Jozef, syn Dávidov, neboj sa

Naše pomyselné jasličky, ktoré chystáme na blížiace sa sviatky Narodenia Pána, už majú svoj stredobod – Ježiša, ktorého sme položili na jeho miesto. Od neho sa odvíjajú ďalšie naše úvahy a myšlienky.

Zaviedli nás k jeho i našej Mame, ktorá ho sprevádzala celým pozemským životom a chce byť aj po našom boku na našej životnej ceste. Ako ju častejšie v Písme stretávame, keď je potrebné byť Ježišovi nablízku, tak je nablízku aj nám, zvlášť v ťažkých životných situáciách.

Nepýta sa, či chceme, aby bola pri nás. Je našou Mamou, a preto ona chce byť pri nás. Dnes ale do našich jasličiek pridáme svätého Jozefa. Muža, ktorý opatroval nielen Máriu, ale aj Ježiša. Muža, ktorý sa v Písme spomína pomerne málo. Muža, ktorý je príkladom odhodlanosti, spravodlivosti a dôvery.

PRAGMATIZMUS

V kláštore, ktorý som už spomínal v minulých vydaniach, som bol pridelený ako pomocník k staručkému mníchovi. Pohyboval sa už len na elektrickom invalidnom vozíku, nosil načúvací prístroj a slabo videl.

Trikrát v týždni po rannej modlitbe a raňajkách odchádzal do pivničných priestorov kláštora, kde mali mnísi kartotéky s adresami dobrodincov, pomocníkov a tých, ktorí ich podporovali nielen materiálne, ale aj modlitbami či obetovaním svojho utrpenia, teda chorých.

V jednej kartotéke sa nachádzali pliešky s vyrazenou adresou, v druhej bola tá adresa na malých papierikoch. Tie na plieškoch používali v starom tlačiarenskom stroji, keď chceli posielať hromadnú poštu, ako napríklad vianočné či veľkonočné pozdravy.

Staručký mních mal tento adresár udržiavať aktuálny. Ak sa niekto pridal, vyrábali sme pliešok s jeho adresou, a naopak, keď niekto zomrel, adresu sme vyraďovali z adresára.

PEKNÉ SNY

Rehoľa vydávala raz do roka časopis, do ktorého mal prispieť každý z ich kláštorov. V najaktuálnejšom čísle, ktoré sa mi dostalo do rúk, som našiel aj článok práve od tohto mnícha. Písal v ňom, že si pamätá na časy, keď bol život v ich kláštore veselý a „akčný“, pretože boli mladí a kláštor bol plný.

Teraz však nemajú žiaden „dorast“, nikto sa k životu v reholi nehlási a vekový priemer mníchov je vysoko nad takzvaným produktívnym vekom. Čítal som článok ďalej. Mních písal o tom, že vidí, ako sa život v kláštore obnoví, že sa doň znova budú hlásiť záujemcovia o takýto spôsob života a všetko sa obráti k dobrému.

Vtedy som sa nad tým článkom pousmial a povedal som si, že starý pán má síce pekné sny, ale nereálne. Prešlo niekoľko rokov. Telefonoval som s mníchmi v kláštore a rozprávali mi o veľkých zmenách.

Každý rok sa im totiž začali hlásiť štyria-piati, niekedy dokonca ôsmi uchádzači. Páter už nežil, ale ja som si na neho a jeho článok spomenul a ostal som zahanbený. Dodnes si na neho často spomeniem.

DÔVERA

Aj Jozef si svoju životnú situáciu vyhodnotil pragmaticky. Preto, že „bol človek spravodlivý“ (Mt 1, 19) a nechcel Márii uškodiť, hľadal dostupné riešenie vo forme prepúšťajúceho listu. Matúš vo svojom evanjeliu píše: „Ako o tom uvažoval...“ (Mt 1, 20).

To znamená, že analyzoval okolnosti a možnosti. Nechal rozum, nech hľadá vhodné spôsoby a východiská. V tomto sa mu veľmi podobáme. Vidíme viditeľné znaky rôznych našich životných situácií. A sme tiež pozvaní uvažovať nad nimi tak, aby nerozhodovali len naše emócie či nálady.

Ako sme sa viacerí v kláštore pousmiali nad článkom starého pátra, lebo sme videli, že okolnosti sú iné, tak sme časom ostali zahanbení. Aj Jozefovi musel dodať dôveru Pánov anjel. „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1, 20).

Nebojme sa prijať Božie plány do našich životov, nebojme sa odovzdať naše plány do Božej vôle a do jeho plánov. Ak sa budú naše plány zhodovať s Božími, prinesú požehnanie tak pre nás, ako aj pre ľudí okolo nás.

Ak sa nebudú zhodovať, stanú sa nám dobrou školou pokory. Samozrejme, že sme to my, čo máme robiť rozhodnutia. Rozdiel je však v tom, či vo svojich rozhodnutiach rátame len s rozumom a jeho analýzou, alebo do rozhodovania zapojíme aj dôveru v to, že sme Božie deti a že Pán sa postará.

Sv. Jozef a Dieťa Ježiš (1670 – 1675), Bartolomé Esteban Murillo (1617 – 1682), olej na plátne, John and Mable Museum of Art, Florida. Zdroj: wikimedia commons/voľné dielo

ZABUDNUTÝ

Keď som sa pohyboval v škole medzi stredoškolákmi, z ich úst zaznieval pomerne často povzdych: „Ježiš, Mária.“ Takmer vždy, keď som to začul, povedal som len: „Nezabúdaj na Jozefa, patrí k nim.“

Pripomínajme si Jozefa, lebo je naozaj neoddeliteľnou súčasťou života Ježiša a Márie. Existujú rôzne modlitby zasvätenia, deviatnikov či iných spôsobov uctievania si sv. Jozefa, ale tak ako pri iných svätcoch, aj tu platí, že rozhodujúci je náš vzťah k nemu.

Svojho času som v seminárnom kostole rád sedával pred sochou sv. Jozefa, ktorá je umiestnená na jednom zo stĺpov. Len tak som sa na ňu díval a uvažoval, čím si asi sv. Jozef prešiel. Sám nemám rád fabulácie, ale istotne to nemali s Máriou jednoduché. Anjel sa prihovoril len im.

Ostatní ľudia nevedeli, čo sa deje a že za tým všetkým je Boh. Bol to Jozef, kto sa musel verejne prihlásiť k Márii v požehnanom stave, i keď vedel, že nie je biologickým otcom.

Bol to on, kto hľadal prístrešie v Betleheme, kto sa staral o Máriu a malé dieťa, a pritom ešte musel utekať, aby zachránil nielen Ježiša, ale aj Máriu a seba. Musel sa vzdať svojich plánov, prijať ten Boží, zaistiť bezpečnosť a aké-také pohodlie žene a dieťaťu.

Nie je to len sladké zobrazenie sv. Jozefa, ktoré sa nám často ponúka v sochách či na obrázkoch. Jeho sila spočíva v dôvere a odhodlanosti. V pracovitosti a skrytosti. V jeho ochote prijať Máriu s dieťaťom v lone. V jeho ochote prijať aj nás.

PROGNÓZY

Mať urobené audity a analýzy. Konzultácie a vyhodnotenie rizík či dopadov. To všetko sú dobré veci. Ba dokonca až potrebné. Zrejme aj v duchovnom živote by sa zišli. No pre duchovný život a službu hlavne platí, že by sme mali viac siať ako žať.

Viac dávať ako brať. Lebo napríklad aj pri strave platí, že najlepšia pre nás je vyvážená. Aj preto som vďačný za starého pátra, ktorý mi dal lekciu dôvery v Božiu starostlivosť.

Som vďačný za sv. Jozefa, ktorý nedal na istotu analýzy skutkového stavu, ale pustil do toho aj „prisnený“ hlas netelesnej bytosti, teda skúsenosť absolútne vymykajúcu sa pochopeniu rozumom. Je potrebné viac našej skutočnej práce v spojení s ešte väčšou dôverou v to, že Pán sa stará.

V našich reáliách sa totiž tiež stretávame s overenými skutočnosťami o tom, že štatisticky klesá počet veriacich či praktizujúcich vieru. V Európe i na Slovensku klesá počet rehoľníkov a rehoľníčok či seminaristov a zrejme nás čaká aj redukcia farností či prítomnosti rehoľných pôsobísk v našich obciach a mestách.

Pre nikoho nie je príjemné zažívať to. Ale len preto, že sme takúto situáciu zatiaľ nezažili. No z pohľadu skúsenosti sv. Jozefa je všetko v najlepšom poriadku. Pretože je to zároveň cesta k vyčisteniu našich zvyklostí a predstáv od rôznych stereotypov k realite autentického života odovzdanosti, viery a dôvery Bohu.