Cirkev žije z Eucharistie

S vätý Ján Pavol II. vo svojej poslednej encyklike Ecclesia de Eucharistia napísal: „Cirkev žije z Eucharistie. Táto pravda nevyjadruje len každodennú skúsenosť viery, ale synteticky zhŕňa aj jadro tajomstva Cirkvi.

V rozmanitých podobách s radosťou zakúša, ako sa neustále potvrdzuje prísľub: ,A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta‘ (Mt 28, 20), no vo svätej Eucharistii, kde sa chlieb a víno premieňajú na Pánovo telo a krv, sa mimoriadne teší z tejto prítomnosti.

Odvtedy, čo na Turíce Cirkev – ľud Novej zmluvy – začala svoje putovanie k nebeskej otčine, božská sviatosť neustále ožarovala jej dni a napĺňala ich dôveryplnou nádejou“ (Ecclesia de Eucharistia, 1).

A odvolávajúc sa na Druhý vatikánsky koncil, Kristov námestník vyhlásil, že eucharistická obeta je prameň a vrchol celého kresťanského života, obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi a dáva ľuďom život.

A nakoniec sv. Ján Pavol II. dodáva: „Preto sa pohľad Cirkvi neustále obracia na svojho Pána, prítomného v Oltárnej sviatosti, v ktorej objavuje plné prejavenie sa jeho nesmiernej lásky“ (Ecclesia de Eucharistia, 1).

Pri Ježišových nohách

Kresťan je povolaný zotrvať pri Ježišových nohách podľa vzoru Márie z Betánie. Ak budeme čo najdlhšie zotrvávať v pokoji a tichu pred Kristom v Najsvätejšej sviatosti, pochopíme, čo od nás očakáva. Naše plány ustúpia jeho plánom a Božie svetlo, ktoré prenikne do našich sŕdc, ich uzdraví.

Svätý Otec František v jednom zo svojich príspevkov na Twitteri uviedol: „Na poznanie Pána je dôležité stretnúť sa s ním: počúvať ho v tichu pred svätostánkom, prijímať ho vo sviatosti.“

Blahoslavený Charles de Foucauld videl celého Ježiša Krista v Najsvätejšej Eucharistii. Videl toho, ktorý bol prítomný v Nazarete, v Máriinom dome v Betánii, medzi apoštolmi: „Ani na chvíľu neopúšťajme Najsvätejšiu sviatosť v okamihoch, keď nám Ježiš dovoľuje byť v jeho prítomnosti.“

Eucharistická kontemplácia

Čo je kontemplácia Eucharistie? Je to schopnosť nadviazať kontakt srdca s Ježišom prítomným v hostii. Je to obrátenie sa k svätostánku očami milujúceho, ako to pripomínal Benedikt XVI., keď hovoril o svätom farárovi z Arsu. Na to je potrebné vnútorné a vonkajšie ticho.

Ticho, o ktorom niekto povedal, že je ženíchom kontemplácie a chráni ju, ako svätý Jozef chránil Pannu Máriu. Kontemplovať znamená tešiť sa z Božej prítomnosti.

Páter Raniero Cantalamessa vo svojich textoch o eucharistickej kontemplácii spomína mnohých duchovných učiteľov a ich pokusy definovať, čím ona je. Hugo od svätého Viktora hovorí, že je to pohľad, ktorý je slobodný, prenikavý a nehybný.

Svätý Bonaventúra nazýva kontempláciu láskyplným pohľadom na Boha. Svätý Ján Mária Vianney rozpráva o rozjímaní istého dedinčana z Arsu, ktorý strávil celé hodiny v kostole bez pohnutia s pohľadom upretým na svätostánok.

Keď sa ho svätý farár opýtal, čo robil celý deň, odpovedal: „Nič, pozerám sa na neho a on sa pozerá na mňa.“

Využime príležitosť

Pri adorácii Najsvätejšej sviatosti, hovorí pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa, sa stretávajú dva pohľady: môj pohľad na Boha a jeho pohľad na mňa. Ak môj pohľad niekedy ochabne, Boží nikdy.

Kontemplácia Eucharistie sa niekedy môže stať len jednoduchým sprevádzaním Ježiša, ktorý sa skrátka teší z toho, že sa na nás pozerá. Hoci sme pred ním len ničotné a hriešne stvorenia, sme plodom jeho umučenia a on za nás obetoval svoj život.

Preto kontemplácii Eucharistie nebráni duchovná suchopárnosť, ktorú môžeme niekedy zažiť. Môže byť zapríčinená našou chybou, ale Boh ju môže dovoliť aj pre naše očistenie a posvätenie.

Otcovia duchovného života hovoria, že by sme mali dať suchopárnosti konkrétny zmysel, teda napríklad vzdať sa vlastnej spokojnosti a snažiť sa urobiť šťastným Ježiša, ako hovorí Charles de Foucauld: „Tvoje šťastie, Ježišu, mi stačí! To znamená, že mi stačí, že si, Pane, spokojný, šťastný, že som s tebou, že ťa sprevádzam.“

Páter Raniero Cantalamessa hovorí, že Ježiš má celú večnosť nato, aby nás urobil šťastnými, ale my máme len krátke obdobie pozemského života nato, aby sme urobili šťastným jeho. Preto by sme nemali premárniť túto príležitosť.

Nikdy si nesmieme myslieť, že čas strávený adoráciou je premárnený čas, pretože „pozeráme a nič nevidíme“. Adorácia je svedectvom veľkej vnútornej sily a viery. Ježiš vie, že by sme mohli odísť a robiť stovky iných činností, ktoré by boli „efektívnejšie“, ale my vytrvalo „strácame“ čas.

Svätá Matka Tereza hovorí, že čas, ktorý strávime s Ježišom ukrytým v Najsvätejšej sviatosti, je najlepší čas, aký môžeme na zemi prežiť. Jedno je isté, to nám pripomína Hans Urs von Balthasar, že tajomstvo adorácie patrí Bohu, nie nám.

Stretnutie sa v tvári zračí

Voláme priateľom, rodičom, ktorí žijú ďaleko. Rozprávame im o svojej práci, zdravotných problémoch a o mnohých iných veciach. Kupujeme si špeciálne akciové balíky, aby sme mohli hovoriť lacnejšie a dlhšie.

O čom hovoríme Bohu? Dokážeme mu niečo povedať počas adorácie? Dokážeme s ním diskutovať o dôležitých veciach? Boh nemá telefón a jeho túžba po nás je väčšia ako túžba akéhokoľvek ľudského priateľa.

Nie je adorácia, toto krátke zastavenie sa pred ním, dobrý spôsob, ako sa s ním skutočne stretnúť? V Knihe Exodus čítame o návrate Mojžiša z vrchu Sinaj po rozhovore s Pánom: „Mojžiš nevedel, že mu žiari tvár od rozhovoru, ktorý s ním mal“ (Ex 34, 29).

Aj nám sa môže stať, že keď sa vrátime k svojim povinnostiam, niekto uvidí našu rozžiarenú tvár, pretože sme sa pozerali na Pána. To je najväčší dar, ktorý môžeme dať druhým.

Adorujme Ježiša

Biskupská synoda nám v roku 2005 pripomenula, že Eucharistia je prameňom a vrcholom života a poslania Cirkvi. Raz som počul vetu, že polhodinová adorácia pred Najsvätejšou sviatosťou má na dušu väčší účinok ako kázne počas päťdňových rekolekcií.

Špongia je užitočná len vtedy, keď je namočená vo vode. Ježiša môžeme svetu ohlasovať len vtedy, keď sme sami naplnení jeho prítomnosťou.

Svätá Matka Tereza, presvedčená o sile adorácie, hovorila tým, ktorí sa sťažovali na nedostatok duchovných povolaní: „Ak si želáte nové povolania do vašich komunít, zavádzajte každodennú adoráciu.“ Odkedy to misionárky lásky urobili, počet povolaní sa zdvojnásobil.

Keď pri adorácii uvažujeme o Ježišovi, ktorý sa za nás obetoval, dávame sa naplniť jeho láskou; láskou, ktorú môžeme odovzdávať ďalej. Ak naše srdce nie je naplnené Pánovou prítomnosťou, bude plné frustrácie.

Je to adorácia, je to modlitba, ktorá nám pripomína, že „úspech“ nášho životného poslania nezávisí od nás, od našich schopností, ale od Ježiša.

Nesmieme zabúdať na to, čo opakoval sv. Augustín: „Ak je Boh na prvom mieste, všetko bude na svojom mieste.“ Adorácia nám pripomína prvenstvo Krista, prvenstvo vnútorného života a svätosti.

„Čas obetovaný Kristovi nie je nikdy strateným časom, ale skôr časom, ktorý získavame, aby sme našim vzťahom s druhými a nášmu životu dali hlboko ľudský charakter,“ povedal sv. Ján Pavol II.

Predobraz večného šťastia

Adorácia nás tiež pripravuje na večný život. Pri pohľade na Ježiša v Najsvätejšej sviatosti si uvedomujeme proroctvo, ktoré bolo vyslovené o jeho smrti na kríži: „Potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli“ (Zach 12, 10).

Adorácia je predobrazom toho, čo budeme robiť po celú večnosť v nebeskom Jeruzaleme. Je to najprorockejšia a najeschatologickejšia činnosť, ktorú môžeme vykonávať tu na zemi, hovorí páter Raniero Cantalamessa.

Adorácia skrze vieru nám umožňuje vidieť Neviditeľného, dotýkať sa Nezmeniteľného. Vo večnosti už nebude žiadne prijímanie Eucharistie, ale nekonečná adorácia Baránka, ktorý sa za nás obetoval. To už robia svätí v nebi. Pripájame sa k nim vo chvíli, keď stojíme v adorácii pred svätostánkom.

Na záver ešte krátke svedectvo sv. Jána Pavla II.: „Je krásne zastaviť sa pri ňom a ako milovaný učeník spočinúť hlavou na jeho hrudi, cítiť dotyk nekonečnej lásky jeho Srdca... Koľkokrát som, drahí bratia a sestry, zažil túto skúsenosť a vždy som dostal vďaka nej silu, útechu a podporu!“