Kristus chce kráčať našimi ulicami

Po nedeli Najsvätejšej Trojice vo štvrtok Cirkev slávi sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, ľudovo nazývaný aj Božie telo. Najstarší názov tejto slávnosti znel Sviatok Eucharistie.

Božie telo vytvára úžasnú možnosť uvažovať o tajomstve Eucharistie, je to príležitosť prejaviť našu vieru v Najsvätejšiu sviatosť.

Je to „sviatosť milosrdenstva, znak jednoty, puto lásky, veľkonočná hostina, pri ktorej prijímame Krista, ,duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy‘“ (SC 47).

Tento sviatok priamo odkazuje na evanjeliový opis Poslednej večere, počas ktorej Kristus ukázal na chlieb a víno a povedal: „Toto je moje telo“ (Mt 26, 26) a ďalej: „Toto je moja krv“ (Mt 26, 29).

Hoci jeho pôvod vychádza zo samotného evanjelia, mohlo by sa zdať, že tradícia siaha do prvých storočí po Kristovi. No v skutočnosti sa „objavil“ až v neskorom stredoveku. Ako sa to stalo?

ZAČIATKY SVIATKU BOŽIEHO TELA

Na rozdiel od iných veľkých kresťanských sviatkov, akými sú Vianoce, Veľká noc, Nanebovstúpenie Pána alebo Turíce, ktoré majú svoj pôvod už v prvých storočiach po Kristovi, Božie telo má oveľa kratšiu tradíciu. Vlastne prekvapivo krátku.

Vznikla v 13. storočí, v plnom rozkvete stredovekej kultúry a jednoznačne nesie jej znaky. Veriaci v tej dobe málokedy pristupovali k svätému prijímaniu.

Odporúčanie Štvrtého lateránskeho koncilu v roku 1215 „aspoň raz do roka prijať Eucharistiu“ sa bralo viac než doslovne, inými slovami, považovalo sa za záväznú normu.

Spomínaný koncil potvrdil a slávnostne vyhlásil, že Kristus je skutočne prítomný v chlebe a víne, ktoré sa premieňa na jeho telo a krv, keď nad nimi kňaz vysloví slová premenenia.

O niekoľko rokov zavedenie sviatku Božieho tela podnietila u nás málo známa svätica Juliana z Lutychu (belgické mesto Liège).

Aj pod vplyvom jej videní biskup Robert de Thourotte z Lutychu dal v roku 1246 súhlas na slávenie sviatku Božieho tela vo svojej diecéze. Po jeho smrti sa však sviatok prestal sláviť.

Na podnet blahoslavenej Evy z Lutychu sa týmto problémom začal zaoberať arcidiakon v Lutychu Jacques Pantaléon.

Ten neskôr už ako pápež Urban IV. bulou Transiturus v roku 1264 ustanovil sviatok Božieho tela za záväzný pre celú Cirkev. Vyhláseniu buly však „zabránila“ smrť pápeža.

Urobil to až pápež Ján XXII. o vyše 40 rokov neskôr. Sviatkom Božieho tela sa liturgia obohatila o slávnosť, ktorú nebolo možné v tomto rozmere sláviť vo Štvrtok Svätého týždňa, keď sa spomienka viac zameriava na Ježišovo umučenie, zatiaľ čo počas Božieho tela prežívame radosť z jeho prítomnosti v Eucharistii medzi nami.

BUĎME AJ MY CHLEBOM

Počas sviatku Eucharistie máme možnosť zamyslieť sa nad svojím vzťahom ku Kristovi, ktorý sa z lásky k nám nielen stal človekom, ale aj naším pokrmom.

Sám prekvapeným Židom povedal: „Ja som chlieb života... A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta... Moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj“ (Jn 6, 48. 51. 55).

Keď vychádzame z Ježišových slov, môžeme sviatok Božieho tela prežívať aj ako sviatok chleba.

Vystihol to svätý Albert Chmielowski, keď povedal: „Pozerám sa na Ježiša v Eucharistii – mohla jeho láska vymyslieť ešte niečo krajšie? Ak je on chlebom, buďme aj my chlebom. Ten, kto nie je ako on, je skúpy. Dávajme seba samých...“ (Nowaczyński, Najpiękniejszy człowiek mego pokolenia, 1936).

Z toho vyplýva, že Eucharistiu máme nielen prijímať, ale aj sa stať jej svedkami, stať sa podľa Kristovho vzoru „chlebom, ktorý pre všetkých leží na stole, z ktorého si každý môže odkrojiť kus pre seba, nasýtiť sa“.

Kto naučil brata Alberta tejto nádhernej „teológii chleba“, ktorá ho urobila „najkrajším človekom“, ako ho nazval Adolf Nowaczyński? Nikto iný ako Kristus, ktorý sa v Eucharistii stal chlebom pre ľudí.

Brat Albert nasledoval Eucharistiu, nasledoval Krista, stal sa pre ľudí chlebom. Bol svedkom eucharistického Ježiša a aj nás nimi učí byť.

BRATSTVÁ BOŽIEHO TELA NA SLOVENSKU

So zavedením sviatku Božieho tela eucharistický kult postupne nadobúdal na význame v celoeurópskom meradle.

Na našom území už od prvej polovice 14. storočia vznikali bratstvá Božieho tela. Najstaršie bratstvo Božieho tela na území stredovekého Slovenska bolo založené v roku 1349 v Bratislave a v priebehu nasledujúcich rokov sa rozšírilo do mnohých slovenských miest.

Podstatnou črtou bratstva bolo pomáhať chudobným, chorým a podporovať svojich členov. Okrem hlbokého sociálneho a charitatívneho rozmeru bratstvo šírilo úctu k Eucharistii.

Bratstvo Božieho tela v Bratislave sa vyvinulo z organizačného výboru, ktorý najskôr zabezpečoval aj procesie Božieho tela, ktoré boli vrcholom osláv sviatku.

Na procesii sa aktívne zúčastňovali členovia bratstva, mestský patriciát, ako aj všetci ostatní mešťania.

Každý, kto v miestnej komunite niečo znamenal alebo zastával vysokú funkciu v správe mesta, nevyhnutne musel byť v slávnostnom sprievode.

Zástupcovia sekulárneho kléru, mnísi, miestna nobilita, najprominentnejší mešťania, obchodníci a remeselníci – všetci tvorili jednu mestskú komunitu.

Počas procesie niesli konsekrovanú hostiu pod baldachýnom, kým sviece a kadidlo dotvárali výnimočnosť tejto udalosti.

Celú slávnosť dopĺňalo spievanie žalmov a zbožných piesní za neustáleho vyzváňania zvonov. Oslavy sa mohli ukončiť dramatickým predstavením.

Predvedenie biblickej hry je v Bratislave doložené z roku 1440. Predstavenie sa odohralo na Hlavnom námestí a na túto príležitosť postavili špeciálne pódium pre hercov a tribúnu pre publikum (porov. Zupka, Slávnostné dni v stredovekom meste. Mestské rituály neskorého stredoveku, 2011).

Tradícia usporadúvať sprievod v súvislosti s oslavou sviatku Božieho tela pretrvávala na našom území až do roku 1950, keď nastupujúci komunistický režim procesie zakázal.

Do polovice šesťdesiatych rokov došlo postupne k preneseniu sprievodov na sviatok Božieho tela spred kostolov do ich interiérov.

Štátna správa tiež docielila, aby sa sviatok svätil vo všedné dni, neskoro večer. V roku 1961 sa vo viac ako šesťdesiatich percentách farností Slovenska konala procesia na Božie telo v kostole.

Dôvodom nepovolenia eucharistických procesií, ako to povedal jeden predseda okresného národného výboru, bolo: „Štát ma záujem na tom, aby náboženské prežitky v ľude pomaly vymierali“ (Letz, Perzekúcie proti Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1959 – 1963).

PROCESIE NIE SÚ PREŽITOK

Verejné eucharistické procesie sa po roku 1989 začali spontánne obnovovať a mohli sa vrátiť do ulíc.

Nie sú dnes už procesie Božieho tela, ktoré v stredoveku mali veľký význam a boli súčasťou „barokovej zbožnosti“, náboženským prežitkom a nemôže to byť sekulárnemu svetu na smiech?

Majú tieto procesie pre kresťana význam aj dnes? Arcibiskup Grzegorz Ryś v jednej zo svojich homílii povedal: „Môže sa nám zdať, že s Eucharistiou vychádzame preto, aby nás svet videl. Možno aj niektorí z nás majú očakávania, že ide síce o veľmi zbožnú, no predsa len demonštráciu. Nech nás vidia! Ale možno ide o niečo úplne iné, aby sme tento svet videli úplne inak – to znamená, aby sme sa naň pozreli Ježišovými očami. Vychádzame za Ježišom do sveta!“

Procesie majú pre nás význam, aby sme sa na svet pozreli Ježišovými očami. Keď pôjdeme tento rok do procesie Božieho tela, pripomeňme si slová svätého Josemaríu Escrivu: „Procesia s Božím telom sprítomňuje Krista po dedinách a mestách sveta. Chcem však znovu zdôrazniť, že táto jeho prítomnosť nesmie byť záležitosťou jedného dňa, okázalou oslavou, ktorá prebehne a na ktorú sa potom zabudne. Sprievod s Ježišom nám pripomína, že by sme ho mali objavovať aj v našich každodenných činnostiach. K tejto slávnostnej procesii sa musí pridať aj tichá a prostá procesia všedného života každého kresťana, človeka, ako sú iní, ktorý však mal to šťastie, že dostal vieru a božské poslanie konať tak, aby obnovoval Pánovo posolstvo na zemi. Áno, máme svoje chyby, úbohosti, hriechy. Ale Boh je medzi nami a my mu musíme umožniť, aby nás použil, a tak mohol neustále prechádzať pomedzi ľudí.“