Modlime sa tak, ako nás naučil Pán

S chopnosť a skúsenosť modlitby sa získava postupne. Je potrebné sa jej učiť, podobne ako sa človek musí učiť komunikácii a vzťahu s druhými osobami.

V prípade modlitby je to náročnejšie, pretože nás spája s Bohom, ktorého nevidíme a nemôžeme s ním nadviazať kontakt tak prosto, ako je to v prípade druhých ľudí.

JEŽIŠ, UČITEĽ MODLITBY

Veľkou inšpiráciou a pomocou v škole modlitby je príklad tých, ktorí už pokročili v duchovnom živote, ľahko sa ponárajú do modlitby, čerpajú z nej a tak žijú v Božej blízkosti.

Mohli by sme siahnuť po mnohých konkrétnych príkladoch zo životopisov svätých alebo po svedectvách ľudí, ktorí ich poznali a dali sa nimi inšpirovať. No najlepšie bude dať sa viesť Učiteľom, ktorý je sám Boh i človek.

Ježišovi učeníci praktizovali modlitbu, ako sa ju naučili vo svojom prostredí, v tradíciách vyvoleného národa. Pohľad na ich Majstra, ktorý sa často modlil, dokonca sa zvykol kvôli modlitbe utiahnuť na pusté miesta (Lk 5, 16) či stráviť celú noc v modlitbe (Lk 6, 12), bol pre nich fascinujúci.

Už vieme, že modlitba je vzťah. A kde môže byť vrúcnejší a silnejší vzťah ako medzi osobami Najsvätejšej Trojice? Ježiš vo svojej ľudskej prirodzenosti, celkom podriadenej božskej, neustával v modlitbe — v spojení so svojím Otcom.

Učeníci si museli uvedomovať, aká odlišná a intenzívna je modlitba Božieho Syna v porovnaní s ich vlastnou nábožnosťou. Táto fascinácia viedla k otázke, ktorú nám zachycuje evanjelista Lukáš: „Raz sa [Ježiš] na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov“ (Lk 11, 1).

Je to úprimná otázka vyjadrujúca túžbu srdca po tom najvyššom vzťahu, pre ktorý bol človek stvorený a pre ktorý mal byť vykúpený. Ježiš v tomto prípade odpovedá celkom priamo a učí svojich nasledovníkov modlitbu Otče náš (Lk 11, 2 – 4; Mt 6, 9 – 13).

ÚSTNA MODLITBA

Prvá náuka v škole modlitby je náuka o ústnej modlitbe — zvlášť o tej, ktorú nám odovzdal Ježiš. Otče náš je krátka, stručná, no zároveň neuveriteľne bohatá modlitba. Koľkí cirkevní otcovia a učitelia rozoberali túto modlitbu a plnili mnohé strany komentármi k jej obsahu a formuláciám!

Je to modlitba, ktorú si prvotní kresťania strážili ako veľké tajomstvo a odovzdávali ju katechumenom ako osobitný poklad. Je to modlitba, ktorú Cirkev prednáša uprostred najposvätnejších chvíľ svätej omše. Ústna modlitba je najdostupnejšia forma modlitby.

Spravidla je to prvá forma modlitby, s ktorou sa kresťan stretne na duchovnej ceste. Pre väčšinu veriacich je to modlitba, ktorú ich učili rodičia už v útlom veku. Aj keď sa v modlitbe prednášajú texty zostavené teológmi či svätcami, ústna modlitba môže byť naplno vlastnou osobnou modlitbou.

V mnohých situáciách práve vopred pripravená modlitba pomáha nasmerovať srdce k nebeským veciam, ponúka slová vnútorným citom a hnutiam, na ktorých prednes nevieme vždy nájsť vhodné vyjadrenie. Malé dieťa, ktoré prosto opakuje naučené slová modlitby, sa opravdivo modlí podľa svojich schopností.

Zvlášť deti oveľa ľahšie prijímajú a osvojujú si postoj viery v Boha bez intelektuálnych námietok, ktoré prichádzajú neskôr. Vo svojej jednoduchosti a úprimnosti sa modlia, zvlášť ak vidia príklad starších. U dospelého kresťana, hoci používa tie isté slová modlitby, je ústna modlitba odlišná.

Ako človek rastie po ľudskej stránke, rastie s ním aj modlitba. Za rovnakými slovami sa skrývajú hlbšie pohnútky, rozum osvietený vierou, emócie preniknuté milosťou, skúsenosť, ktorú dokáže mať len ten, kto prešiel dlhú cestu dozrievania.

Napriek tomu sa nájdu takí, ktorí pochybujú o účinnosti ústnej modlitby a hovoria o nej, akoby bola len prechodnou pomôckou pre začiatočníkov. K takej námietke možno uviesť mnohé príklady mimoriadne omilostených svätých, ktorí nezanedbávali ústnu modlitbu ani na vrchole svojej duchovnej cesty.

Spomedzi všetkých uvediem aspoň jeden príklad zo života malej svätice z Lisieux. Jedného dňa vstúpila do cely svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša novicka a bola prekvapená nebeským výzorom jej tváre. Usilovne šila, a predsa vyzerala stratená v hlbokej kontemplácii. „Na čo myslíte?“ spýtala sa mladá sestra.

„Rozjímam o Otče náš,“ znela odpoveď. „Je také sladké volať Boha Otče náš“... a slzy sa jej zaleskli v očiach (Autobiografia, epilóg, 195). Nemusíme siahať ani po mimoriadnych svätých.

Ako často nás teológov zahanbí starenka, ktorej nábožnosť sa obmedzuje na pravidelnú modlitbu ruženca a svätú omšu — a v tejto jednoduchej zbožnosti dosahuje duchovnú výšku, ktorá je o to silnejšie spojená s Bohom, o čo je skrytejšia navonok.

VNÚTORNÝ POSTOJ

Tieto príklady poukazujú na jednu dôležitú vlastnosť ústnej modlitby: spojenie ľudských slov s vierou a úprimným postojom srdca. Cirkev len veľmi opatrne predpisuje svojim deťom konkrétnu ústnu modlitbu — toto je takmer výlučne doména zasvätených osôb.

Robí tak aj preto, aby sa nevytvoril dojem, že dobrá modlitba vyžaduje len vonkajší prednes určeného textu. Recitovať text aj toho najsvätejšieho obsahu bez patričného vnútorného postoja by viac pripomínalo mágiu než kresťanskú modlitbu.

Takýto postoj deformuje ústnu modlitbu a niekedy sa šíri pod rúškom predstieranej zbožnosti či na základe rôznych zjavení (často nepravých). Recitáciou istého textu si človek chce zabezpečiť isté milosti, vypočutie svojich žiadostí alebo dosiahnuť ciele, ktoré sú možno samy osebe dobré.

Chýba však opravdivý postoj viery, alebo skôr: viera sa vkladá do slov, gest a nábožných úkonov a v skutočnosti nespočíva v Bohu. Tu treba pripomenúť, že vnútorný postoj modliaceho sa je často dôležitejší ako konkrétne slová. Jedna veta povedaná s vierou zmôže viac ako polhodina modlitby bez náležitej pozornosti a účasti srdca.

MODLITBA A SLOBODA

Čo však robiť, ak človek skutočne vloží do modlitby všetko a napriek tomu zostane nevyslyšaná? Táto otázka zaznieva obzvlášť vtedy, keď človek prosí o skutočne vážne, potrebné a zjavne dobré veci.

Prečo dobrý Boh nevyslyší prosbu za ťažko choré dieťa, nájdenie životného partnera či vyriešenie existenčných ťažkostí skúšanej rodiny? Ba môžeme ísť ešte ďalej a pýtať sa, prečo stále trvajú vojny, prírodné pohromy a hospodárske krízy, keď sa celá Cirkev modlí za tento svet.

Veď predsa sám Ježiš povedal: „Keď niekto povie tomuto vrchu: Zdvihni sa a hoď sa do mora, a vo svojom srdci nezapochybuje, ale uverí, že sa stane, čo povedal, stane sa mu to“ (Mk 11, 23).

Práve viera by nám mala najzreteľnejšie ukázať, že cieľom modlitby nie je donútiť Boha, aby urobil, čo mu človek povie. Ako sme videli v minulotýždňovom zamyslení, modlitba je predovšetkým vzťah.

Žiaden vzťah neexistuje bez slobody. Boh plne rešpektuje našu slobodu — dokonca i vtedy, keď sa človek rozhodne hrešiť. Aj my by sme mali rešpektovať slobodu Boha. Práve v spomenutých ťažkých a náročných situáciách často niet jasnej odpovede na otázku: Prečo Boh nevyslyší?

Niektorí sa však napriek všetkému snažia na ňu odpovedať, no ich odpovede vyznievajú skôr ako odpovede Jóbových priateľov, ktorých nakoniec musí Boh sám usvedčiť z omylu.

Viera neslúži nato, aby sme presviedčali Boha a prenášali hory, ale aby sme ňou dokázali zdvihnúť vlastné srdce a pohrúžiť ho do mora Božej nesmiernej lásky. Pohľad na Božieho Syna, ktorého Boh neváhal vydať za nás na smrť, by nás mal opätovne presviedčať o Božej láske k nám.

Táto láska nás príliš presahuje na to, aby sme dokázali všetko pochopiť. Neznamená to, že by sme sa nemohli modliť na konkrétne úmysly. Nemôžeme však zabudnúť na Kristov príklad modlitby na Olivovej hore: „No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“

V ďalšom pokračovaní duchovnej obnovy spomenieme aj ďalšie formy modlitby, ktoré nám odhalia ešte viac z tohto tajomstva vzťahu s Bohom.