Cirkev je chrám a my sme jeho súčasťou

Buďme aj my na chvíľu opäť hľadajúcimi ľuďmi – nikdy by sme nimi nemali prestať byť –, aby sme objavovali kostol aj s jeho pravým bohatstvom. V mysli sa postavme pred konkrétny kostol, aby sme sa spýtali, prečo tu vlastne stojí. Tým sa dostávame späť k pôvodnej otázke a k hlbšej odpovedi na ňu.

V HORNEJ SIENI

Ježišovi učeníci spočiatku nestavali chrámy, ako ich poznávame z pohanského či priamo židovského prostredia. Ako dobre vieme, prví kresťania sa vytrvalo „zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42), no nemali na to zvláštne budovy.

Stretávali sa tam, kde to bolo vhodné. V Jeruzaleme malo zvláštne postavenie večeradlo, kde Ježiš zasadol s učeníkmi k Poslednej večeri a neskôr tam mohli prijať v deň Turíc prisľúbeného Ducha. Ježiš takto formuje svoju Cirkev, ktorú živí vlastným životom a vykupiteľskou smrťou.

Aby to bolo možné aj po Ježišovom nanebovstúpení, dáva nám svojho Ducha. Krásny opis miesta, kde sa kresťania zišli na lámanie chleba, je aj pri udalosti, keď sv. Pavol vzkriesi mladíka, ktorý zaspal a vypadol z okna.

Všetci boli totiž zhromaždení v hornej sieni, kde bolo mnoho lámp (porov. Sk 20, 8), čo naznačuje konkrétne miesto na liturgiu Cirkvi. Nemožno ho ešte nazvať kostolom, ale Cirkev už v plnosti slávi Kristovo veľkonočné tajomstvo na konkrétnom mieste.

CIRKEV JE CHRÁM

Skúsili ste sa niekedy zamyslieť nad tým, ako sa v rôznych cudzích jazykoch povie „cirkev“ a ako „kostol“? V mnohých prípadoch ide o to isté slovo. Pokojne to preskúmajte so svojimi blízkymi. Napríklad francúzske église vyjadruje kostol aj cirkev. Cirkev tu bola, skôr než sa začali stavať prvé kostoly.

A kostoly majú zmysel práve preto, že sa v nich schádza miestna cirkev. Kde je Cirkev, tam je ohlasovanie Božieho slova, tam je pôsobenie Božieho Ducha vo sviatostiach, tam je prítomný Kristus v Eucharistii.

A tam sú zvyčajne aj kostoly ako miesto stretnutia Boha a ľudí, Ženícha a Cirkvi. „Kedy je kostol?“ – Keď je Cirkev. A preto sa tam aj všeličo vzácne odohráva.

KRÁČANIE CEZ KOSTOL

Hoci sme od malička poznávali kostol ako vzácny priestor, kde prebýva Boh, môžeme sa dnes pokúsiť vychádzať z dynamiky kresťanského slávenia, aby sme prehĺbili svoj pohľad na liturgický priestor v jeho pravde a kráse.

Pri vstupe do kostola nachádzame nádobu s vodou, ktorá je požehnaná, aby nám pripomínala, že aj do Cirkvi sme vstúpili prostredníctvom vody krstu a obnovujeme sa tiež cez slzy pokánia.

Môžeme preto spočinúť pohľadom – aspoň niekedy to skutočne urobme – na mieste, kde sa krstí, a mieste, kde sa vysluhuje sviatosť zmierenia. A prejaviť vďačnosť za to, že sme Božími deťmi, že patríme do spoločenstva Cirkvi. Nie bez významu je aj naše kráčanie cez kostol.

Uvedomujeme si, že sme na zemi pútnikmi. A sprevádzajú nás Boží priatelia, ktorých máme vo svätých zobrazených v maľbách či sochách. No kráčame aj pomedzi svojich bratov a sestry, ktorých prítomnosť v kostole nevnímame ako rušivú, ale dôležitú na spoločné napredovanie na zemi smerom k nebu.

MOJE MIESTO V KOSTOLE

Prídeme tak v kostole na svoje miesto, ktoré je jedinečné nie preto, že by sme ho mali vyhradené pre seba (a hnevalo by nás, keby si tam niekto iný sadol), ale je to miesto, ktoré máme v Cirkvi pred Bohom. Práve v tej chvíli si uvedomujeme, akí sme vzácni v Božích očiach.

Pozýva nás nielen na osobnú modlitbu, ale aj na slávenie sviatostí našej spásy. Pokľakneme pred Eucharistiou uchovávanou vo svätostánku, lebo ona je ustavičnou prítomnosťou Ježišovej lásky voči ľuďom.

Často sa nachádza vo vyhradenej kaplnke alebo na starom oltári vo svätyni. Ježiš je tam prítomný pod spôsobom chleba, aby ho mohli prijať chorí a zomierajúci. No aj preto, aby sme si ho v adorácii uctili.

NAJDÔLEŽITEJŠIE MIESTO

Ježiš však chce, aby sme na Eucharistii mali priamu účasť, už nielen v obdive jeho vykupiteľského diela, ale vo vernosti jeho pozvaniu: „Vezmite a jedzte“ (Mt 26, 26) a na inom mieste: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19).

Náš zrak má preto spočinúť na oltári, kde sa bude sláviť svätá omša. On je skutočným hlavným oltárom kostola, je znakom Krista.

Na oltár budú položené dary chleba a vína, aby sa na ňom zmenili na Kristovo telo a krv, a z neho ich môžeme prijímať. Preto sa Eucharistia nazýva Oltárna sviatosť, lebo „vznikla“ na oltári. Pozrime sa však aj na iný „oltár“, stôl Božieho slova – ambonu.

Z nej sa totiž ohlasuje Božie slovo, ktoré počúvame posediačky ako verní učeníci, no prednáša sa z nej aj evanjelium, ktoré zasa počúvame postojačky, obrátení smerom k diakonovi či kňazovi, ktorý ho číta, lebo je to sám Kristus, ktorý ohlasuje Božie kráľovstvo.

Nemusí sa to tak zdať, ale ďalším dôležitým priestorom kostola je predsednícke miesto celebranta – sedes. Stojí tam biskup alebo kňaz, pri istých príležitostiach diakon, aby viedol liturgické slávenie zhromaždeného Božieho ľudu. Nie je tam sám za seba, ale v Ježišovom mene, z Božieho vyvolenia.

DYM KADIDLA

Mal by som jednu pomôcku, ktorá nám umožní nezabudnúť na tieto dôležité skutočnosti dynamiky slávenia. Tou pomôckou je používanie kadidla pri svätej omši.

Neslúži totiž len na prevoňanie priestoru (hoci nie všetci to tak vnímajú), ale okrem iného poukazuje na rôzne formy Kristovej prítomnosti pri liturgii. Posúďte sami. Incenzujeme – ako sa odborne použitiu kadidla hovorí – počas omše oltár aj s krížom na znak Ježišovej obety, ktorá sa stáva prítomnou.

Preto sa incenzujú aj predkladané dary chleba a vína, aby sa napokon incenzovali aj počas eucharistickej modlitby pri slovách premenenia, lebo Kristus sa stáva prítomným svojím telom a krvou. Ďalším momentom na použitie kadidla je čítanie evanjelia.

Ako sme povedali, je to chvíľa Kristovej prítomnosti v jeho slove. Keď si len uvedomíme bohatstvo liturgických znakov, ktoré sprevádzajú ohlasovanie evanjelia, precítime nesmiernu úctu, ktorú Cirkev má voči Božiemu slovu.

A posledný raz kadidlo spomeňme vo vzťahu k osobám. Incenzuje sa hlavný celebrant, lebo v ňom je Kristus, on koná in persona Christi, v osobe Krista. Popri ňom sa incenzujú aj ostatní vysvätení služobníci prítomní na slávení.

Snímka: Alan Hyža

SVÄTÉ TAJOMSTVÁ

No našej pozornosti nemôže uniknúť chvíľa incenzovania zhromaždených veriacich. V nich je tiež prítomný Kristus, ktorý je hlavou svojho tela – Cirkvi. Kedy viac môžu platiť Ježišove slová: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20), ak nie pri slávení Eucharistie?

Vlastne ešte jeden moment incenzovania, ktorý všetko začína a zjednocuje. Úvodná procesia s dymiacou kadidelnicou je vyjadrením jednoty a úplnosti zhromaždenia, cez ktoré sa prechádza až k oltáru. Nikto tu nie je hercom ani divákom pri predstavení, čo ako posvätnom.

Všetci sme pozvaní sláviť sväté tajomstvá. Nie sú tajomstvami preto, že by boli tajné, ale preto, že presahujú čisto ľudskú stránku našej činnosti v kostole. Preto je tam prítomný Ježiš Kristus, aby sme naplnení Duchom Svätým vzdávali dokonalú chválu Otcovi a od neho prijímali dary, ktoré má pre nás pripravené.

POĎME DO CHRÁMU

Pri výnimočnej udalosti posviacky kostola a oltára sa Cirkev slávnostne modlí k Otcovi aj týmito slovami: „Okolo tohto oltára nech sa zhromažďujú tvoji veriaci, nech slávia Kristovo veľkonočné tajomstvo a prijímajú jeho slovo i jeho telo pri posvätnej hostine. Nech sa tu bez prestania ozýva radostná pieseň chvály… a nech tu vystupuje k tebe úpenlivá prosba za spásu sveta. Úbožiaci nech tu obsiahnu milosrdenstvo, pravú slobodu a všetci hodnosť Božích detí, až kým s radosťou nedôjdu do nebeského Jeruzalema.“

Ako teraz odpovieme na otázky: Kedy je kostol? Kto som ja v kostole? Choďme tam a majme otvorené zmysly, myseľ, ale najmä srdce. Pre Pána, pre bratov a sestry…