Na cestu novokňazom

Na tohtoročných dňoch otvorených dverí v Kňazskom seminári sv. Gorazda v Nitre sa rektor spýtal, ako si prítomní predstavujú kňaza. Chlapec v predškolskom veku odpovedal: „Už som aj zabudol!“

ČLOVEK TAJOMSTVA VIERY

Ak ideme s otázkou až do biblických čias, môžeme vidieť, čo si pod tým predstavuje apoštol národov: „Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev. A od správcov sa už vyžaduje, aby bol každý verný“ (1 Kor 4, 1 – 2).

Výraz „správca“ sa nedá nahradiť nijakým iným. Je hlboko zakorenený v evanjeliu. Spomeňme si na evanjeliové podobenstvo o sluhoch, vernom a nevernom, ktorí boli ustanovení za správcov (porov. Lk 12, 41 – 48).

Správca je ten, komu majiteľ zveruje svoj majetok, aby ho riadne a spravodlivo spravoval. Práve takto dostáva kňaz od Krista dobrá spásy, aby ich rozdelil správnym a zodpovedným spôsobom medzi ľudí, ku ktorým je poslaný.

Ide o dobrá viery. Preto je kňaz človekom „tajomstva viery“. Skrze vieru máme prístup k neviditeľným dobrám, ktoré sú dedičstvom vykúpenia sveta Božím Synom. Nik sa nemôže pokladať za „majiteľa“ týchto dobier, pretože sú určené nám všetkým.

Na základe Kristovho ustanovenia má kňaz za úlohu udeľovať ich ostatným. Tak to chápe aj pápežský kazateľ kardinál Raniero Cantalamessa: „Kňaz je vzatý z ľudí, pre ľudí a býva ustanovený vo veciach, ktoré sa vzťahujú na Boha.“

PRINÁŠA SILU SVIATOSTÍ

Spravovanie Božích tajomstiev znamená zanášanie samého Boha ľuďom i tomuto svetu, ako to v nezabudnuteľných obrazoch opísal žalmista: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou“ (Ž 23, 1 – 4).

Zaviesť na zelené pastviny, k živým vodám znamená viesť zverených k hodnotám, ktoré skutočne dávajú plnosť života. Poslanie kňaza v tomto zmysle je v prvom rade sviatostné. Jeho hlavnou úlohou je vysluhovanie sviatostí – s vierou, úctou a úprimnosťou.

„Všetko viditeľné pôsobenie nášho Vykupiteľa pretrváva a pokračuje vo sviatostiach,“ hovorí pápež sv. Lev Veľký. Kňaz takto musí mať vieru v silu sviatostí.

Musí veriť, že nie je nič lepšie, čo by mohol pre svojich veriacich urobiť, než im ich prinášať. Dnes občas počujeme varovanie, že kňazi sú redukovaní „len“ na vysluhovanie sviatostí. Zvláštne.

Kto sa s vierou pozerá na kňazskú službu, vie, že radosť kňazského povolania spočíva v tom, že sme „povýšení“ k sviatostnej službe. Isto, je tu legitímna potreba opatrnosti, aby sa kňaz nestal robotom, mechanickým „automatom“ v slávení sviatostí.

Pokiaľ však v ich silu verí a je hlboko presvedčený, že to je to najlepšie, čo môže pre iných urobiť, nehrozí mu, že sa stane bezduchým vykonávateľom týchto sviatostných úkonov.

JE TU PRE VŠETKÝCH

Preto je kňazstvo povolanie, nie kariéra. Je to predefinovanie seba samého, nie iba ďalšia služba. Je to spôsob života a nie zamestnanie. Stav bytia, nielen nejaká funkcia. Trvalý záväzok, nie dočasný. Identita, s ktorou sa má kňaz stotožňovať po celý život. Kňaz je tu pre všetkých.

Nikto v tejto službe nemôže povedať: „Ja to s chorými neviem“ či: „Mládež ma doháňa k šialenstvu, s tou ja nič robiť nebudem“. Kňaz je každej činnosti otvorený, nič mu nie je cudzie. Aj tráviť hodiny čakaním v spovednici, riešením komplikovaných rodinných hádok – aj pretekajúcich toaliet.

Roznáša sväté prijímanie – a občas aj potraviny... Nič nie je „nad jeho hlavu“ ani „pod jeho úroveň“. Život kňaza v istom zmysle už nepatrí jemu. Jeho služba sa týka oblastí, ktoré sa vzťahujú na Boha; teda týka sa najhlbšieho rozmeru človeka, jeho vzťahu s Bohom. Kňaz je ochotný byť aj „obťažovaný“.

Svedčí o tom skúsenosť mnohých. Veď objaviť sa v neznámom prostredí na verejnosti s nejakým kňazským symbolom je ako vziať si na seba ceduľu s nápisom: „Prosím, otravujte ma!“ Istý kňaz takto čakal v letiskovej hale na odlet lietadla a prišiel k nemu iný muž v športovom oblečení.

Predstavil sa, že je tiež kňaz. „Nikdy nenosím kolárik, keď cestujem, pretože ma ľudia stále otravujú – vždy niekto príde a chce sa rozprávať.“ Na to dostal odpoveď: „Ja viem, preto cestujem s kolárikom.“

MUŽ BOŽÍ

Prítomnosť kňaza medzi ľuďmi nie je len fyzická. Kňaz by sa od ľudí nemal izolovať ani emocionálne, ani duchovne. Kňazi sú sprostredkovatelia Božích milostí.

Ľudia čakajú, že budú Božími mužmi a že im budú Boha pripomínať, ako zdôrazňoval pápež Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Pastores dabo vobis: „Kňaz musí byť mužom Božím, ktorý patrí Bohu a obracia mysle ľudí k Bohu. Ľudia čakajú, že im ich kňazi budú pomáhať obrátiť sa k Bohu... preto kňaz musí mať veľmi hlboký a intenzívny vzťah s Pánom.“

Svätý Anzelm hovorieval veriacim: „Živím vás tým, z čoho sám žijem.“ Ani dnes to nemôže byť inak. Svätý Ján Pavol II. v tom pokračuje: „Kňaz je mužom modlitby. Prirodzene, nie je to jediná dimenzia kňazskej služby. Keďže je kňaz sprostredkovateľom medzi Bohom a ľuďmi, obracia sa na neho veľa ľudí s prosbou o modlitby. Modlitba teda robí v istom zmysle z kňaza predovšetkým duchovného vodcu. A súčasne každý kňaz cez modlitbu tvorí trvalo sám seba.“

Nakoniec sa stáva novozákonný kňaz Božím mužom, keď – ako svätý farár z Arsu – vo svojom každodennom živote nechá zasvietiť niečo z Božej dobroty a ľudomilnosti voči tým, ktorí sú mu zverení.

Má vyžarovať Božiu dobrotivosť a lásku k ľuďom. Nesmie sa stať rutinovaným kňazom Cirkvi. Najprv Boh, najskôr jeho meno, jeho kráľovstvo, jeho vôľa. Všetko ostatné sa potom pridá. Keď ale toto „najskôr“ chýba, stávame sa nájomníkmi a nie dobrými pastiermi.

SYNU, STOJ PEVNE

V tomto zmysle sa kardinál Robert Sarah prihovára kňazom týmito slovami: „Vyhrňme si rukávy, drahí spolubratia, nemárnime náš život na zbytočné veci, ale dobre využime čas, ktorý nám Ježiš Kristus dáva. Treba veľa urobiť, a teda... berme sa do práce! Ježiš Kristus zomiera, to je pravda.

Ale to my kňazi ho zrádzame, pribíjame na kríž znovu.“ A dodáva: „Kňazská služba je službou viery... Preto ak kňazovi viera chýba alebo je slabá, dôsledky toho budú pre jeho službu katastrofálne.“ Čo z toho vyplýva aj pre našich novokňazov?

Autor starozákonnej knihy sa im veľmi aktuálne prihovára: „Synu, ak ideš slúžiť Bohu, stoj (pevne) v spravodlivosti a bázni a priprav sa na skúšku! Uponíž si srdce a vytrvaj, nakloň svoj sluch a prijmi rozumné slovo a neznepokojuj sa, keď ti príde čas pohromy. Znášaj, čo ti znášať ukladá Boh; pevne sa pridaj k Bohu a vytrvaj, aby si vzrástol životom, keď príde koniec. Prijímaj všetko, čo ťa zastihne, vytrvaj v bolesti, maj trpezlivosť, ak ťa niečo sužuje. Lebo zlato a striebro čistia ohňom a bohumilých ľudí v peci utrpenia“ (Sir 2, 1 – 5).

Autor týchto slov správne usudzuje, že ľudia, ktorí sa usilujú slúžiť Pánovi, skôr či neskôr sa ocitnú zoči-voči duchovným skúškam, ako je sklamanie, znechutenie, úzkosť a mnohé iné, ktoré ich budú pokúšať vzdať sa svojich cieľov.

Práve preto povzbudzuje, aby sa pripravili na skúšku a aby sa uchránili pred znechutením a odrádzaním; vyzýva na úprimnosť srdca.

S NEROZDELENÝM SRDCOM

Naznačené požiadavky sú veľmi náročné. U človeka, ktorý prijíma kňazstvo, môžu vyvolať určité pochybnosti či nedôveru vo vlastné sily.

Pred viacerými rokmi v liste kňazom na Zelený štvrtok pápež Ján Pavol II. napísal aj nasledujúce povzbudivé slová: „Práve viera v Krista nám dáva silu, aby sme s dôverou hľadeli do budúcnosti. Ako služobníci Eucharistie a sviatosti zmierenia sme zvlášť určení šíriť vo svete nádej, dobro, pokoj.“

Nech ste, milí novokňazi, ktorí ste z ľudí, aby ste boli pre nich v oblastiach, ktoré sa týkajú Božích hodnôt, verní, horliví a svätí! Vyprosujeme vám ochotu a milosť slúžiť Bohu a Božiemu ľudu s nerozdeleným srdcom.