexistovalo. Opak však potvrdzuje Boh sám. Napriek „maslu na hlave kráľa Dávida“ si pre príchod svojho Syna vyberá práve jeho rod.

V našom uvažovaní pokračujeme preto úryvkami z kníh Samuela, kde sa nám odkrýva nielen dar priateľstva Dávida a Jonatána, nielen dodržanie slova zo strany Dávida, ale najmä starostlivosť a vstúpenia Dávida do života „cudzieho človeka“, ktorému umožňuje požívať pokrm zo svojho stola. Tento jeho postoj nám otvára srdce, oči i myseľ pre tri skutočnosti.

Pokrm

Všimol som si u svojho farára, že vždy na konci odpustovej slávnosti nezabudol poďakovať nielen Pánu Bohu a všetkým, ktorí pomáhali s prípravou slávnosti, ale ani nezabudol popriať dobrú chuť k obedu a pridať, aby sme nezabudli sýtiť nielen naše telá, ale aj srdcia.

Prednedávnom vyšla štúdia, ktorá hovorí, že vďaka vede, technológiám a modernej medicíne žije každá generácia na Slovensku o niekoľko rokov dlhšie. Od roku 1980 sa priemerná dĺžka života zvýšila o sedem rokov - na aktuálnych 77 rokov. Ak si to prepočítame na jedlo, tak ak by sme žili 77 rokov a jedli trikrát denne, vyšlo by nám, že si počas života pochutnáme na vyše 84 000 pokrmoch.

Úctyhodné číslo, však? Ale nie sme len telesné bytosti. Preto by sme sa mali zaujímať aj o to, čo dávame trikrát denne na „tanier pre dušu“, nemyslíte?

Inšpirujúci je v tom napríklad kláštor benediktínov v Sampore, kde kým iní jedia, jeden z mníchov číta duchovnú literatúru. Samozrejme, doma to neskúšajte, ale je to obraz toho, že pri pokrme pre telo je nevyhnutné nezabudnúť ani na zdravý a pravidelný pokrm pre dušu.

Môj

Pamätám sa, ako sme na škole občas vravievali: „Čo je tvoje, to je moje, a čo je moje, do toho ťa nič.“ Snažili sme sa rýchlo a jasne stanoviť hranice. V Druhej knihe Samuelovej nachádzame kráľa Dávida, ktorý to „moje“ na rozdiel od nás rozširuje iným spôsobom.

Pred očami mám v tejto chvíli manželské páry, ktoré si adoptovali deti, vdovy, vdovcov a siroty, ktorých sa po smrti ich polovičiek ujali priatelia a známi zosnulého, zosnulej, slobodné mamičky, rozvedené ženy s deťmi, ba aj rozvedených mužov, ktorým súd pridelil starostlivosť o deti a ktorých sa ujali či postavili vedľa nich ich blízki.

Ako môžeme hovoriť o farskej rodine, o Cirkvi ako rodine, keď pre ľudské reči, predsudky či pohodlnosť vynechali neraz naše oči a srdcia, stoly a štedrosť tieto naše sestry a bratov zo svojej lásky?

Koľkí sme si na pohrebe poplakali pri vdove, koľkí sme vdovcov, slobodné mamičky, rozvedených poľutovali slovami a tam sa to aj skončilo? Prečo? Ak mi Boh priblížil týchto ľudí a ich príbehy, či nie aj preto, aby som podobne ako Dávid žil voči nim priateľstvo a dobro? Koľkých z nich by potešilo, koľkým pomohlo nielen sporadické dobré slovo či naša blízkosť?

Stôl

Dal som vám príklad, toto robte na moju pamiatku, zaznelo z Ježišových úst. Myslím, že to môžeme pri tejto téme rozšíriť nielen o dar Eucharistie, ale aj o dar spoločného stolovania. Nemôžeme byť zaskočení, že to dnes máme v rodinách akési „divné“, keď si nenachádzame čas a priestor na spoločné stolovanie.

Stôl predstavuje priestor nielen na nasýtenie tela, ale aj duše a ducha. Blízkosť, pozornosť, načúvanie - to všetko môže spoločné stolovanie prinášať.

Kedy a kde chceme byť ako rodina spolu, keď nevieme spolu ani raz v týždni stolovať? Pri stole sa odovzdávalo všetko, čo rodina mala. A nielen to, čo bolo na sporáku a v špajzi, ale aj v srdci! Ak hovoríme o obnove rodín, hovoríme aj o obnove stolovania.

Dva príbehy

Bol som kaplán, keď som spoznal dva príbehy, ktoré si nosím v srdci a mysli ako dôkaz Božej starostlivosti o rodiny, v ktorých ktosi či čosi chýbalo. Spomínam ich často - ako povzbudenie pre tých, ktorí zažívajú niečo podobné, ale aj pre seba - aby som v sebe hľadal a žil „Dávidov odkaz a sľub“.

Najprv je to svedectvo troch sestier, ktoré sa ako študentky pre „príbeh rodičov“ samy postavili na vlastné nohy, začali samostatne bývať, pričom dopoludnia chodili do školy a popoludní a po večeroch pracovali v obchodoch pri pokladniach či dopĺňali tovar. Ťahali sa navzájom a postupne ťahali aj mladších súrodencov – a nešlo iba o bezpečné a výrazne pokojnejšie bývanie.

Druhý príbeh je o mladej žene so štyrmi deťmi. Ovdovela, ale napriek tomu, že jej práca prinášala len slabý príjem, všetky štyri jej deti ukončili vysoké školy a žijú príkladnú rodinnú jednotu a lásku.

V oboch týchto príbehoch sú spoločné znaky - Boh prítomný v ich modlitbe, spoločné stolovanie a blízkosť „Dávidov“ dnešných dní.

Otázky na zamyslenie

Dbám na zdravú stravu? Dodržiavam lekárom predpísanú diétu? A čo moja duša, aký pokrm sa jej dostáva? Kedy som poslednýkrát zavolal, navštívil vdovu, vdovca? Kedy som ponúkol, zrealizoval reálny skutok, slovo lásky, pomoc rozvedeným či starajúcim sa samostatne o jedno i viac detí? Stolujeme spolu v rodine? Nepoznám niekoho, kto v mojej rodine, dedine, spoločenstve stoluje sám? Vieš, kde a ako sa stravuje tvoj kňaz, farár, kaplán? Čo mi bráni pozvať niekoho z týchto ľudí k sebe na obed?