Kráľovná mája je Matka Cirkvi i Pomocnica kresťanov

Pannu Máriu si možno predstavujeme kdesi vysoko a ďaleko. No jej jedinečná výnimočnosť sa v evanjeliách snúbi s tou najobyčajnejšou všednosťou chudobných ľudí.

Práve vďaka jej prostému pôvodu z vidieka nám môže byť Mária dodnes veľmi blízka. Aj ona, podobne ako my, kráčala v tme viery, nerozumela celkom Božím plánom a neraz ani svojmu Synovi.

Pre nás je samozrejmé, že Cirkev ustanovil Pán Ježiš a začleňujeme sa do nej poznávaním a plnením Božej vôle. A vlastne len preto, aby sme ju v nej ešte dôkladnejšie poznali a napĺňali. Nemusíme si však uvedomovať, že v zaraďovaní sa do postupne vznikajúcej Cirkvi musela napredovať aj Panna Mária.

Aj ona – najmä po Ježišovom odchode z Nazareta – čakala na Božie pokyny, na nové svetlo, aby mohla plniť Božiu vôľu čo najlepšie. Podľa evanjelistu Marka jedno z kľúčových poučení od Ježiša prišlo, keď spolu s príbuznými za ním putovala do Kafarnauma.

Dvojnásobne Matkou

Ježiš práve v tomto čase začal so svojimi učeníkmi budovať spoločenstvo – Cirkev, ako príbuzenstvo vo viere.

Keď ho pokrvní príbuzní chceli v jednom z tesných domov mestečka vyrušiť a zavolať von, na pohľad im odpovedal dosť drsne: „Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka“ (Mk 3, 33).

Dal všetkým okolostojacim najavo, aj svojej Matke a v neposlednom rade i nám, že mu je bližší ten, kto sa mu viac pripodobňuje plnením Božej vôle. Keď to Mária z Ježišových úst začuje, neuráža sa, ani neprotestuje.

Na základe jeho slov ticho prechádza do vyššej vzťahovej roviny s ním a stáva sa pre neho dvojnásobne Matkou: už nielen fyzicky, ale aj duchovne. Veď podľa Písma bola v rebríčku plnenia Božej vôle po celý svoj život jednotka.

V tejto scéne má Mária po svojom boku z jednej strany príbuzenstvo podľa krvi a z druhej rodiace sa Ježišovo príbuzenstvo podľa ducha. Ona je v strede, najpríbuznejšia svojmu Synovi telesne a najbližšia pre neho duchovne.

No príbuzní z Nazareta nevedeli a zrejme ani nechceli pochopiť, čo Ježiš práve povedal, a pridať sa k nemu ako učeníci, ktorí boli pri ňom a počúvali ho. Naopak, chceli si na Ježiša uplatniť nárok, vytrhnúť ho z jeho nového spoločenstva a odviesť domov, do Nazareta ako pomäteného (porov. Mk 3, 20 – 21).

Preto Ježiš musel pred nimi chrániť nielen svoje hranice, ale najmä novovznikajúce spoločenstvo učeníkov. A to aj za cenu, že sa dotkne svojej Matky. Zaiste bola pri tejto situácii v určitom napätí aj Mária. Ale zdá sa, že nie pasívne.

Určite sa snažila uľahčiť príbuzným porozumenie a prijatie Ježiša. Nepodarilo sa jej to hneď. No scéna, ktorú neskôr zachytia Skutky apoštolov, nám dáva tušiť, že aj túto vystupňovanú situáciu ovplyvnila svojou snahou o porozumenie a súlad. Samozrejme, vo vernosti svojmu Synovi, ktorý uprednostnil duchovné príbuzenstvo pred pokrvným.

Život za život

Po stretnutí v Kafarnaume sa o Márii evanjelium odmlčí. Najbližšie ju nájdeme pri Ježišovom kríži, keď strácala svojho Syna v doterajšej podobe. Istotne pod ním nestála necitná. Jeho umieranie jej nijako nemohlo byť ľahostajné. Veď bola Matkou a ženou v tom najplnšom zmysle slova.

Kto pochopí toto jej dozretie vo viere? Trpí. Ale zato sa pod krížom – podľa Jánovho svedectva – neskrúca, ani nebedáka. Pokoj z viery, ktorý má vo svojej duši, ju drží vzpriamenú a odovzdanú.

Z kríža Ježiš verejne označil Máriu za svoju matku, ale i za matku učeníka. Keď jej zveruje Jána, dôstojne, aj keď v nesmiernej bolesti, prechádza na novú formu Synovej prítomnosti, aby sa tak hlbšie zaradila do vznikajúcej Cirkvi.

Pochopila, že má prijať Ježiša v každom jej členovi, ktorého v tejto silnej chvíli zastupoval Ján. Preto odteraz v komkoľvek, kto sa pridá k jej Synovi, bude vidieť a milovať svojho Syna Ježiša. Veď aj podľa slov, ktoré počula ešte v Kafarnaume, taký je jeho bratom či sestrou, a tým aj jej dieťaťom.

A to skutočne, nie ako pri viac-menej vydarenej adopcii. Nielen Ježišova, ale aj Máriina nesmierna bolesť je vrchovato plodná – skrze neho a v ňom dáva život nespočetnému množstvu duší.

Rodiac pod krížom mystické telo Krista dozrievanie Máriinho materstva vrcholí a ona očami viery vníma aj rodiacu sa spásu sveta. Už nie je v Ježišovej Cirkvi len prvá. Práve sa stala jej Matkou. Toto jej univerzálne materstvo sa počalo ešte v tichu Nazareta, keď sa bez zvyšku dala k dispozícii Bohu.

V srdci prvotnej Cirkvi

Skutky apoštolov nám prinášajú posledný biblický obraz o Márii. V Jeruzaleme, ktorý sa podľa dávnych prorokov mal stať matkou všetkých národov, je Mária pohrúžená do prvotnej Cirkvi. Vo večeradle je spolu so ženami medzi apoštolmi (porov. Sk 1, 14).

No prišli s ňou aj príbuzní z Nazareta, ktorí ešte pred poslednými sviatkami Paschy Ježišovi neverili. Je tu prítomná nielen ako telesná matka historického Ježiša, ale najmä ako matka jeho bratov a sestier, čiže Cirkvi. Zrejme nemá inú túžbu ako plodiť pre ňu ďalšie deti, nové údy Kristovho mystického tela.

Možno nás prekvapuje, že vo večeradle nevystupuje ako prvá. Je kdesi v strede, v srdci spoločenstva, kde prijíma všetkých. Jednak tých, ktorí Božiu Cirkev vedú a ktorým sa istotne aj ona podriaďuje – veď sú tu miesto jej Syna. A tých druhých z Nazareta odovzdáva Cirkvi ako svoj evanjelizačný príspevok.

Skutočne ako prvá rešpektuje slúžiacich vo vedení a žije podľa Ježišových slov: „Kto vás počúva, mňa počúva“ (Lk 10, 16). Práve táto oddaná vernosť ju v Ježišovej novej rodine urobila naj-osožnejšou, keď svojou modlitbou a láskou pripravovala srdcia všetkých na príchod Ducha Svätého.

Áno, Mária sa vedela s pokojom zaradiť v Cirkvi medzi ostatných. Bolo jej jasné, že nie to je dôležité, kde v nej stojí, ale to, ako je užitočná svojou blízkosťou, povzbudzovaním a spájaním Ježišových učeníkov.

Matka a Pomocnica

Materstvo Panny Márie je nenápadne prítomné vo všetkých biblických textoch o nej. Preto niet divu, že na záver Druhého vatikánskeho koncilu pápež Pavol VI. slávnostne potvrdil, že Mária je Matkou Cirkvi. No ten istý pápež oživil i jej starobylé oslovenie cirkevnými otcami, keď ju nazval našou ozajstnou sestrou (porov. MC, 56).

Akoby tým chcel povedať, že Márii nestačí iba materstvo. Chce byť pre nás ešte viac – aj sestrou a priateľkou. Väčšina z nás to už asi pozná: keď sa nám naše pokrvné mamy odsťahujú do neba, kto je nám osobne či našej rodine viac poruke ako dobrá sestra či brat!?

Veď sme videli, že aj Ježiš ešte v Kafarnaume vyjadril maximálnu intenzitu svojho vzťahu s tými, ktorí plnia Božiu vôľu nielen synovstvom, ale aj sesterstvom a bratstvom zároveň. Zrejme práve slovo sestra vystihuje jadro Máriinho slávneho titulu Pomocnice kresťanov, ktorý v šestnástom storočí ustanovil Pius V.

Veď v evanjeliu sa Mária so samozrejmosťou pokladá za slúžku, čiže za „pomáhajúcu profesiu“. A to nielen voči Bohu a pred anjelom. Už v skorej mladosti pohotovo slúži u Alžbety, fyzicky aj psychicky: povzbudením, vypočutím.

Podobne túžiacu uspokojiť naše prosté potreby ju vidíme – už v zrelom veku – na svadbe v Káne. Alebo na druhom póle života v službe zjednocovania Ježišových učeníkov.

Zaiste, titul Pomocnice kresťanov dostala za výdatnú ochranu kresťanstva v ťažkých náboženských a vojnových situáciách. Ale keby sme tento jej verejný obraz preniesli do rodinnej cirkvi, tak Mária Pomocnica je ako opravdivá sestra každého kresťana v jeho bežných starostiach.

Ruku na srdce, veď ktorá dobrá mama chce byť od svojich detí ďaleko?! Či im nie je radšej nablízku v každej potrebe? Nevtieravo, diskrétne, ale tak ochotne, ako to dokáže len materské a sesterské srdce zároveň.

Naša ozajstná sestra

Nepochybne vzťah matky s dieťaťom je predurčený byť najsilnejším medziľudským vzťahom. Ale nie je úplný. Najmä ak mu chýba rozmer priateľstva či sesterstva. Preto je prirodzené, že by sme si aj Máriu mali pozvať medzi seba, do svojho každodenného života.

Z tej nedozernej výšky, do ktorej ju vyzdvihla stredoveká nábožnosť. Isto nie preto, aby ju nemusela nasledovať, ale skôr preto, že ju chcela mať na očiach. Zaliatu svetlom ako stály predmet obdivu a vo výške, ktorá jej naozaj patrí.

Dnes by preto naša úcta k Márii nemala natoľko spočívať vo vyzdvihovaní, ktoré vzďaľuje a azda i odcudzuje. Skôr v priblížení, ktoré dovoľuje lepšie ju poznať, vnímať ju dôvernejšie, oprieť sa o ňu a možno sa k nej aj pritúliť.

Prijať ju za spoločníčku života, ktorá tiež kráčala v tme viery a ktorá svojím príkladom ukazuje správnu cestu. Stačí sa trochu zahĺbiť do niekoľkých evanjeliových statí o nej a hneď si s ňou budeme bližší. Ľahšie vybadáme, ako riešiť konkrétne životné situácie.

Aby naša úcta k nej nebola len dekoráciou či poéziou, ale zvnútornením, v ktorom budeme sledovať Božie pozvania a odpovedať na ne tak pohotovo ako ona svojím „staň sa“ (porov. Lk 1, 38). Veď v Máriinom materstve a sesterstve sa odzrkadľuje aj naša veľkosť.

Čím viac budeme Máriinými deťmi, jej sestrami a bratmi, tým viac budeme Máriou a naopak. Keď uvažujeme o tom, že Mária je Matkou Cirkvi a Pomocnicou, znamená to, že aj Cirkev, jej „dcéra“, vie, ako byť ozajstnou matkou a sestrou, slúžiacou dobru veriacich a podobne plodnou ako Mária.

A keďže nielen Mária, ale aj Cirkev je našou matkou, dvojnásobne platí, čo nám opakuje pápež František, že nie sme siroty. Tým skôr počať a porodiť Krista, odovzdať ho, ba priniesť iným je úlohou každého z nás.