Modlitba sa nemeria časom, ale túžbou

Vposledných dvoch zamysleniach duchovnej obnovy sme si ozrejmili niektoré základy kresťanskej modlitby. Ak je modlitba pre kresťana skutočne vyjadrením jeho vzťahu s Bohom — vzťahu, ktorý zahŕňa celú bytosť človeka –, potom sa ani modlitba nemôže obmedziť len na ústnu formu.

Neveriaci ľudia sa niekedy vysmievajú z  domnelej poverčivosti kresťanov, ktorí odriekajú nábožné texty a pritom si vraj márne predstavujú, že ich ktosi počuje. Veď odpovedal niekomu Boh na modlitbu? A predsa: Boh odpovedá, ba sám sa prihovára. Modlitba vonkoncom nie je len jednostranné úsilie a neobmedzuje sa len na to, čo sa deje v chráme.

BOH SA NÁM PRIHOVÁRA VŠADE

Vieme, že vieru a Božiu milosť si nikto nemôže osobovať. Boh dáva zo svojho milosrdenstva podľa svojej vôle — hojne, v pravý čas. Nadprirodzené pôsobenie Božieho Ducha však neuzatvára jeho možnosti. Svätý Pavol v Liste Rimanom veľmi výrečne poukazuje na túto skutočnosť, keď hovorí o pohanoch: „Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky“ (Rim 1, 19 – 20).

Každá stvorená vec hovorí o svojom Stvoriteľovi. Krása prírody, nočnej oblohy, súladu prírodných zákonov a celého stvorenstva dokáže osloviť jednoduchého človeka i vedca. Veriaci však vidí ešte viac: pri východe slnka si spomenie na Kristovo vzkriesenie, dúha mu pripomenie zmluvu Boha s Noemom, malý vtáčik Božiu starostlivosť o každého. Boh stvoril svet pre človeka a naša radosť a vďačnosť zaň robí radosť aj jemu a je ustavičnou príležitosťou k modlitbe — k pozdvihnutiu srdca k Bohu.

PRAX DUCHOVNÉHO ČÍTANIA

Ak nás stvorené veci dokážu povzniesť k nebeským, potom oveľa viac samo Božie zjavenie — predovšetkým to, ktoré máme zachytené na stránkach Svätého písma a podávané v liturgii. Prax duchovného čítania nachádzame už u prvých priekopníkov mníšskeho života. Práve púštni otcovia sú v tomto ohľade významní svedkovia, keďže v ich prípade nemalo čítanie Biblie za cieľ rozširovanie vedomostí alebo teologickej vedy, ale výsostne slúžilo modlitbe.

V inšpirovaných textoch sa nám prihovára Boh a pobáda nás odpovedať. Podobne samotné texty Písma môžu byť miesto, kde kresťan nachádza odpoveď na svoje otázky či priamo vyjadrenie svojej vlastnej situácie, ako je to často v žalmoch a iných múdroslovných textoch. Odtiaľ je už len krôčik k ďalšej forme modlitby — rozjímaniu.

ROZJÍMANIE V BOŽEJ PRÍTOMNOSTI

Rozjímanie spočíva v uvažovaní nad istým vybraným textom. Môže ísť priamo o text Svätého písma, dielo niektorého svätého alebo si možno pomôcť knihou obsahujúcou pripravené rozjímania. V niektorých prúdoch duchovnosti sa rozjímanie priamo spája so širšími metódami, ktoré v sebe zahŕňajú ústnu modlitbu či konkrétne cvičenie čnosti. Veľmi populárnou je v súčasnosti moderná metóda lectio divina, ktorá sa dá praktizovať aj v spoločenstve.

Všetky tieto metódy poukazujú na to, že cieľom rozjímania nie je len akési osvojenie textu, intelektuálne obohatenie či vzbudenie nábožných citov, ale jeho cieľom je využiť ľudské schopnosti nato, aby duša zotrvávala v Božej prítomnosti a naša láska k Bohu rástla spolu s jej praktickou realizáciou v bežnom živote.

KAŽDÁ SITUÁCIA MÁ SVOJU MODLITBU

Svätý Ján Kasián (asi 360 – 435), mních a autor významných diel mníšskej literatúry, uvádza vo svojom rozhovore s abba Izákom spôsob jednoduchej modlitby, ktorá sa dá praktizovať v akýchkoľvek okolnostiach.

„Ak chcete vždy pamätať na Boha, ustavične opakujte nasledujúcu výzvu: Bože, príď mi na pomoc; Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať! Tento jeden výrok bol vybratý z pokladu Svätého písma nie bez významu, lebo sa v ňom spájajú všetky situácie, ktoré sa rodia v človeku, a možno ho dobre použiť v každom stave duše a pri každom pokušení“ (Rozhovory X, 10).

Abba Izák potom uvádza všemožné prípady z bežného života, pričom v každom sa táto modlitba dá použiť a má svoj význam. V princípe ide o krátku modlitbu, ktorá využíva jednoduchý, ľahko zapamätateľný, krátky text, ktorý je vždy poruke. V mníšskej tradícii sa tento spôsob modlitby rozvinul v náuke o modlitbe srdca — jednoduchej modlitbe, ktorá má mnícha ustavične sprevádzať.

Cieľom modlitby nemôže byť vlastný duchovný výkon, ale Božia blízkosť a vzťah lásky, ktorý má raz nájsť naplnenie vo večnosti.

Táto modlitba nadobudla postupom času rozličné konkrétne formy a v našom prostredí je známa najmä z východnej kresťanskej duchovnosti, vo forme takzvanej Ježišovej modlitby, používajúcej formulu „Pane Ježišu Kriste, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou“. V západnej tradícii existuje v niečom podobná náuka o takzvanej strelnej modlitbe. Takúto modlitbu možno opakovať mnoho ráz počas dňa a zvlášť v situáciách, keď dlhšia modlitba nie je možná, ako sú situácie veľkého duševného vypätia, úzkosti a stresu.

Všetky tieto príklady neuvádzam preto, že by som chcel len poukázať na rozmanitosť kresťanskej spirituality, ale skôr na podčiarknutie veľmi dôležitého faktu: neexistuje jedna forma alebo metóda osobnej modlitby, ktorá je vhodná a účinná pre každého a v každej situácii. Akékoľvek kŕčovité pridržiavanie sa niektorej formy modlitby bez ohľadu na vonkajšie podmienky, vlastné povolanie, schopnosti či ovocie samotnej modlitby vedie skôr k uzatvoreniu sa do istých schém než k skutočnému spoločenstvu s Bohom.

Ak človek nezostane vo svojom vzťahu k Bohu slobodný, začne sa upínať na vonkajšie formy nábožnosti alebo si robiť u Boha nároky, na duchovnej ceste nepostúpi.

DRŽAŤ SA BOHA, NIE FORMY MODLITBY

Duch Svätý je duchom slobody. Ak človek nezostane vo svojom vzťahu k Bohu slobodný, začne sa upínať na vonkajšie formy nábožnosti alebo si robiť u Boha nároky, na duchovnej ceste nepostúpi. Je mimoriadne dôležité ponechať Bohu slobodu v tom, aby s človekom naložil podľa svojho zámeru.

Čo to znamená v praxi? V prvom rade je dôležité poznať povolanie, ktoré mi Boh dáva. Ak som mních, bude aj moja modlitba mníšskou modlitbou, čerpajúcou z dlhého času stráveného pri chórovej modlitbe, rešpektujúcou denný poriadok kláštora a ďalšie záväzky vyplývajúce z reguly. Ak som povolaný k manželstvu, bude pre mňa prioritný môj vzťah a záväzok voči manželovi či manželke a všetko, čo si rodinný život vyžaduje.

Manželia sa nemôžu venovať modlitbe ako mnísi, ale môžu nájsť spôsob osobnej a spoločnej modlitby, ktorý zodpovedá ich stavu a povolaniu a rešpektuje osobitosti ich povolania. Keď potom do života vstúpia deti, môže sa zdať, že modlitba utrpí, ale nie je to tak. Deti sú Boží dar, znak Božej vôle pre manželov. Na modlitbu bude síce menej času a možno bude treba hľadať aj nové formy, ale vzťah k modlitbe a Bohu tým neutrpí. Naopak, môže sa prehĺbiť, rozvinúť novým smerom.

NEJDE O VÝKON, ALE O VZŤAH LÁSKY

Duchovný život je cesta, ktorá má svoje etapy a trvá celý čas, ktorý nám Boh na zemi pridelil. V niektorých obdobiach bude vhodnejšie modliť sa vlastnými slovami, v iných bude potrebné pomôcť si zostavenými modlitbami. Niekedy bude veriaceho obohacovať rozjímanie a viesť ho k dobrým rozhodnutiam a čnostiam. Inokedy bude lepšie jednoducho čítať, nechať pôsobiť inšpirovaný text, ale rozumové uvažovanie nebude potrebné, ba dokonca ani možné.

Možno raz príde čas, priestor i schopnosť na zotrvávanie v dlhej modlitbe. Avšak aj po takej skúsenosti prídu chvíle, keď bude možná a osožná jedine krátka strelná modlitba, skromná rozsahom, ale hlboká túžbou. V každom prípade nemôže byť cieľom vlastný duchovný výkon, ale Božia blízkosť a vzťah lásky, ktorý má raz nájsť naplnenie vo večnosti.

V konečnom dôsledku to všetko vedie vzťah s Bohom do bodu, v ktorom bez ohľadu na okolnosti, ťažkosti a mimoriadne situácie neostane veriaci ďaleko od svojho Pána. Udalosti radostné a povznášajúce tak nakoniec povedú k Bohu rovnako ako udalosti náročné a krízové.

Ani v tomto sa však nevyčerpáva téma modlitby. V skutočnosti sme sa doteraz venovali len témam dotýkajúcim sa začiatočníkov — v budúcom zamyslení načrtneme nové perspektívy