Hodnovernosť biblických textov preveril čas

Vo Svätom písme Boh prehovoril prostredníctvom ľudí a ľudským spôsobom. Preto sa Bibliou zaoberajú aj odborníci z rôznych vedných disciplín. Táto práca je nevyhnutná. Už len skutočnosť, že Biblia bola napísaná v hebrejskom, aramejskom a gréckom jazyku, si vyžaduje namáhavú prácu prekladateľov, pričom ich úsilie sa nevzťahuje iba na jazyk. Prekladateľ musí dobre poznať starobylý spôsob myslenia a vyjadrovania svätopiscov, lebo biblické spisy sú poznačené dobou a prostredím, v ktorom boli napísané. 

Pod drobnohľadom odborníkov

Dnes čítame Sväté písmo vo viacerých prekladoch do mnohých jazykov. Originály biblických kníh, tak ako ich zapísali pôvodní autori, sa nám už nezachovali. Nemôže nás to prekvapiť, lebo vtedy známy materiál nevynikal trvácnosťou. Navyše kresťania čelili krutému prenasledovaniu, keď veľké množstvo rukopisov bolo zničených, zvlášť za vlády cisára Diokleciána (284 - 305 po Kr.).

Predsa však nemusíme mať obavy, že by sa v priebehu časov biblický text zmenil alebo dokonca sfalšoval. Jestvuje špeciálny odbor biblického štúdia, ktorý sa nazýva textová kritika. Za použitia vedeckých postupov porovnáva rozličné starobylé rukopisy a zachované fragmenty Svätého písma s cieľom rekonštruovať v čo najväčšej a z časového hľadiska najbližšej možnej miere pôvodný biblický text. Výsledkom práce textovej kritiky je tzv. kritické vydanie Biblie. Ide o takú publikáciu, ktorá je opatrená poznámkami pod čiarou, v ktorých sú uvedené všetky známe  starobylé texty (fragmenty, kódexy atď.), ako aj starobylé preklady (sýrske, koptské, latinské atď.), citáty biblických veršov z diel starovekých autorov alebo zo starobylých lekcionárov.

Aby sme mali predstavu, o akú náročnú úlohu ide, uvediem, že súčasné kritické vydanie Nového zákona, tzv. Nestle-Aland, je výsledkom vzájomného porovnania približne 5 488 dostupných rukopisov a ich častí. Najstaršia časť starozákonného textu pochádza zo 7. storočia pred Kr. a je vyrytá do strieborného amuletu s rozmermi 2,54 cm x 11,6 cm. Sú na ňom verše z Áronovho požehnania (porov. Nm 6, 22 – 27). Najstarším úplným rukopisom Starého zákona je tzv. Leningradský kódex z roku 1008 po Kr., ktorý je v súčasnosti predlohou na kritické vydanie hebrejského textu Biblia Hebraica Stuttgartensia. Dodnes je známych približne 3 000 rukopisov Starého zákona. 

Prepisovanie textov 

Židovské náboženstvo malo v staroveku kategóriu zákonníkov a kňazov, ktorých úlohou bolo uchovávať a verne odovzdávať posvätný text Biblie. Materiál, na ktorý sa písalo, papyrus alebo pergamen, nemal dlhú trvácnosť, kňazi a zákonníci museli relatívne často odpisovať biblický text. Prispela k tomu aj tá skutočnosť, že zvitky sa používali pri liturgii v chráme a v synagógach, a teda dochádzalo k ich opotrebovaniu.

V období približne od 1. po 4. storočie po Kr. jestvovala židovská skupina tzv. soferim – pisárov, ktorých úlohou bolo verne odpisovať biblický text. Ich pomenovanie soferim, pochádza z hebrejského slovesa safar a znamená  počítať, lebo pri prepisovaní počítali písmená a slová, aby sa žiadne nestratilo, a bdeli tak nad pravosťou textu v rukopisoch. Zhruba od 6. storočia sa sformovali učenci tzv. masoreti, ktorí do biblického textu vložili samohlásky, lebo dovtedy hebrejský text Biblie obsahoval iba spoluhlásky.

Keď sa v roku 1947 v lokalite Kumránu pri Mŕtvom mori našli fragmenty starozákonných textov, ktoré sa datujú do obdobia 2. storočia pred Kr. až 1. storočia po Kr., ukázalo sa, že napriek odstupu 1000 rokov s už spomínaným Leningradským kódexom majú veľkú zhodu. 

Preklady Svätého písma

V Egypte žilo v období 3. - 2. storočia pred Kr. odhadom asi  milión Židov, ktorí už nerozumeli hebrejčine, pretože ich každodenným jazykom bola gréčtina. Na ich žiadosť bol v tomto období v egyptskej Alexandrii vytvorený preklad Starého zákona do gréčtiny, ktorý dostal pomenovanie Septuaginta (v preklade sedemdesiat), lebo podľa tradície sa na jeho vzniku podieľalo 70 učencov. Ide o najstarší a najdôležitejší preklad Starého zákona ešte pred vznikom kresťanstva.

Význam Septuaginty spočíva predovšetkým v tom, že sprístupnila starozákonný text Židom žijúcim mimo domoviny a umožnila poznať posvätné spisy Starého zákona helénskemu svetu. Text bol mimoriadne dôležitý pre kresťanov. Keď sa kresťanstvo šírilo vo vtedajšej Rímskej ríši, kde úradnou rečou bola gréčtina, prví kresťania využívali s obľubou Septuagintu, aby v pohanskom prostredí ukázali, že Kristus je naplnením starozákonných prisľúbení. Samotní Židia si preklad spočiatku vážili a používali ho, ale po roku 90 po Kr. sa začali od neho dištancovať. Dôvodom bola skutočnosť, že ho používali kresťania a obsahoval niektoré knihy, ktoré Židia nemali vo svojom zozname posvätných kníh. 

Pre kresťanstvo západnej Európy má veľký význam preklad, ktorý urobil svätý Hieronym (347 – 420), ktorý preložil Sväté písmo z pôvodných jazykov do latinčiny. Preklad pre svoju obľúbenosť a použitie dostal označenie Vulgáta (v latinčine „rozšírená“), čo dokazuje aj skutočnosť, že v súčasnosti je známych viac ako 8 000 rukopisov Vulgáty. Hieronym pôvodne dostal v roku 382 nariadenie od pápeža Damaza I. revidovať rôzne latinské preklady, keďže sa medzi sebou odlišovali. Na prekladoch pracoval prakticky až do svojej smrti v roku 420 v Betleheme. Obnovený preklad tzv. Nova Vulgata bola vydaná až počas pontifikátu pápeža Jána Pavla II. v roku 1979. 

Písané na papyruse

Doteraz najstarším známym textom Nového zákona je fragment papyrusu s označením P52 (tzv. Rylandov papyrus), ktorý obsahuje úryvok z Evanjelia podľa Jána (porov. Jn 18, 31 – 33). Datuje sa približne do roku 125 po Kr., tzn. len 30-40 rokov od pôvodného evanjelia. Novozákonné texty sa pôvodne písali na papyrus a boli písané veľkými písmenami gréckej abecedy. Tie sa písali až do 9. storočia. Prvé rukopisy sa písali bez medzier medzi písmenami, bez diakritiky a prízvukov, čo neskorším odpisovačom mohlo spôsobovať ťažkosti s porozumením textu.

Od 3. storočia po Kr. začína prevažovať písanie na pergamen. V prípade novozákonných textov prepisovanie prostredníctvom profesionálnych odpisovačov bolo spočiatku nemožné, keďže prvé tri storočia boli kresťania vystavení prenasledovaniu. Bežnou praxou bolo, že niektorý člen kresťanského spoločenstva dal odpísať spis a poslal ho ďalšiemu spoločenstvu. Vychádzame zo svedectva apoštola Pavla, ktorý vo svojich listoch vyzýva veriacich, aby jeho list dali prečítať aj iným. Kresťania uviedli nový spôsob formy napísaného textu, ktorým bol kódex, tzn. pergamenová rukopisná kniha. Medzi najstaršie a najvzácnejšie úplné texty Nového zákona patrí Sinajský kódex (4. storočie), Vatikánsky kódex (4. storočie) a Alexandrijský kódex (5. storočie).

 

Konfrontácia s antickými dielami 

Keď porovnáme zachované biblické texty s antickými dielami starovekých autorov, zistíme, že napriek pre kresťanov nepriaznivej situácii prvých storočí, sa zachovalo veľa biblických textov. Ani z antických diel sa nám nezachovali originály, a predsa ich prijímame ako hodnoverné. Ponúkam niekoľko porovnaní. Odstup medzi vznikom Homérovho diela Ilias a Odysea (8. storočie pred Kr. ) a jeho najstarším úplným rukopisom (11. storočie po Kr.) je 1900 rokov. Odstup medzi vznikom Sofoklesových drám (5. storočie pred Kr. ) a ich najstarším úplným rukopisom (8./9. storočie po Kr.) je 1300 rokov. Odstup medzi vznikom Platónových Dialógov (4. storočie pred Kr.) a ich najstarším úplným rukopisom (894 po Kr.) je 1300 rokov. Odstup medzi vznikom textov Nového zákona v 1. storočí po Kr. a jeho najstarším úplným rukopisom je približne 250 rokov.

Vyhotovenie rukopisu Svätého písma bola aj po finančnej stránke mimoriadne nákladná záležitosť. Na prípravu kódexu s novozákonnými spismi, ktorý obsahoval v priemere 200 - 250 listov s rozmermi 25 x 19 cm, bolo potrebných až 50 - 60 oviec alebo kôz. Spracovanú kožu zvierat nazývame pergamen. Kresťania v prvých storočiach viac používali papyrus, ktorý bol podstatne lacnejší a vyrábal sa lisovaním dužiny rastliny s rovnakým názvom. Neraz dochádzalo k opätovnému použitiu pergamenu, ktorý dostal pomenovanie palimpsest (palin – znova, opäť; psao – škrabať). Asi 20 % novozákonných rukopisov sú palimpsestom. Najznámejší je Kódex Efremi Rescriptus, ktorý pochádza z 5. storočia, ale v 12. storočí bol zoškrabaný a bol napísaný nový text. Papier pochádza z Číny a do európskeho priestoru ho uviedli v 8. storočí Arabi. V súčasnosti je z  celkového počtu 5 488 rukopisov asi 1 250 napísaných na papieri. 


Keď sa za cisára Konštantína v roku 313 skončilo prenasledovanie kresťanov, začali sa odpisy Svätého písma zhotovovať s veľkou úctou aj po stránke vonkajšej úpravy. Neraz sa používali pozlátené začiatočné písmená pri začínajúcich kapitolách, ornamentálne a figurálne miniatúrne maľby, perly a drahokamy sa vkladali na väzbu rukopisov. Táto výzdoba vyjadrovala úctu, ktorá sa preukazovala Božiemu slovu. Nech je to pre nás napomenutím, aby sme aj my s úctou používali Sväté písmo, lebo je to Božie slovo.