Kráľ neodmieta prosby svojej Matky

Jedna z najznámejších a najpoužívanejších katolíckych modlitieb je ruženec. Ľudstvo sprevádza neuveriteľných sedem storočí a v histórii už mnohokrát ochránila kresťanské národy pred nešťastím a zánikom. Aj dnes si spoločne môžeme klásť otázku: Kto si Mária, že Pán neba i zeme cez teba tak mocne pôsobí? Spomedzi všetkých svätých sa ti nik nevyrovná v dobrom diele, ktoré konáš nielen pre ľudí na zemi, ale aj vo večnosti pre duše v očistci, ako tomu veríme a vyznávame.

VZNEŠENÁ PANI

Pannu Máriu si v liturgii a modlitbách uctievame ako „Matku“– Kristovu, Cirkvi i ako našu nebeskú Matku, ale uctievame ju aj ako „Kráľovnú“ neba i zeme, patriarchov, svätých… Práve toto pomenovanie zaujalo známeho teológa Scotta Hahna, ktorý skúmal a hľadal pôvod tohto Máriinho titulu na stránkach Starého zákona; najmä tam, kde sa opisuje obdobie Izraelského kráľovstva (1 a 2 Sam, 1 a 2 Kr). V starovekom Oriente kráľovnou zvyčajne nebola niektorá z kráľových manželiek. Kráľovnou v pravom zmysle slova bola kráľova matka, po hebrejsky gebirah, čo sa dá preložiť ako vznešená pani. Celá Dávidova kráľovská dynastia sa riadi týmto pravidlom. Po Dávidovi nastúpi na trón jeho syn Šalamún a po jeho pravici bude ako kráľovná sedieť jeho matka Betsabe (1 Kr 2, 19c). Tak to je aj u posledného kráľa Joachina, ktorého Babylončania odvlečú do zajatia. Svätopisec zachová hierarchiu postupnosti aj pri odvedení kráľovského dvora do Babylona. Za kráľom na druhom mieste nasleduje kráľova matka, potom sú kráľove ženy a ostatný ľud (2 Kr 24, 15).

ORODOVNÍČKA ĽUDU

Kráľovná požívala vždy úctu od kráľa, ktorý si ju vážil ako syn, ale aj ako spoľahlivú a dobrú radkyňu, ktorej vždy išlo o dobro syna, a tým aj o dobro jeho kráľovstva. Kráľ neodmietal prosby svojej matky a ľud si to uvedomoval, preto ju pokladal za svoju orodovníčku a advokátku. Moc a pozíciu kráľovnej si dobre uvedomoval aj Šalamúnov brat Adoniáš, ktorého mal Dávid s inou svojou kráľovskou manželkou – Hagitou (2 Sam 3, 4; 1 Kr 1, 5). Adoniáš prichádza ku kráľovnej Betsabe a prosí ju: „Prihovor sa u kráľa Šalamúna – veď teba neodmietne“ (1 Kr 2, 17). Toto starozákonné pozadie titulu a úlohy kráľovnej má svoju odozvu aj v Novom zákone, keď si anjel Gabriel pri zvestovaní uctí Máriu výnimočným titulom: „milostiplná“. Boh ju naplní milosťou Ducha Svätého a dáva jej vznešenosť, ktorú svet spozná až časom (Lk 1, 28). Mária porodí svojho syna Ježiša, potomka z Dávidovho kráľovského rodu, a od tej chvíle zasadne s ním po jeho pravici. Najlepšie to môžeme vidieť v Jánovom evanjeliu, keď sa Mária na svadbe v Káne obráti na svojho syna s prosbou za ľud a Ježiš – Kráľ prosbu svojej matky neodmietne (Jn 2, 1 – 11). Ján v závere zdôrazní Ježišov skutok a povie: „Toto urobil Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu“ a my môžeme dodať, že to urobil na prosbu svojej matky, lebo ona je kráľovná – gebirah. Mária stojí po pravici svojho Syna na zemi, nielen keď ho oslavujú, ale aj keď ho odmietnu. Sprevádza ho na Golgotu a stojí pod krížom po jeho pravici ako pravá a oddaná kráľovná matka. Práve tam jej Ježiš odovzdáva posledné „inštrukcie“, zveruje jej celé ľudstvo, ktoré reprezentuje v tej chvíli apoštol Ján. „Hľa, tvoj syn! Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 26 – 27). Potvrdí jej úrad, ktorý Boh plánoval vo svojej prozreteľnosti už pri zrode Izraelského kráľovstva. Jej úloha tu na zemi stále trvá aj po jej nanebovzatí. Skúsenosť Cirkvi počas 2000 rokov to potvrdzuje, a „preto sa Preblahoslavená Panna vzýva v Cirkvi ako Orodovnica, Ochrankyňa, Pomocnica a Prostrednica“ (LG 62).

TÁ, KTORÁ JE VYPOČUTÁ

Modlitby k svätým a zvlášť k Márii sú moment, keď sa obraciame k tým, ktorí sú už v sláve pred Božím trónom. Vstúpiť do modlitby ruženca znamená vstúpiť na audienciu do kráľovskej siene. V modlitbe sa staviame do pozície, ktorá je veľmi blízko kráľovského trónu. Mária pristupuje k nám a venuje nám pozornosť. Každá prosba vysielaná v modlitbe k Márii je doslova na krok od jej Syna. Ak sme na audiencii, sme tretí v miestnosti – pred nami je Mária a pri nej Boží Syn, ktorý neodmietne prosbu svojej Matky. Možno si kladieme otázku: Prečo neísť priamo k Ježišovi, veď v modlitbe to aj tak neraz robíme? V skutočnosti nám však treba viac rozjímať nad obrazom Márie, ktorá vždy – ako v západnej, tak aj vo východnej tradícii – stojí pri Ježišovi, zvlášť pri Ježišovi na kríži. Môžeme Ježiša osloviť aj priamo, ale miesto a poradie nezmeníme. Panna Mária je tá, ktorá stála pod krížom, trónom na zemi, v rozhodujúcej chvíli a stojí pri Božom tróne aj v nebi, keď sa odohráva rozhodujúca chvíľa jej detí na zemi.