Duch Svätý, tvorivá sila života

Pozrime sa na úryvok časti z Nicejsko-carihradského vyznania viery o Duchu Svätom: „Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa... on hovoril ústami prorokov.“ Biblické texty a odkazy na ne nás budú zaujímať do tej miery, do akej s jednotlivými výrazmi súvisia.

Verím v Ducha Svätého

V Katechizme Katolíckej cirkvi sa píše: „Veriť v Ducha Svätého znamená vyznávať, že Duch Svätý je jedna z osôb Najsvätejšej Trojice, jednej podstaty s Otcom a Synom a že jemu ,sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva‘“ (KKC, 685).

Kresťanská teológia všetkých storočí totiž zastávala stanovisko, že každé Božie dielo je nutné považovať za dielo celej Najsvätejšej Trojice. Zvyčajné a zjednodušené vyjadrenie, ktoré sa používa pri vyučovaní náboženstva, totiž, že Otec nás stvoril, Syn vykúpil a Duch Svätý posvätil, neobstojí bez potrebného vysvetlenia.

Ak hneď v úvode Vyznania viery hovoríme o Bohu ako Otcovi všemohúcom, Stvoriteľovi neba i zeme, tak je to skôr v patriarchálnom význame, kde bol Otec vnímaný ako zdroj moci, autority, a teda aj tvorivosti, čiže kreativity (porov. Eugen Drewermann, Eugen Biser: Co vyznáváme?, 2003).

Grécke slovo Parakletos zvyčajne prekladáme ako Tešiteľ alebo Zástanca (porov. KKC, 692). Sám Boh zastáva človeka a obhajuje ho tak, ako si otec alebo matka zastane svoje dieťa a nedovolí mu ublížiť, ani keby to bol ten najväčší hriešnik.

Táto skutočnosť nám otvára cestu k Bohu ako k láskavej bytosti, ktorej sa nikdy nemusíme báť. Práve naopak, keby mi aj celý svet krivdil, ubližoval, ba ma až znenávidel, v náručí môjho Zástancu sa vždy môžem bezpečne skryť.

Pán

„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (Gn 1, 1 – 2). Aj keď Ruach Elohim – Duch Boží, ktorého opisuje biblická správa o stvorení sveta, nie je považovaný za tretiu božskú osobu v našom chápaní.

Autor tu skôr vyjadruje spôsob, akým Boh pôsobí a tvorí. Predsa sa zdá, že všetko naznačuje, že je to Duch Svätý, ktorý už od začiatku všetko tvorí, pretvára, oživuje a obnovuje. Priepasť, spomenutá na začiatku existencie sveta, je to, čo Gréci nazvali chaos. Nie je to celkom to, čo my nazývame slovom neporiadok, je to skôr beztvará hmota, akási bezodná priepasť, obrovská tlama, ktorá je schopná všetko pohltiť.

Dnešnou rečou by sme povedali, že je to čierna diera, z ktorej niet návratu (porov. Jan Sokol: Předletní škola, 2017). Duch Boží akoby svojím pôsobením uzavrel túto hrozivú priepasť a začal tvoriť krásu sveta. Boh povedal, vyslovil a stalo sa, čítame ďalej v správe o stvorení, ktorá opisuje dielo jednotlivých dní.

Predpokladám, že čitateľovi je jasné, že správy o stvorení sveta z Knihy Genezis nie sú učebnicami zemepisu ani biológie. Ak by niekto chcel z týchto textov dokazovať existenciu vesmíru, nieto existenciu Boha, tak sa rýchlo dostane do slepej uličky.

Texty sú prebásnenou filozofiou, ktorá otvára cestu pre vieru v Boha, ktorý je za všetkým stvoreným, za tým, čo neskoršie antické formulácie Kréda nazvú „svetom viditeľným i neviditeľným“, svätopisec to nazve jednoducho „nebo a zem“.

V tomto zmysle je Duch Svätý Pánom všetkého. Nie je však despotom, absolutistickým panovníkom, ale je Pánom, ktorému na stvorení záleží. Stará sa oň, oživuje ho a neustále stvárňuje.

Oživovateľ

Duch Boží nás učí žasnúť nad celým stvorením, nad vesmírom okolo nás, našou planétou, ktorá pred 4,5 miliardami rokov bola len jedna obrovská ohnivá guľa, a dnes po tom, čo si prešla a prechádza neustálym vývojom, vyletí z nej raketa, niekto sa ide pozrieť do vesmíru, pristane na Mesiaci, aby videl, ako to tam vyzerá, a my sa s úžasom pýtame, čo sa to stalo s tou beztvarou hmotou, s tou temnou priepasťou (porov. Marek Orko Vácha: Žijeme v neuvěřitelně podivném příběhu).

Práve viera tu vytvára priestor na žasnutie nad tým, aké veľkolepé sú diela Pánove, ako všetko múdro stvoril, ako nádherne, kreatívne a oživujúco je prítomné pôsobenie Ducha Svätého v stvorení (porov. Ž 104). Teda z katechizmu i zo Svätého písma poznáme dary Ducha Svätého a jeho ovocie.

Čítame aj o zvláštnych daroch Ducha Svätého – charizmách. Grécke charis znamená krása. Krása Božieho stvorenia je dielom Ducha Svätého, ktorá stále speje k väčšej dokonalosti. Veď stačí pozorovať západ či východ slnka, nádheru prírody, majestátnosť hôr či nekonečnosť mora.

Koľko nádhery vidíme medzi zvieratami a rastlinami? Aj keď žiaden človek nebol s fotoaparátom či kamerou niekde v pozadí vtedy, keď vznikala naša zem, predsa len sa prírodovedci, biológovia i geológovia na základe objavených fosílií zhodnú, že svet stále speje do krásy, že je čoraz krajší a rozmanitejší.

S úžasom tu môžeme spoznávať pôsobenie Ducha Svätého, ktorý sústavne navštevuje našu zem a obnovuje a zveľaďuje jej tvárnosť (porov. Ž 104, 30). Podľa Biblie je človek stvorený na Boží obraz (porov. Gn 1, 26 – 27). V druhej biblickej správe (porov. Gn 2, 7) je človek stvorený z prachu zeme a Boh mu vdýchne „dych života“.

V stredoveku videli človeka ako akési spojivo medzi nebom a zemou. Nachádza sa akoby v strede presýpacích hodín, kde vrchná časť je duchovno – Boh, anjeli, nebo a podobne – a spodná časť je telesno, čiže všetko, čo súvisí so životom na zemi. Človek je bytosť, ktorá je telesná i duchovná zároveň.

Žije síce na zemi, ale zmysel jeho života je prebývanie v nebi. Je takou vzácnou bytosťou, že nebo i peklo zápasia o jeho dušu. Z historického hľadiska je človek hmota, ktorá nielenže myslí, ale aj cíti, miluje, žasne, má zmysel pre krásu a napokon pýta sa po zmysle svojej existencie.

Príkladom je starozákonný kráľ Šalamún, ktorý si od Boha nežiadal krásu ani dlhý život zbavený každého trápenia a bolesti, ale múdrosť. Túžil po dare, ktorý sa nedá správne využívať len pre seba, ale najmä pre dobro iných. Duch Svätý chce byť dychom nášho života, chce v nás dýchať.

„Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče!‘ “ (Gal 4, 6). Apoštol Pavol dokonca aj modlitbu pripisuje Duchu Svätému: „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8, 26).

Hovoril ústami prorokov

Bibliu nazývame Svätým písmom a hovoríme o nej, že je inšpirovaná Duchom Svätým. Človek – svätopisec sa pôsobením Ducha Svätého stáva Božím nástrojom. Boh mu dal rozum a cit. Jeho prednosťou je literárny talent.

Napísal dielo, ktoré na prvý pohľad nie je ničím výnimočné, z historického hľadiska v ňom nachádzame mnohé nepresnosti a nejasnosti vo vyjadrovaní. Z literárneho hľadiska sú to však unikátne diela. Tú pravú hodnotu, zmysel dáva biblickým knihám až pohľad viery a robí z nich Božie slovo, dielo Ducha Svätého, ktorý mŕtvym literám dáva život.

Stvoriteľ tvorí za pomoci krehkého stvorenia. Cez prirodzenú schopnosť človeka zjavuje svetu seba samého. Každá prorocká kniha v Starom zákone sa začína predstavením proroka, kto je, odkiaľ pochádza; a potom príde to obligátne – v roku tom a tom mi zaznelo Pánovo slovo.

Každému má byť hneď jasné, že to, o čom sa bude hovoriť, nie je jeho výmysel, ale Božie slovo. Prorok často nemá chuť ísť za poslaním, ktoré mu Boh zveruje, no nakoniec vždy ide, pretože si uvedomuje, že Božiemu Duchu sa nedá odporovať.

Sledujúc dejiny spásy vidíme, ako si Boh akoby postupne pripravoval svoje stvorenie, aby nakoniec v plnosti času mohol k svetu definitívne prehovoriť. Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh k ľuďom prostredníctvom prorokov, no v plnosti času prehovoril vo svojom Synovi (porov. Hebr 1, 1 – 2).

uch Svätý je prítomný hneď od začiatku Ježišovej telesnej existencie, pri počatí. Keď ho Ján Krstiteľ pokrstil, je znovu prítomný „v podobe holubice“ a z neba zaznieva hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 3, 17). Duch Svätý oznamuje svetu onú plnosť času.

Boh v plnosti dal svetu svoje telo, svoju tvár, svoj hlas. Pri Pánovom premenení na vrchu Tábor opäť zaznieva Otcov hlas: Počúvajte môjho milovaného Syna (porov. Mt 17, 5). Keby sme to chceli zjednodušiť a vyjadriť z pohľadu ľudského pozorovateľa, tak by sme povedali, že Boh Otec už definitívne dohovoril.

Odteraz už ten, kto chce, aby nad ním „zaznelo Pánovo slovo“, musí počúvať Božieho Syna, jeho evanjelium. Božie slovo už môže zaznievať každému, kto mu otvorí svoje srdce, a toto slovo ho bude formovať a pretvárať. Duch Svätý totiž túži odhaľovať v nás a ukazovať nám Boží obraz, s ktorým sme prišli na tento svet.

Žijeme v „plnosti času“ a Duch Svätý vedie svoju Cirkev. Neustále stvárňuje zem a pozýva nás spolupracovať s ním. Bez Ducha Svätého nič na svete nedáva zmysel.

Pripomeňme si slová pravoslávneho patriarchu Ignáca IV.: „Ako sa veľkonočná udalosť, ktorá sa stala raz navždy, stane skutočnosťou aj pre nás? Práve prostredníctvom Ducha Svätého. Veď skrze neho je medzi nami Boh prítomný.

Bez neho je Boh vzdialený, Kristus zostáva postavou minulosti, evanjelium je len mŕtvou literou, Cirkev obyčajnou inštitúciou, autorita sa stane nástrojom na ovládanie ľudí, misie budú len obyčajnou propagandou, liturgia spomienkovým rituálom a z kresťanstva zostane len zotročujúca morálka.“