Máriino fiat – slovo, ktoré zmenilo a tvorí dejiny

„Naraz a nahlas!“ opakujeme tieto slová už pravidelne našim mladým, keď ich pripravujeme na samotnú slávnosť prijatia sviatosti birmovania. Máme túžbu, aby eucharistická slávnosť bola čo najkrajšia, a k tomu patrí aj obnova krstných sľubov.

Doťahujeme detaily, cvičíme priebeh a, samozrejme, chceme, aby aj ten dialóg s biskupom vyznel čo najlepšie. Aby to ich verím a chcem znelo v kostole, ako má.

Čo vám poviem. Na generálke je to vždy celkom dobré. Ale už keď príde samotná slávnosť; už keď prichádza moment odpovede, vždy stŕpnem. Väčšinou pri prvej odpovedi viem, ako to bude vyzerať ďalej.

Čo otázka, to tichšia odpoveď. Neviem, čím to je. Žeby aj rešpektom, že to sa ich sám biskup na niečo pýta? Že to nie je hocikto a že tie otázky sú položené naozaj naživo a s primeranou vážnosťou? A čo by bolo, keby sa ich pýtal sám Boh?

Panna Mária bola vo veku našich birmovancov; bola dievčaťom, keď dostala otázku od samého Boha. Žila pre svet v zabudnutom kraji. A nespanikárila. Ba naopak. Jej odpoveď znela jasne: Fiat - Nech sa stane!

Povedala „ÁNO“, ktoré zmenilo nielen jej život, ale aj život všetkých nás. Ba viac, zmenila aj život tých, ktorí žili dávno pred ňou. Máriino „ÁNO“ prinieslo totiž vykúpenie.

Nový spôsob komunikácie
Dobré je vrátiť sa na začiatok našich dejín. K Adamovi a Eve. Do raja. Kde je všetko krásne a čisté. Kde blízkosť Boha je čímsi prirodzeným. Ale neposlušnosť človeka prináša pád, po ktorom ľudstvo nastupuje na cestu aktívneho očakávania Vykupiteľa.

Napriek tomu, že človek zradil a musel opustiť raj, Boh neprestáva hľadať miesta a ľudí, cez ktorých pokračuje v rozhovore so svojím milovaným stvorením. Opakuje svoje prisľúbenia, zjemňuje srdcia, nabáda a nakoniec aj prichádza, tak ako sľúbil.

Čo je prekvapivé, že celý ten čas komunikuje s vyvoleným národom cez mužov - prorokov a patriarchov. Cez Abraháma, Mojžiša, Jeremiáša, Izaiáša, Jána Krstiteľa...

A zrazu vstupuje do komunikácie so ženou. Presnejšie povedané - s dievčaťom z Nazareta. A z tohto jedinečného rozhovoru sa otvára príchod Boha k nám.

Boh vyzdvihuje mladú židovskú dievčinu. Pozýva ju, aby nosila „Syna Najvyššieho“ pod srdcom. Mladá, neskúsená deva dostáva pozvanie na veľkú úlohu.

Anjel Gabriel sa jej nielenže pýta, ale hneď ju aj povzbudzuje a dodáva prísľub, keď hovorí: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho“ (Lk 1, 30 – 32).

Anjel Gabriel tu však nekončí. V slovách: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni“ (Lk 1, 35) – Márii vysvetľuje, že od tohto okamihu vstupuje do kontaktu s posvätným.

A aby sa nebála, ponúka jej hneď aj dôkaz, že keď Boh vstupuje do života človeka, prichádza požehnanie a milosť, ktorú si človek ani nevie predstaviť, ba ani nevie v ňu dúfať.

To je ten okamih, keď anjel Gabriel spomína v ich rozhovore Alžbetu: „Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1, 36 – 37).

To „nič nie je Bohu nemožné“ má uistiť Máriu, že sa dostáva do blízkosti tajomstva a veľkosti Boha, ktorá presahuje ľudskú predstavivosť.

Doteraz sa vyvolený národ stretával so „zahaleným Bohom“ v stánku stretnutia. A teraz sa Boh rozhodol prísť v človeku v „zahalenej podobe Dieťaťa“. Doteraz putoval Boh v Arche zmluvy s Izrealitmi po púšti, ale odteraz chce kráčať s ľuďmi v púšti ich životov.

Panna Mária sa tak stáva najkrajším vzorom mladého človeka a rúca všetky predsudky voči mladým a neskúseným ľuďom. Ako píše český rímskokatolícky kňaz Jan Balík v knihe Na ceste s mladými:

„Napriek tomu, že Mária bola obdarená mnohými milosťami, nebola uchránená hľadania, trápenia a ani bolesti. Svoj život však žije poctivo, odovzdane do Božích rúk a plní všetko, čo bolo v Božom pláne.“

A český biskup Josef Hrdlička dodáva: „Keď Boh potreboval urobiť najväčší plán, aký mal, vyhľadať človeka, ktorý by mu pomohol vstúpiť medzi ľudí, nevyberá si žiadneho múdreho starca.

Nevyberá si žiadneho skúseného človeka, múdreho teológa, politika alebo vedca, či kňaza. Nič také. On si vyberá jednu dievčinu vo veku tínedžera. Na túto dievčinu sa obracia a ona dokonale obstála. Vstúpila do Božieho plánu, všetko pochopila, všetko zvládla, úplne bez zaváhania, a tak pomohla Bohu zachrániť svet.“

Stále obnovujúce áno
„ÁNO“ Panny Márie zmenilo históriu. Uviedla do svitania spásu človeka. To, o čom sa dlho len rozprávalo, v čo sa dúfalo, sa zrazu začína reálne približovať. Jediná odpoveď prináša neskutočnú zmenu.

Ale to „ÁNO“ nie je a ani nebolo romantickou a sladkou chvíľou života. To „ÁNO“, v ktorom privítala Mária Boha do svojho života, je spojené s poslaním nesenia kríža a bolesti.

Najlepšie to vystihujú slová Simeona v okamihu obetovania, keď Márii odkrýva tajomstvo daru, ktorý prijala: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2, 34 – 35).

Nenecháva však Máriu v strachu. Boh jej už dokázal, že on sa stará; že v jeho pozvaní na spoluprácu je aj istota, že Mária má schopnosti učiniť to, čo od nej Boh žiada. A že on neostáva bokom; Boh ostáva aktívny aj po jej vyslovenom „ÁNO“.

Veď premýšľajme spoločne: to Boh sa postaral, aby neostala sama. Následne vstupuje do komunikácie s Jozefom, aby aj jeho pozval na naplnenie svojho plánu.

Ani Jozef, predstaviteľ -mohli by sme povedať - staršej generácie, nenecháva Boha bez odpovede. A tak ako je to väčšinou charakteristické pre staršie generácie, Jozefovo „ÁNO“ nie je vyslovené slovami, lež postojom a skutkom.

Máriino „ÁNO“ bolo vyjadrením slobody a čistoty. Vedomia, že patrí do histórie, v ktorej prináša Boha svetu a človeku. Je jednoznačným súhlasom, ktorý sa bude opakovať zas a znova v nasledujúcich rokoch jej života.

Všimnime si, ako ju Boh osobitne a pomaly formuje. Spočiatku nesie jeho Syna v skrytosti. Nasleduje čas, keď ho má prijať muž – Jozef. Ten musí prejsť vnútorným zápasom prijatia.

Neskôr ju Boh nechá kráčať samu, na ceste k Alžbete, aby už od začiatku a v tichu mohla premýšľať o Slove, ktoré sa stalo telom. Až tu pri svojej príbuznej Boh dovolí Márii prežiť chvíľku radosti.

Keď tak - voľne povedané -, na plné hrdlo a z hĺbky srdca, vytrysknú slová velebiace Boha, ktorý dovolil, aby ju od tejto chvíle blahoslavili všetky pokolenia, lebo veľké veci jej urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno (porov. Lk 1, 48 – 49).

Z Božej milosti som tým, čím som
Na um mi pri tomto obraze a premýšľaní o stále sa obnovujúcom „ÁNO“ Bohu prichádzajú chvíle zo slávení omší svätenia olejov na Zelený štvrtok. V ten deň sme my kňazi pozvaní, aby sme si obnovili svoje kňazské sľuby.

Uvedomujem si, ako sa mení to moje „ÁNO“. Kým predtým vychádzalo viac z hrdla, postupne, rokmi, vychádza viac zo srdca. Hoci nie je na to v tom okamihu čas, človeku nemôže uniknúť skutočnosť, ako je to krásne poprepájané.

Mladí a starí kňazi. Tí, čo zažívajú v tom okamihu „úspech a všetko im ide ako po masle“, a hneď vedľa kňazi unavení vekom, chorobou či situáciou, ktorú vo farnosti či vo svojom srdci prežívajú.

Je zaujímavé, že Boh sa v tom okamihu cez biskupa pýta všetkých a rovnako. Dokonca aj s vedomím slabosti a neresti, nepoznaných prekážok a neočakávaných skúšok chce počuť „ÁNO“.

Či to nie je opäť len potvrdenie toho, čo píše apoštol Pavol: „Z Božej milosti som tým, čím som“ (1 Kor 15, 10)? Že Boh sa nepýta na moju dokonalosť či nejakú pomyselnú pripravenosť, lež na moju ochotu?

Áno v čase a pre večnosť
Evanjelista Lukáš píše: „V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi“ (Lk 1, 26 – 27).

Čas stretnutia a dialógu anjela a Márie je tak vystihnutý iba v informácii, že to bolo po zásnubách. Mohli by sme ešte dodať, že v čase, keď sa „všetko točilo“ okolo svadobných príprav. Keď v hlave a srdci - podľa našich predstáv - boli zaiste myšlienky na spoločný manželský a rodinný život a nič iné neprichádzalo do úvahy.

Podľa nás je predsa prirodzené, že v takých okamihoch života nielen mladý človek premýšľa o zajtrajšku v očakávaní krásnych čias.

No čo by nám nemalo ujsť, je fakt, že Panna Mária v dialógu s anjelom prekvapuje. Jediný čas, v ktorom Panna Mária žije a premýšľa, je prítomný čas! Ona nemyslí na minulosť - som zasnúbená; ani na budúcnosť - mám vstúpiť do spoločného života s Jozefom. Jej jediným časom je prítomná chvíľa, v ktorej sa dotýka večného.

Minulosť je preč a budúcnosť ešte nie je. To, čo žije, je čas počúvania anjelových slov. Boh je teraz v anjelovi Gabrielovi prítomný pri nej osobne, jeho návrh prichádza „teraz“.

Akoby nás chcel tento obraz obrátiť k už dospelému Ježišovi, ktorý prichádza do Nazareta, kde vyrastal, vchádza v sobotu do synagógy, otvára Knihu proroka Izaiáša a číta: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 18 – 19).

A následne, keď sa oči všetkých upierajú na neho, Ježiš hovorí: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“ (Lk 4, 21).

Zachytil som minule takú poznámku - presnejšie povedané - otázku môjho známeho. Bolo to vo chvíli, keď sme sedeli spolu partia za jedným stolom a ktosi zobral mobil, začal robiť fotografie a následne to zdieľať na sociálnych sieťach.

A ten môj známy nahlas, aby to všetci počuli, dotyčnému povedal: „Kde vlastne chceš byť v tejto chvíli? Tu s nami alebo s tými, čo ti majú lajkovať a komentovať tvoje statusy? Zaujíma ťa to, čo si povieme a zažijeme tu a teraz, alebo to, čo nájdeš pod svojím statusom?“

Musím povedať, že sme v tom okamihu všetci stíchli. A začali sme rozoberať tento pohľad môjho známeho. Vieme, že by nebolo múdre, keby nám ušla prítomná chvíľa, len akosi sme sa vďaka technickému pokroku a sociálnym sieťam dostali mimo „prítomnosť“.

Sme „všade“, a pritom nikde! Sústredenosť na DNES sa nám akosi nedarí. Žijeme všetkým naokolo, ale nedarí sa nám žiť to, čo je naše.

Vyučujúce áno
K slovám Panny Márie: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38) Eusébius v komentári povedal:

„Každý bude na tejto Panninej reči vychvaľovať niečo iné; jeden stálosť; druhý ochotnú poslušnosť; ďalší, že ju neomámili také nádherné a vysoké prísľuby veľkého archanjela; iný, že neprekročila mieru s námietkami, ale sa rovnako vystríhala Evinej ľahkovážnosti i Zachariášovej neposlušnosti.

Podľa mňa je však nemenej obdivuhodná hĺbka jej pokory.“

Čím by teda toto Máriino „ÁNO“ mohlo byť pre nás dnes oslovujúce? Čo toto Máriino „ÁNO“ znamená v Ježišovej škole pre jeho učeníkov dnes?

Keď Mária povedala „ÁNO“ Božiemu plánu, aby zrodila Vykupiteľa, ponúkla sa ako nástroj. Ako súčasť veľkého diela. Nezdôraznila seba. Lež jednotu človeka s Bohom.

Práve tá jej spoločná „púť“ s Kristom zvýraznila jej veľkosť - urobila ju veľkou. Jednota s Bohom, s jeho plánom a poslaním, jednota s Cirkvou sa tiahne ako ozvena tohto Máriinho súhlasu. „ÁNO“ v dobrom i v zlom, áno pri Hossana, ale i v čase, keď kričia: Ukrižuj! To mení a tvorí dejiny ľudstva i človeka!