Misionárom máme byť kdekoľvek, dokonca aj doma

Každý človek vlastní čosi, čo má nejakú hodnotu. Má niečo, čo sa dá odmerať, odvážiť, finančne ohodnotiť. To, čo má, si môže nechať pre seba, ale môže sa s tým i podeliť. Niekedy sa delí veľmi nerád, lebo z toho, čo má, mu ubudne. Bojí sa, že mu to bude chýbať. Vlastníme však aj také hodnoty, na ktoré sa nemôžeme takto pozerať. Preto sa neraz stáva, že človek ani nevie, čo má, akú hodnotu vlastní. Máme svoje rodiny, príbuzných, priateľov, to je na nezaplatenie.

Ako málo si uvedomujeme, akú cenu má zdravie, a to hlavne vtedy, keď sme zdraví. Jednou z veľkých hodnôt pre nás je viera, náš vzťah k Bohu. Keď človek spozná jej hodnotu, vie sa z nej tešiť, uvedomuje si, čo mu prináša v každom dni i každom okamihu. Ako veriaci ľudia by sme si mali toto uvedomovať - vo viere máme niečo vzácne a dobré.

Vieme z dávnych dejín, i zo súčasnosti, že mnohí boli za svoju vieru ochotní aj zomrieť. A toto bohatstvo je niečo, s čím by sme sa mali vedieť podeliť, mali by sme z neho odovzdávať ďalej. Tento postoj vyplýva z nášho krstu. 

Poznať svoju vieru ako hodnotu

Ak veriaci prežíva svoj vzťah k Bohu ako niečo cenné, ak cíti prínos v konkrétnom živote, ak si uvedomuje, že kráča v ústrety plnému stretnutiu s Ježišom Kristom vo večnosti, tak sa z viery vie tešiť. Keď spoznáme seba samých, svoje najhlbšie potreby a svoje smerovanie k večnosti, potom si uvedomujeme, že Ježiš Kristus je dôležitý aj pre iných.

Máme okolo seba ľudí, ktorých máme radi, a preto im chceme dopriať to najlepšie. Odovzdávanie viery je prejav lásky. Tým, ktorých milujeme, chceme dať tento dar, chceme s nimi žiť v spoločenstve viery teraz i vo večnosti. Úprimne veriaci rodičia trpia, keď ich deti alebo vnúčatá tento dar odmietajú, alebo ho odhodili. Keď milujem človeka, zaujímam sa o jeho spásu.

 

Choďte do celého sveta

Všetci poznáme tieto slová Pána Ježiša, ktoré povedal apoštolom pred svojím nanebovstúpením. Je to takzvaný misijný príkaz. Všetci misionári sa k nemu hlásia a od neho odvodzujú svoje poslanie. Chápeme ich predovšetkým ako príkaz ísť ďalej, ďaleko do šíreho sveta k tým, ktorí Ježiša ešte nepoznajú.

Dejiny kresťanstva nám hovoria o mnohých obetavých svedkoch, hrdinoch, ktorí obetovali svoje zdravie i životy pre ohlasovanie evanjelia v náročnom prostredí, vystavení mnohým rizikám. Týchto považujeme za misionárov. Je to a navždy aj zostane ako niečo špecifické a hrdinské – zasvätenie sa takémuto spôsobu života. Aj tí, ktorí nie sú misionármi v tomto zmysle slova, majú myslieť na spásu všetkých ľudí a podporovať misijnú činnosť Cirkvi.

Dal som slovo „celého“ do úvodzoviek. Urobil som tak zámerne. Ježiš posiela svojich do celého sveta, nevynímajúc ten, v ktorom dennodenne žijeme. Do tohto sveta posiela nás, aby sme v tomto našom prostredí boli skutočnými misionármi – bez úvodzoviek. Sviatosťou krstu som poslaný, aby som tam, kde žijem, ohlasoval Ježiša Krista. Máme začať už doma, v rodine, v blízkom susedstve. A vieme, aké je to neraz ťažké.
 

Ako mám a môžem ja evanjelizovať?

Medzi mnohými katolíkmi je zakorenené chápanie, že úloha ohlasovať nepatrí im, ale len kňazom alebo rehoľníkom. Brzdí nás, že sa cítime nekompetentní na túto úlohu. Povieme si, nemáme na to vzdelanie, to je pre odborníkov. Aj keď nie sme vyštudovaní alebo vysvätení, ale sme pozvaní žiť život s Kristom, sme povolaní usilovať sa o dokonalosť. Dobrý život veriaceho človeka je tou najlepšou evanjelizáciou.

V knihe Správa El Grecovi Nikos Kazantzakis cituje starú múdrosť: „Povedal som mandľovníku: ‚Brat môj, rozprávaj mi o Bohu,‘ a mandľovník zakvitol.“ Aby zakvitla viera okolo nás, je potrebné, aby zakvitol náš život viery, aby náš kresťanský život bol autentický. Vidíme to na živote svätcov. Tam, kde sa objavili a žili opravdivo svoju vieru, tam kvitla aj viera iných. Stali sa hlásateľmi svojím životom.

A to je ten najistejší spôsob ohlasovania aj dnes. Neraz sa stáva, že my pokrstení sme im prekážkou. Ľudia pozerajú na nás nielen s nárokom, ale aj s veľkou kritickosťou. Chcú, aby sme boli iní. Keď evanjelium ovplyvní náš život, táto zmena bude pôsobiť ako pozvanie pre ľudí v našom okolí. 
Nehanbi sa za mňa a evanjelium

Prežívame neľahké obdobie dejín Cirkvi. Všade sa zdôrazňujú zlyhania jej členov, hlavne zo strany kňazov. Toto priviedlo celú spoločnosť k veľmi nízkej mienke o Cirkvi a spôsobilo to, že mnohí katolíci sa za ňu hanbia. Cítime sa neisto a neradi sa priznávame k tomu, že patríme do tohto spoločenstva. Hanbíme sa priznať k svojej viere, bojíme sa, že nám niekto povie, „pozri na tohto, pozri ako žijete, čo mi vy chcete hovoriť“.

Žiaľ, zlyhanie patrí k životu človeka a ani my veriaci členovia Cirkvi nie sme imúnni voči pádom. My nehlásame seba, ale Ježiša Krista. Nesmieme zabudnúť na Neho a aj napriek zlyhaniam nesmieme zabudnúť na nádherné príbehy mnohých hrdinov. A aj v dnešných časoch ich je viac, ako tých, čo zlyhávajú. Cirkev je viac ako niekoľko kňazov, ktorí nepochopili svoje poslanie. Vo svete je 1,2 miliardy katolíkov. A mnohí z nich dennodenne do všetkých oblastí ľudského života počnúc školami a končiac väznicami prinášajú niečo obdivuhodné.

Patríme do spoločenstva, ktoré vyformovalo milióny svätcov, ktorí boli schopní obetovať svoj život pre iných. Patríme do spoločenstva, ktoré vedie školy, kde denne po celom svete prichádzajú milióny detí a študentov, aby dostali vzdelanie a výchovu. Cirkev sa aj dnes stará o starých a chorých v svojich zariadeniach, kde pracujú obetavo rehoľné sestry a laici. Preč s pesimizmom. Hovorme si o tomto, nezabudnime na svoju históriu i na tento svoj príbeh, ktorý ako spoločenstvo veriacich žijeme.

Nedovoľme, aby hlas médií bol silnejší pri zdôrazňovaní zlyhaní ako pravda o mnohých úžasných veciach, ktoré sa denne dejú. Hovorme o veľkých veciach, ktoré Pán robí v svojej Cirkvi (porov. Lk 1, 49). Nechceme byť arogantní, ale buďme odvážni a hrdí.
 

Využívať všetky prostriedky na ohlasovanie

Niektorí z nás majú zlé skúsenosti s výdobytkami modernej techniky, s masmédiami. Považujú ich dokonca až za vynález zlého ducha. Čo sa stane z týchto prostriedkov, či to bude niečo dobré alebo zlé, to závisí aj od nás. Môžu sa stať nástrojom hriechu, ale i prostriedkom niečoho dobrého. Samotný stroj nie je podstatný. Podstatný je obsah. A ten môžeme my do neho vložiť. My ho môžeme prerobiť aj na nástroj evanjelizácie.

Nestačí sa hnevať či nadávať, čo je tam zlé. A už aj tým, že to zlo nepoužijem, spôsobím, že prestanú mať záujem to tam vkladať. Ale dajme tam dobré veci, šírme ich a zaujímajme sa o ne. Tu je miesto pre odborníkov v tejto oblasti a tiež majstrov pera, aby sme zaujímavým spôsobom aj prostredníctvom internetu šírili posolstvo evanjelia. Rozprávajme sa o tom, čo vidíme v televízii, čo je na internete. Hovorme o tom iným, povzbuďme ich k jeho sledovaniu.

Keď ideme napríklad na návštevu alebo hľadáme vhodný darček k sviatku. Podarujme dobrú knihu, ktorá poteší a povzbudí. Nemusí to byť hneď nejaká zbierka kázní či poučení. Ale koľko hodnotných vecí môžeme nájsť v dobrých obchodoch. Alebo máme knihu, ktorú sme prečítali, a niečo nám tá kniha dala. Posuňme ju ďalej. Podarujme pekný obraz. Nech aj naše príbytky sú znakom kultúry viery. Čo máme vo svojom okolí, na čo sa pozeráme, čo počúvame, čo tvorí kultúru nášho prostredia, to nás aj ovplyvňuje. Vtlačme pečať viery nášmu prostrediu. Nielen kríže na cintoríne majú pripomínať, že žijeme v kresťanskom prostredí.
 

Svedectvo spoločenstva

V našom prostredí je rodina a farnosť miestom, kde prežívame svoju vieru. Už samotná moja ľudská a kresťanská prítomnosť je prostriedkom ohlasovania. Ak tam nie som, chýbam aj tým druhým, chýba im moje povzbudenie. Život dobrého spoločenstva, ktoré sa usiluje o dobré vzťahy, o vzájomnú lásku, je povzbudením aj pre iných. Má to byť život. „Živý“ život. Nemám byť ako jeden zo stĺpov v chráme. Ale mám sa aktívne zapojiť do slávenia, prežívať radosť zo spoločného slávenia.

Matthew Kelly v svojej knihe Znovu objav katolicizmus píše: „Videl som v televízii rozhovor so židovským vedcom. Témou diskusie bol vplyv, ktorým Ježiš poznačil ľudské dejiny. Nakoniec vedec uzavrel: ,Dosah tohto muža na ľudskú históriu je nepopierateľný. Muž menom Ježiš spôsobil, že svet už nikdy nebude ako predtým.

Ježiš spôsobil, že mužovia a ženy už nikdy nebudú rozmýšľať ako predtým. Bez ohľadu na to, či veríme, alebo neveríme, že bol Božím Synom, tento muž, ktorý chodil po zemi pred dvetisíc rokmi, spôsobil, že mužovia a ženy už nikdy nebudú žiť ako predtým, už nikdy nebudú takí ako predtým.'
A na tomto máme možnosť aj my pracovať.

Ak urobíme Ježiša Krista viac prítomného v našom prostredí, tak nášmu svetu dáme niečo nádherné. Jedna vec je istá: čokoľvek robíme alebo nerobíme, rozhodne o budúcnosti ľudstva a sveta. Našou úlohou je priviesť ľudí k poznaniu a presvedčeniu, že Boh zamýšľa zlepšiť ich život, dáva novú kvalitu ich životu.

Náš čas

Pokiaľ ide o náboženský život, nechceme pozerať len do minulosti a akoby len čosi udržiavať. Máme cítiť zodpovednosť za budúce generácie. Evanjelium nám bolo dnes zapožičané, zverené, aby sme sa zaujímali a starali, ako ho odovzdať ďalej. Ľuďom okolo nás.

V tomto čase máme podiel na tom, akú Cirkev zdedia naše deti a vnuci. Boh nám zveril túto svoju vinicu, máme byť dobrými správcami. Je to zodpovednosť, ktorú treba brať vážne. A zároveň vieme, že ohlasovaním sa meníme aj my sami. Ohlasovanie premieňa i nás.