Chceme dorásť na skutočné hviezdy

Sherlock Holmes a doktor Watson sa raz vybrali stanovať. Okolo polnoci zobudil Holmes Watsona: „Pozri sa na hviezdy a povedz mi, čo z toho dedukuješ?“ Watson sa zahľadel a odvetil: „Uvedomujem si napríklad, že existuje množstvo galaxií. A ty, Holmes, čo z tohto krásneho výhľadu dedukuješ?“ „Pochopil som, že nám ktosi ukradol stan.“ Dvom detektívom síce niekto zobral stan, no získali tým pohľad na hviezdnu oblohu.

Ľuďom 21. storočia sa prihodilo čosi opačné. Akoby nám moderná doba „ukradla“ hviezdnu oblohu, čiže bráni vidieť ľudí, ktorí si pre svoj výnimočný život zaslúžia pomenovanie hviezdy.

Benedikt XVI. sa podelil s jednou zo svojich skúseností: „Mal som možnosť navštíviť pápežskú hvezdáreň. Videl som mohutné teleskopy, pomocou ktorých ešte donedávna skúmali učení otcovia tajomstvá oblohy.

Dnes je to všetko už len v múzeu. Niežeby tieto prístroje nefungovali, avšak svetlá v Ríme sú také intenzívne, že sotva ešte možno vidieť hviezdy. Umelé osvetlenie - svetlo vyrobené človekom prekrylo nebeské svetlá na oblohe. Pre naše osvetlenie nášmu osvetleniu nie je možné vidieť božie hviezdy.“

Uvedená skutočnosť sa dá vnímať ako výstižný obraz dnešnej doby. Veľa sa hovorí a píše o „hviezdach“ - popstar či superstar. Pre takéto hviezdy, ktoré sú neraz antivzormi a umelo ich vytvorili médiá, nevidíme skutočné hviezdy, t. j. ľudí, ktorí posunuli svet dopredu, ktorí zvládli životné skúšky na jednotku, ktorí riskovali vlastný život kvôli svojim blížnym.

Strácame „výhľad“ na mučeníkov lásky, spravodlivosti a vernosti, na nenápadných hrdinov, na ľudí, o ktorých prorok Daniel napísal: „... budú ako hviezdy na večné veky“ (Dan 12, 3).

Si stvorený pre let
V opustenom hniezde medzi skalami našiel horolezec orlie vajce. Priniesol ho domov a dal pod kvočku. Po niekoľkých týždňoch sa spolu s kuriatkami vyliahlo aj orlie mláďa.

Myslelo si, že je kurča, a tak robilo všetko ako kurčatá. Hrabalo v zemi, hľadalo červíky a pípalo. Raz si však všimlo na nebi krásneho vtáka, ktorý majestátne lietal, a nadšene ho sledovalo. „Kto je to tam hore?“ opýtalo sa kvočky so zatajeným dychom.

„To je orol, kráľ oblohy, ale na neho nemysli. My nie sme ako on,“ vysvetlila kvočka. Orlie mláďa zosmutnelo a sklonilo hlavu. Viac na orla nemyslelo a prežilo svoj život na dvore spolu so sliepkami.

Nesprávne vzory sa môžu stať pre nás akýmisi duchovnými anestéziológmi. Spôsobia malátnosť ducha, uspia túžbu po ideáloch, po dosiahnutí sebe vlastnej dokonalosti, po duchovných výškach a budú nás viesť k falošnej spokojnosti so sebou samým, ktorú vystihuje výrok: „Nie som až taký zlý, veď sú aj horší.“

Hrozí, že zabudneme na našu podvedomú túžbu po Bohu a uspokojíme sa s nízkymi životnými cieľmi a prchavou ponukou tohto sveta.

Za privilegované vzory svätosti treba považovať práve tých, ktorí sa sami stali svätými

Zvlášť v dnešnej dobe je teda potrebné aktívne vyhľadávať inšpiratívne vzory, ktoré nás dokážu motivovať k snahe stať sa svätým. Pričom ide o základné povolanie kresťana, ako nám to s veľkým dôrazom pripomenul pápež František v exhortácii Gaudete et exsultate.

Za privilegované vzory svätosti treba považovať práve tých, ktorí sa sami stali svätými, či už sú kanonizovaní (t. j. pápežom oficiálne vyhlásení za svätých), alebo nie.

U nich nešlo len o chvíľkové nadchnutie sa pre Krista, ale o celoživotné rozhodnutie. Ukazujú nám správnu cestu. A pohľad hore, na ľudí žijúcich v duchovných výškach, nám môže pripomenúť, že sme stvorení pre „let“, a provokovať nás prekročiť všetky obmedzenia. Žiarivé príklady veľkých mužov a žien viery dokážu v nás oživiť veľkú túžbu po svätosti.

Svätý Bernard raz povedal: „Musím vyznať, že keď myslím na svätých, cítim sa spaľovaný veľkými túžbami,“ a keď svätý Augustín uvažoval o svätcoch, povzdychol si: „Keď to dokázali toľkí a toľké, prečo nie aj ty, Augustín?“

Psychológ Abraham Maslow hovorí: „Ak hľadáš odpoveď na otázku, do akej výšky je človek schopný vyrásť, najlepšie bude, keď si vyberieš ľudí, ktorí sú neobyčajne vysokého vzrastu, a práve tých budeš študovať.

Ak chceš získať odpoveď na otázku, ako rýchlo je človek schopný bežať, potom ti bude nanič, keď budeš skúmať priemernú vzorku ľudskej populácie.

Omnoho lepšou cestou bude vybrať si olympijského víťaza a skúmať jeho. Ak chceme spoznať možnosti, ktoré má človek v oblasti svojho duchovného rastu, potom najlepšou cestou bude, keď sa sústredíme na tých najsvätejších spomedzi nás.“

Exemplárny človek
Samozrejme, na ceste k svätosti nemáme primárne nasledovať svätcov, ale predovšetkým Krista. On jediný je naším vzorom a cestou do domu nášho Otca (porov. Jn 14, 6 - 7).

Cirkevný spisovateľ Tertulián dal Kristovi prívlastok pedagóg. Kristus sa narodil a prechádzal postupne jednotlivými životnými obdobiami, aby nás naučil, ako sa dá sväto až božsky prežiť ľudský život. Stal sa tak „exemplárnym človekom“.

Ak by sme sa odvážili oponovať Tertuliánovi, mohli by sme namietať. Ale veď Kristus žil na zemi len tridsaťtri rokov a nemohol byť zároveň profesorom, automechanikom, dôchodcom, matkou, otcom, kňazom... Nemohol nám ukázať príklad, ako žiť sväto v každej životnej etape, v každom stave a situácii. A práve preto nás to Kristus učí cez svojich verných, ktorí môžu s apoštolom Pavlom vyhlásiť: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20).

Louis Evely veľmi výstižne povedal: „Ježiš môže všetky životné stavy a situácie prežívať prostredníctvom tých, ktorí sa ním nechajú premeniť. Oni mu dávajú nekonečné množstvo rôznych ľudských životov, a tak na vlastnom tele doplňujú to, čo chýba Kristovmu utrpeniu“ (porov. Kol 1, 24). Ako pripomína Milan Bubák, vo svätých je Kristus, takpovediac, premenený na drobné.

Pre nás bude veľkou pomôckou, ak si nájdeme svätca, ktorý je nám povahou a okolnosťami života najviac podobný. Môžeme sa od neho naučiť, ako nasledovať Krista a ako sa úspešne boriť s problémami.

Pápež František odporúča, aby sme sa pritom neobmedzili len na tzv. kanonizovaných svätých, ale všímali si aj ľudí „zo susedného vchodu“, ktorí sa s Božou pomocou usilovali praktizovať evanjelium vo všednosti ich života.

Takýchto svätých sme určite mali možnosť stretnúť osobne. Azda sme ich mali v rodine, prípadne medzi priateľmi. „Svätí zo susedného vchodu“ sú nám časovo i geograficky najbližší, a preto z ich života môžeme ľahšie vyčítať, ako sa stať svätým v našich časoch a v našom prostredí.

Životopis nemožno odpísať
Janko, ktorý sa neučil najlepšie, raz prišiel domov zo školy a chválil sa mame: „Mami, určite dostanem jednotku zo slovenčiny. Celú písomku do najmenšieho detailu som odpísal od Jožka a Jožko je najlepším žiakom v triede.“ „A akú písomku ste písali?“ spýtala sa mama. „Môj životopis.“

Pri sledovaní životných príbehov veľkých mužov a žien viery je potrebné vyvarovať sa podobnému nebezpečenstvu. Nesmieme podľahnúť pokušeniu „odpisovať“ ich životopis aj so všetkými detailmi. Za to by nás učiteľ ľudstva - Ježiš Kristus určite raz nepochválil, rovnako ako slovenčinárka Janka.

Naším povolaním je „napísať“ svojím životom originálny životopis

Musíme si uvedomiť, že aj svätci boli iba ľudia a teda mali chyby. Pápež František v exhortácii Gaudete et exsultate upozorňuje, že podrobnosti z ich života môžu zahrnovať aj pády a omyly a nie všetko, čo hovorí nejaký svätec, musí byť celkom verné evanjeliu. Preto je potrebné všímať si život svätca v celku a sledovať celú púť jeho posväcovania (porov. GE 22).

Mechanické kopírovanie aj toho najúžasnejšieho životného príbehu je neprípustné, pretože Pán Boh každého z nás stvoril ako jedinečnú bytosť žijúcu práve v 21. storočí. Boh očakáva od nás, že rozvinieme svoje originálne schopnosti, ktoré do nás vložil, aby sme pomocou nich dokázali odpovedať na niektorú z aktuálnych výziev dnešnej doby.

Naším povolaním je „napísať“ svojím životom originálny životopis, dorásť na takého svätca, ktorý nikdy nežil a ani nebude žiť na tejto zemi. Svedectvá veľkých mužov a žien viery nás majú povzbudiť, motivovať, inšpirovať, ale nemožno ich kopírovať.

Čo nám svätí závidia
Raniero Cantalamessa hovorí, že azda jediná vec, ktorú nám svätci závidia, je čas. Teda čas, aby mohli viac milovať, aby sa mohli viac očistiť, aby sa mohli stať podobnejšími Baránkovi bez poškvrny.

Oni už tento čas nemajú, my zatiaľ áno, no nevieme dokedy. A preto sa povzbudení ich príkladom a podporovaní ich príhovorom vydajme hneď dnes na cestu, ktorá vedie do života.

Autor Listu Hebrejom nás k tomu povzbudzuje slovami: „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša“ (Hebr 12, 1 - 2).

Otázky na zamyslenie
Uvedomujem si s patričnou vážnosťou, že moje večné šťastie stojí alebo padá na dosiahnutí svätosti? Nehľadám potešenie v zaoberaní sa zlom, škandálmi či životnými príbehmi ľudí, ktoré ma demotivujú a vedú k nezdravému ospravedlňovaniu si vlastných chýb?

Koľko poznám mužov a žien viery, ktorých životné príbehy ma fascinujú? Poznám takého svätca, ktorý mi je blízky povahou, problémami a môže byť pre mňa povzbudením, že nie som „stratený prípad“, či inšpiráciou pri hľadaní stratégií na sebaprekonanie?