Evanjelium nie je umelo vytvorené posolstvo

Slovo evanjelium pochádza z gréčtiny a v doslovnom preklade znamená „dobrá správa“. V grécko-rímskom prostredí výraz často označoval posolstvo o víťazstve. 

František Trstenský 05.02.2019
Evanjelium nie je umelo vytvorené posolstvo

Otvárajme Sväté písmo každý deň. Ilustračná snímka: pixabay.com

Stretávame sa aj s významom, keď narodenie následníka trónu, alebo deň jeho uvedenia na trón sa označoval výrazom evanjelium. Už v Starom zákone Boh prostredníctvom prorokov ohlasuje radostnú zvesť o záchrane Izraela a budúcej spáse, ktorú Boh udelí všetkým národom. Sú to najmä texty v Knihe proroka Izaiáša, napr.: „Duch Pána, Jahveho, je na mne, pretože ma Pán pomazal, poslal ma hlásať radosť ubitým, obviazať zlomených srdcom, zajatcom ohlásiť slobodu a spútaným oslobodenie“ (Iz 61, 1). 

Evanjelium je posolstvo
V Novom zákone výraz evanjelium má výlučne duchovný a náboženský význam. V prvom rade označuje Ježišovo ohlasovanie Božej spásy. Na začiatku svojho verejného účinkovania Ježiš nazýva svoje posolstvo týmto výrazom: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Učeníci pochopili, že Boží Syn im nezveril svoju autobiografiu, ale Božie posolstvo. Preto aj oni ohlasovali Krista a jeho náuku.

V 2. storočí po Kr. sa začína výrazom evanjelium označovať spis, ktorý obsahuje zachytené ústne ohlasovanie slov a skutkov Ježiša Krista. Tertulián (160 – 220 po Kr.) ako prvý nazval autorov evanjelia evanjelisti. Dnes označením evanjelium zvyčajne rozumieme štyri kánonické evanjeliá podľa Marka, Matúša, Lukáša a Jána. 

Vziať do úvahy čas vzniku

Vznik napísaných evanjelií nie je jednorazovou záležitosťou. Pán Ježiš nezanechal nijaký spis a ani svojim učeníkom nedal príkaz na písanie kníh. Napriek tomu po Ježišovom nanebovstúpení boli postupne zostavené štyri napísané evanjeliá. Pri ich vzniku rozlišujeme tri základné obdobia. Prvým obdobím je život a osoba Ježiša Krista. Bez neho by žiaden novozákonný spis nevznikol. Z evanjelií sa dozvedáme, že Ježiš žil na zemi približne 30 rokov. Jeho verejná činnosť trvala asi 3 roky, počas ktorých si zvolil apoštolov a ďalších učeníkov, učil o Božom kráľovstve a svojim nasledovníkom prikázal pokračovať v jeho diele.

Druhým obdobím je život prvých kresťanských spoločenstiev. Spočiatku sa Ježišovo evanjelium odovzdávalo ústne. Veriaci sa stretávali na modlitbách, slávení Eucharistie a počúvali náuku apoštolov. Postupne pribúdali žiaci a pomocníci apoštolov, ktorí samotného Ježiša osobne už nevideli. Kresťanstvo sa začalo šíriť do ostatných častí vtedajšej Rímskej ríše, ba dokonca aj za jej hranice. Preto bolo potrebné zapísať Ježišovu náuku, aby sa verným spôsobom odovzdala ďalej. Najskôr vznikli menšie zbierky, ktoré obsahovali Ježišove výroky, podobenstvá, opis jeho umučenia a zmŕtvychvstania a pod. Dosvedčuje to úvod Lukášovho evanjelia, kde sa hovorí o tom, že „už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich odovzdali tí, čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova” (Lk 1, 1 - 2). V tomto období vznikli ako prvé listy apoštola Pavla. Vôbec najstarším spisom Nového zákona je list veriacim do Solúna, ktorý Pavol napísal okolo roku 51 po Kr.

Až v treťom období boli zostavené evanjeliá. Najstaršie je Markovo evanjelium, ktoré vzniklo približne okolo roku 70 po Kr. pravdepodobne v Ríme. Na jeho zostavenie Marek použil menšie zbierky, ktoré už kolovali pred ním. Okolo roku 80 po Kr. vzniklo Matúšovo evanjelium niekde na území Palestíny alebo Sýrie. Približne v tom istom období bolo napísané aj Lukášovo evanjelium v Grécku alebo v Malej Ázii. Ako posledné bolo okolo roku 95 po Kr. napísané Jánovo evanjelium. Za miesto jeho vzniku sa považuje mesto Efez v  Malej Ázii. 

 

Boh napísal dve knihy: jednou je Písmo, druhou stvorenstvo. Jedna pozostáva z písmen a slov, druhá zo stvorených diel. Nie všetci dokážu čítať knihu Písma, ale všetci môžu čítať knihu stvorenstva.
Raniero Cantalamessa

 

Čítať s porozumením

Pri zostavovaní svojich spisov evanjelisti pracovali s rôznym materiálom, ku ktorému sa dostali. Boli to ústne tradície, ktoré mali svoj pôvod od apoštolov, napísané zbierky, ktoré už kolovali, ustálené pravdy viery, svedectvo Ježišovej matky a príbuzných, svedectvá očitých svedkov Ježiša Krista a pod. Evanjelisti brali do úvahy aj situáciu kresťanských spoločenstiev, čomu prispôsobili výber a usporiadanie Ježišovho posolstva. K tomu je potrebné pridať aj vlastný štýl a výrazové prostriedky každého evanjelia.

Preto sa od seba jednotlivé evanjeliá odlišujú, ale podstatným zostáva, že základnú štruktúru a posolstvo majú všetky štyri spisy rovnaké. Pri pozornom čítaní si všimneme, že evanjeliá podľa Marka, Matúša a Lukáša na rozdiel od Jána obsahujú veľký počet paralelných rozprávaní, ktoré majú často rovnaký slovosled a veľa rovnakých slov. Už od doby svätého Augustína až dodnes jestvujú rôzne teórie, ktoré sa snažia vysvetliť vzájomnú podobnosť a odlišnosť medzi troma evanjeliami, ktoré nazývame synoptické a ich autorov synoptici. Grécke slovo synopsis  znamená spoločný pohľad. V roku 1774 vydal Johann Griesbach synopsu, čiže texty jednotlivých evanjelií zoradené do paralelných stĺpcov.

Podrobným štúdiom a porovnaním sa zistilo, že Matúš má s Markom spoločných 600 veršov a Lukáš má s Markom spoločných 350 veršov. Okrem toho Matúš a Lukáš majú spoločných 240 veršov, ktoré sa v Markovom evanjeliu nenachádzajú. Dnes všeobecne prijímaným vysvetlením pôvodu troch evanjelií je tzv. teória dvoch prameňov. Ako prvý ju uviedol Heinrich Holtzmann vo svojom diele z roku 1863 pod názvom Die synoptischen Evangelien. Podľa tejto teórie ako prvý zostavil svoje evanjelium Marek.

Z neho čerpali nezávisle od seba Matúš a Lukáš, ktorí použili ešte aj spoločný prameň (tzv. prameň lógií – Ježišových výrokov, ktorý sa v odbornej literatúre označuje aj skratkou Q). Matúš a Lukáš použili ešte aj vlastný materiál (napríklad o Ježišovom detstve, niektoré podobenstvá, výroky), čím sa vysvetľuje, prečo nachádzame v evanjeliách taký materiál, ktorý má iba jeden evanjelista a v iných evanjeliách sa nenachádza. Chcem zdôrazniť, že ide o teóriu o vzniku jednotlivých evanjelií, ktorá nepatrí medzi pravdy viery, ale je snahou odborníkov vysvetliť proces vzniku štyroch kánonických evanjelií. 

Historické, geografické a kultúrne súvislosti

Pri rozprávaní o historickej hodnote evanjelií je dôležitý princíp tzv. kontinuity a diskontinuity. Keď čítame evanjeliové texty, zistíme, že sú v súlade (v kontinuite) s historickým, geografickým, kultúrnym a náboženským prostredím Svätej zeme v 1. storočí po Kr. Ak hovoríme o historicko-politickom prostredí, osoby a udalosti, ktoré sa uvádzajú v evanjeliách, skutočne jestvovali a máme o nich poznatky aj z iných historických prameňov (Herodes, Pilát, Kajfáš, Kvirínius a sčítanie ľudu). Geografické prostredie je taktiež autentické. Kafarnaum, Galilejské jazero, Cézarea Filipova, Jeruzalem, Jericho, Jordán atď., to všetko sú miesta, ktoré reálne existovali a potvrdzuje to aj biblická archeológia.

Ježiš, ako ho prezentujú evanjeliá, zachováva obyčaje a zvyky svojej doby a svojho národa. Evanjeliá autenticky hovoria o chráme, synagógach, zachovávaní soboty, sviatkov atď. Preto hovoríme, že kultúrne a náboženské prostredie v podaní evanjelistov pravdivo odráža vtedajšiu spoločnosť. Preto môžeme povedať, že pri evanjeliách nejde o umelú literárnu rekonštrukciu, ale o spontánny súhlas, kontinuitu s dobou, v ktorej evanjeliá vznikali. 

Nenaplnené očakávania

Na druhej strane registrujeme v evanjeliách aj diskontinuitu, čiže nezhodu s vtedajšími zvykmi. Diskontinuita sa prejavuje najmä v mesiášskych očakávaniach a v samotnej osobe Ježiša Krista. V židovskom prostredí najvyššou autoritou bol Mojžiš. Podľa synoptikov postavenie Ježiša oproti Mojžišovi a Zákonu je v protiklade. Ježiš pristupuje k Zákonu s Božou autoritou, a keď ho evanjelisti zachytávajú, nie je to ich literárna konštrukcia, ale skutočný Ježišov postoj, ktorý je v protiklade s dobovým prostredím, v ktorom žil. Apoštoli, ktorí boli vychovávaní v židovskom chápaní, by si nevymysleli Ježišove výroky namierené proti niektorým interpretáciám Mojžišovho zákona, ak by ich Ježiš skutočne nevyslovil. 

Nesúlad nájdeme aj v predstavách o mesiášovi. Čakalo sa na mesiáša - kráľa, sčasti aj politika. Ježiš prelamuje tieto očakávania. Vystupuje ako Mesiáš – sluha, ktorý trpí. Opäť môžeme povedať, že apoštoli vychovávaní v duchu židovského myslenia, ktoré očakávalo politického kráľa, by neprišli s predstavou trpiaceho Mesiáša, ktorý zomiera hanebnou smrťou na kríži, ak by Ježiš seba samého takto neprezentoval a nepotvrdil svojím životom. 

V Starom zákone bolo všetko podriadené službe slova. Proroci sú tí, ktorí neohlasujú seba, ale sú v službe Božieho slova. V prorockej literatúre často nájdeme výrazy: „Čujte slovo Pánovo“, „Toto hovorí Pán“ (porov. Oz 4, 1; Ez 37, 5). Ježiš však prináša nový pohľad. Židia nie sú pozvaní zaujať postoj pre alebo proti jeho učeniu, ale pre alebo proti samotnej osobe Ježiša, a to je diskontinuita vtedajšieho chápania ohlasovania Božieho slova a centrality Ježišovho posolstva na vlastnú osobu. Preto môžeme povedať, že princíp diskontinuity, podobne ako princíp kontinuity, potvrdzuje, že evanjeliá nie sú vymyslenou literárnou konštrukciou neskoršieho ohlasovania prvotnej Cirkvi, ale historickou skutočnosťou, ktorá prináša osobu a posolstvo Božieho Syna, Ježiša Krista.