Milosti škapuliara plynú z vrchu Karmel

S vätý vrch Karmel sa v dejinách spásy stal miestom zjavenia Božej priazne a Božej prítomnosti. Prorok Eliáš sa tu usadil v 9. storočí pred Kristom a tento vrch sa stáva svedkom jeho modlitieb. Po dlhom a úmornom suchu, ktoré bolo trestom za odpad k pohanstvu, Boh sa skláňa k svojmu ľudu a sľubuje mu dážď.

Prorokovi sa ukáže malý obláčik, ktorý má priniesť takú dlhoočakávanú závlahu. Boh svoj sľub plní a po období, keď ľud stratil vieru i nádej, posiela mu útechu a predpovedá svoj príchod (porov. 1 Kr 18, 20 – 46). Vyprahnutá zem je obrazom ľudského srdca bez Boha.

Len Najvyšší dokáže napojiť a naplniť ľudské srdce, vychádza nám v ústrety a hriešny človek dostáva odvahu prosiť: „Roste, nebesá, zhora, z oblakov nech prší pravda. Otvor sa, zem, nech urodí sa spása a spolu s ňou nech pučí spravodlivosť: Ja, Pán, som ju stvoril“ (Iz 45, 8).

ZASVÄTENIE PANNE MÁRII

Na vrchu Karmel sa až v 12. storočí zhromaždili niekoľkí pustovníci, aby nerušene chválili Pána Boha. Pod ochranou presvätej Panny žili v jaskyniach ako kedysi prorok Eliáš a zároveň sa inšpirovali skrytým životom Panny Márie, do čoho ich iste podnietil aj výhľad na mestečko Nazaret.

Avšak pre prenasledovanie moslimami na prelome 12. a 13. storočia sa pustovníci musia presídliť do Európy a stávajú sa rehoľným spoločenstvom.

Okrem rozjímavého života sa začínajú venovať aj apoštolátu: učia ľudí modliť sa a delia sa s nimi o plody svojej meditácie. Rádu však v zmenených podmienkach hrozí zánik.

Preto generálny predstavený karmelitánov sv. Šimon Stock (1165 – 1265) spolu so svojimi bratmi zveruje celý rád pod ochranu Panny Márie a úpenlivo ju prosí o udelenie milosti na zachovanie ich spoločenstva, veď nosí jej meno: Rád bratov preblahoslavenej Panny Márie z vrchu Karmel.

Božia Matka ho vypočuje a zjavuje sa mu obklopená anjelmi v noci z 15. na 16. júla 1251.

Ukazuje na vrchnú časť jeho rehoľného habitu, škapuliara, a hovorí: „Milý syn môj, vezmi tento škapuliar svojho rádu, znak môjho bratstva pre teba a pre všetkých karmelitánov ako mimoriadne znamenie milosti. Kto v ňom zomrie, nezakúsi večný oheň. To je znamenie spásy, ochrana v nebezpečenstvách, záruka pokoja a večnej zmluvy.“

Podoba škapuliara, ktorý v súčasnosti nosí mnoho členov rehoľných spoločenstiev, sa vyvinula zo zástery, používanej pri práci. Obliekala sa cez hlavu, jeden kus látky splýval na hruď a druhý na chrbát, aby chránil ostatné časti odevu.

SOBOTNÉ PRIVILÉGIUM

Keď sa Božia Matka zjavila pápežovi Jánovi XXII. (1244 – 1334), ukázala na škapuliar s prísľubom, že „tí, ktorým bude udelený tento svätý odev, budú vzatí z očistca prvú sobotu po svojej smrti“.

O ďalších štyristo rokov pápež Pavol V. privilégium rozšíril aj na jednoduchých veriacich pod podmienkou, aby škapuliar zbožne nosili a usilovali sa žiť v Božej milosti.

Súčasný škapuliar predstavuje miniatúrnu kópiu škapuliara ako súčasti rehoľného odevu. Pápež Pius X. (1835 – 1914) ho dovolil v prípade potreby nahradiť medailónom, ktorý z jednej strany zobrazuje Božské Srdce a z druhej presvätú Pannu. I v ďalších mariánskych zjaveniach je súvis so škapuliarom.

V Lurdoch sa posledné zjavenie uskutočnilo 16. júla 1858, v deň sviatku Panny Márie Karmelskej. Svätá Bernadeta vždy nosila škapuliar.

A vo Fatime sa pri poslednom zjavení 13. októbra 1917 Božia Matka pastierikom ukázala ako Panna Mária Karmelská so škapuliarom v ruke. Lucia, jedna z vizionárov, sa stala karmelitánkou a tvrdí, že ruženec a škapuliar nemožno od seba oddeľovať.

ŠKAPULIAR AKO SVÄTENINA

Účinnosť škapuliara, ktorý nie je talizmanom, ale sväteninou, závisí od našej viery a horlivosti. Katechizmus Katolíckej cirkvi vysvetľuje: „Sväteniny neudeľujú milosť Ducha Svätého na spôsob sviatostí, ale modlitbou Cirkvi pripravujú na prijatie milosti a uspôsobujú na spoluprácu s ňou“ (KKC 1670).

Sväteniny sú teda akési potrubia milostí, ktoré fungujú len vtedy, ak na našom konci nie sú uzavreté. Potrebná je vnútorná dispozícia, aby sme mali aspoň čosi z otvorenosti voči Pánu Bohu, akú ju mala Panna Mária.

Celý jej život bol vyjadrením toho, čo povedala pri zvestovaní: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Tá, ktorá po celý život plnila Božiu vôľu, dáva jasný odkaz aj nám, poukazujúc na svojho Syna: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5).

Kiežby sme sa aj my viac podobali našej nebeskej Matke! Obnovme si túžbu mať ju za matku nášho duchovného života. Naša modlitba nech je čoraz viac spojená s jej modlitbou.

Ako keď sa s ňou apoštoli modlili vo večeradle a očakávali príchod Ducha Svätého – nech nás Mária učí prijať ho s úplnou disponibilitou a otvorenosťou. Od nej sa chceme učiť rozjímať vo svojom srdci. Kiežby sme našim blízkym prinášali Ježiša tak ako Mária Alžbete. 

Svätý Ján Pavol II. napísal vo svojom posolstve karmelitánskemu spoločenstvu: „Znakom škapuliara sú dve pravdy: na jednej strane neustála ochrana Panny Márie nielen na životnej ceste, ale aj v čase, keď prejdeme do plnosti večnej slávy. Na druhej strane je to vedomie, že táto oddanosť sa nemôže obmedziť len na modlitby a chvály na jej počesť pri určitých príležitostiach, ale musí sa stať ,zvykom‘, to znamená trvalou orientáciou vlastného kresťanského správania pretkaného modlitbou a vnútorným životom – častým prijímaním sviatostí a konkrétnymi duchovnými a telesnými skutkami milosrdenstva.“

TRVALÝ ZVYK MODLITBY

Škapuliar, Máriino rúcho (habit), ktorý nosíme, musí byť založený na zvyku (habite) modlitby. Latinské slovo habitus totiž v preklade znamená rúcho, ale aj zvyk. Ochranný Máriin plášť nám má pomáhať, aby sme si rúcho krstnej milosti nezašpinili ani ho nezničili.

Je ako brnenie, ktoré nás chráni pred akýmkoľvek útokom Božieho nepriateľa – diabla. Ctiteľ Božej Matky je zároveň plný útechy a dôvery; veď každý náš Zdravas končíme slovami: „Pros za nás hriešnych teraz i v hodine smrti našej!“

Mária ako naša Matka stojí pri každom svojom adoptívnom dieťati, zvlášť v okamihu smrti, vo chvíli prechodu do večnosti. Podobne ako stála pod krížom svojho jednorodeného Syna.

Naša nebeská Mama nás chce priviesť k nebeskému Otcovi a najnežnejšia Matka istotne nezabúda ani na tie svoje deti, ktoré si ešte v očistci musia odpykať tresty za svoje previnenia.

SO ŠKAPULIAROM NA KRKU

Keď Levovi XI. (1535 – 1605) po zvolení za pápeža posluhujúci kardinál obliekal nový odev a chcel mu sňať škapuliar, pápež mu povedal: „Nechaj mi Pannu Máriu, nevzdám sa jej, aby sa ani ona nevzdala mňa.“

Aj sv. Ján Pavol II. nosil na srdci karmelitánsky škapuliar: „V mladosti som získal veľkú úctu ku karmelitánskemu škapuliaru. Krásne je, že horlivá matka sa stará aj o odev. Panna Mária Karmelská, Matka škapuliara, nám preukazuje svoju materinskú starostlivosť, oblieka nás v duchovnom zmysle do Božej milosti a pomáha nám, aby duchovný odev, ktorý nosíme, bol stále biely.“

Dlho by sme museli vymenúvať všetky osobnosti, ktoré svoj život spojili so škapuliarom. Má však tento Máriin znak čo povedať aj modernému človekovi?

Nedávno blahoslavený tínedžer Carlo Acutis, s úžasným talentom na informatiku, ale aj s veľkou láskou k Božej Matke, si už v siedmich rokoch pýtal od otcov karmelitánov škapuliar a do konca života sa s ním nerozlúčil.

S teologickou citlivosťou mladík uvažoval: „Od koho, ak nie od Panny Márie, sa môžeme naučiť lepšie chápať Najsvätejšiu Trojicu? Veď ona je matkou Pána Ježiša, nášho Boha a Vykupiteľa, ale aj nevestou Ducha Svätého. Boh jej iste nikdy nič neodmietne, keďže je najmilovanejšou zo všetkých ľudí.“

A tak povzbudený Máriiným prísľubom i životmi svätých niekoľko rokov škapuliar nosím aj ja. Azda sa stane i tvojím spoločníkom.