Cirkev žije a rastie z Eucharistie

Keď Pán Ježiš vyslovoval vo večeradle slová premenenia nad chlebom a vínom a keď potom dával svoj nový dar so slovami: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo“ (Mt 26, 26) a ďalej: „Pite z neho všetci“, i keď dodal: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19), málokto z apoštolov tušil, čím sa pre život budúcej Cirkvi stane práve ustanovená Eucharistia. Cirkev žije z Eucharistie. Eucharistia buduje Cirkev.

JEŽIŠ ŽIJÚCI A OBETOVANÝ

Ak chceme objaviť centrálny bod kresťanstva, musíme ho hľadať tam, kde je živý Kristus, prítomný svojím dielom a poslaním. S celou svojou náukou a činmi, s celým svojím životom, smrťou, slávou a svätosťou.

Srdcom nášho kresťanského života je Ježiš, žijúci a obetovaný vo svätej omši. K tomuto prameňu, k živému Kristovi vo svätej omši, chce Cirkev priviesť každého veriaceho – každého jednotlivo i všetkých spolu. Všetci musíme nájsť živé tlčúce srdce kresťanstva. Týmto srdcom je Eucharistia.

Svätá omša je stred, okolo ktorého sa rozvíja celý kresťanský život. Kresťanstvo si udržiava so všetkou láskou tento živý dotyk s Kristom. Inak by sa bolo stalo len náukou, hnutím, filozofiou či askézou, organizáciou či spolkom.

EUCHARISTIA OŽIVUJE SVIATOSTI

Celý život Cirkvi v dejinách i v prítomnosti vrcholí v jedinom bode – v Eucharistii.

Všetky teologické práce a školy, celé Sväté písmo, všetky knihy a knižnice, celá naša veda, kázne, konferencie a katechézy, všetky sviatky a liturgia – všetko smeruje k jednému cieľu: priviesť človeka k osobnému stretnutiu s Kristom, pomôcť mu, aby nadviazal spojenie so živým Ježišom, ktorý žije medzi nami v Eucharistii.

Aj všetky sviatosti, ako pramene milosti a zbožštenia nášho života, majú svoje zavŕšenie v Eucharistii. Kardinál Korec povedal: „Krst je začiatok, Eucharistia je vrchol, ponad ktorý nemožno ísť v tomto živote vyššie. Krst nám dáva schopnosť i právo zasadať za rodinný stôl Eucharistie.

Eucharistické spoločenstvo nám potom umožňuje ustavičnú obnovu krstných sľubov a ustavičnú premenu života. Eucharistiou sa oživuje sviatosť kňazstva i manželstva, ňou sa prehlbuje sviatosť birmovania.

Eucharistia je oddávna zavŕšením sviatosti pomazania chorých.“ Najmä, keď sa podáva v hraničnej situácii ako „viatikum“ – ako „pocestné“ pri prechode do večnosti.

POSILA V SPOJENÍ S KRISTOM

Jeden kňaz spomínal, že jeho mama nemala ani šesťdesiat rokov, keď ochorela na rakovinu. „Pamätám si na jej prvé slová, ktorými ma privítala, keď som ju navštívil v nemocnici necelý týždeň pred jej smrťou: Priniesol si mi posilu?“

Myslela na sväté prijímanie. Všimol si, s akou vierou prežívala a ako sa modlila, keď prijala Pána Ježiša. Mal vtedy dojem, že už je viac doma v Božom svete ako tu na zemi. A potom mu povedala: „Vieš, každý deň mám určený, za koho obetujem svoje bolesti. Jeden deň je za teba.“

Živé kresťanstvo, to nie sú katedry, kancelárie, knižnice, konferencie, ale je to predovšetkým spojenie s osobným a žijúcim Kristom. Všetky inštitúcie Cirkvi a celá činnosť veriacich je požehnaná len vtedy, ak sa pohybuje po špirále, ktorá vrcholí v živej Kristovej prítomnosti v Eucharistii a v našom spojení s ním.

Svätý Alfonz de Liguori hovorí: „Myslíš si, že je správne vzďaľovať sa od ohňa vtedy, keď ti je zima? Práve preto, že tvoje srdce chladne, mal by si ešte častejšie pristupovať k Eucharistii, pravda, ak chceš úprimne milovať Ježiša Krista.“

Veriaci človek žije z Eucharistie a je si vedomý, že ju nič nemôže prevýšiť. Vidí v nej spásu duše i tela; liek, ktorý uzdravuje slabosť, krotí vášne, mierni pokušenia, upevňuje vieru, dvíha nádej, množí lásku a vlieva milosť, lebo je milosť sama. Mnohí putujú na rozličné miesta, aby videli pozostatky svätých.

Žasnú, keď počujú rozprávať o ich skutkoch; obdivujú veľké stavby chrámov a bozkávajú ich hodvábom a zlatom ovinuté kosti. A pritom, hľa, tu predo mnou na oltári je prítomný môj Pán a môj Boh, Svätý nad všetkých svätých.

CHCEME VIDIEŤ JEŽIŠA

Mladý sympatický chlapec z Milána Carlo Acutis, ktorý ako 15-ročný v roku 2006 zomrel na leukémiu a v októbri 2020 bol blahorečený, je jedinečný, lebo ho nič nefascinovalo viac ako Ježišova živá prítomnosť v Eucharistii: „Ježiš sa veľmi originálnym spôsobom ukryl do malého kúska chleba; iba Boh mohol urobiť takú neuveriteľnú vec.“

Eucharistia ovplyvnila jeho život a vyformovala z neho moderného apoštola 21. storočia. Storočia, v ktorom ľudia radšej stoja v dlhých radoch, aby si kúpili lístok na koncert alebo športový zápas, než aby vytvárali podobné zástupy, pretože chcú navštíviť Ježiša prítomného v Eucharistii.

Počas mojich štúdií bolo v uliciach Salzburgu vidieť autá s nápisom: Chceme vidieť Ježiša. Urobili to mladí kresťania, ktorí pozývali ďalších mladých ľudí do kostola na turíčny kongres.

Zišlo sa ich niekoľko tisíc a bolo duchovne veľmi silné, keď počas adorácie kľačali pred vystavenou Oltárnou sviatosťou. Chceli vidieť Ježiša.

V LÚČOCH JEŽIŠOVEJ MILOSTI

Keď sa vystavíme lúčom slnka, opálime sa, stmavneme. Keď si kľakneme pred eucharistického Ježiša, vystavujeme sa lúčom jeho milosti. Hans Urs von Balthasar hovorí, že človek nie je schopný počas svätého prijímania pochopiť, koho prijal, kto prišiel do jeho srdca. Na to je potrebná adorácia.

Čas realizovať, kto prišiel, koho prijal. V nej sa buduje živý vzťah s Ježišom, tam sa upevňuje priateľské puto s ním. Ako hovorí Karl Rahner: „Ku sviatosti Ježišovho srdca sa môžeme v plnom zmysle dostať len s otvoreným srdcom.

Kto prijíma sviatosť jeho srdca a nepripraví vlastné srdce, ten nepochopil Krista.“ Človeku nepomôžu nijaké vznešené myšlienky ani znalosť dokumentov Cirkvi o tajomstve Eucharistie, ak sa v nej nestretne osobne od srdca k srdcu s Kristom, ktorý sa v tejto sviatosti za neho stále vydáva a ponúka sám seba ako zdroj života.

DAR PAR EXCELLENCE

Známy český karmelitán Vojtěch Kodet spomína, že mal asi 15 rokov, keď sa raz pred kostolom pri ňom zastavil jeho strýko a povedal: „Dnes na svätej omši mi chodilo po rozume, že niektorí ľudia sú ako kostolné okná. Sledujú tisíce bohoslužieb, a ani to s nimi nepohne.“

Myslím si, že aby to s nami „pohlo“, je potrebný čas na stíšenie, na adoráciu, vzdávanie vďaky, čas počúvať, čo mi hovorí Ježiš, čas dať mu svoje srdce, svoju radosť, bolesť, strach, obavy, úspech i neúspech.

Cirkev prijala Eucharistiu od Krista, svojho Pána, nie ako jeden spomedzi cenných darov, ale ako dar par excellence, lebo je to Kristov dar seba samého, jeho osoby v jej svätej ľudskosti, ako aj jeho diela spásy. Svätý Ján Pavol II. vo svojej encyklike o Eucharistii kladie otázku, čo viac pre nás mohol Ježiš vykonať.

Pri Poslednej večeri, keď Pán ustanovil Eucharistiu, zjavil svoje rozhodnutie dať za učeníkov svoj vlastný život, preliať za nich svoju krv, aby oni mohli žiť. Túto obetu vo večeradle sprítomnil sviatostným spôsobom. Joseph Ratzinger pripomína, že v Eucharistii je prítomné celé tajomstvo nášho vykúpenia.

Tajomstvo Veľkej noci. Slovo povedané vo večeradle, telo obetované na kríži a krv vyliata za nás, za našu spásu i slávne zmŕtvychvstanie. Pri slávení Eucharistie sa denne sprítomňuje práve toto Ježišovo rozhodnutie dať život za každého z nás.

Sprítomňuje sa gesto lásky, ktorá zachraňuje a pozdvihuje každého človeka. Ježiš sa za nás vydáva neustále. Dáva všetko, čo má, dáva sám seba, so všetkou láskou k Otcovi i k nám, aby sme mali život a mali ho hojnejšie (porov. Jn 10, 10).

BEZ PODMIENKY

V dare Eucharistie chce byť Ježiš prítomný po všetky dni až do skončenia sveta (porov. Mt 28, 20). Tak nám prejavuje svoju lásku bez miery; lásku, ktorá ide až do krajnosti.

Teológ Hans Urs von Balthasar pripomína, že Eucharistia je dar celej Najsvätejšej Trojice: „Je to dar Otca, ktorým je Syn a ktorý je možný iba v Duchu Svätom.“ Eucharistiu môžeme chápať aj ako tajomstvo milosrdenstva, prejaveného voči nám v Ježišovi Kristovi. Človek má však niekedy obavu, či je hodný takého daru.

Alebo si kladie otázku, čo Boh môže za taký veľký dar vyžadovať. Ako keby u Boha platilo „niečo za niečo“, tak ako u ľudí. Ale keď nám Boh dáva, dáva nám vždy božsky, teda v plnosti lásky a zadarmo. Ježišova obeta seba samého za nás je najväčším znamením Božej lásky k nám.