Na utrpenie vždy odpovedali láskou

Bratská láska nech trvá. Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo niektorí takto prijali ako hostí anjelov, a ani o tom nevedeli. Pamätajte na väzňov, akoby ste boli s nimi uväznení, a na tých, čo trpia, veď aj vy sami ste v tele. Vaše správanie nech je bez lakomstva; buďte spokojní s tým, čo máte.

Veď on sám povedal: „Nezanechám ťa, ani neopustím.“ Preto smelo môžeme povedať: „Pán mi pomáha, nebudem sa báť; čože mi urobí človek?“ Ale nezabúdajte na dobročinnosť a vzájomnú pomoc, lebo v takých obetách má Boh záľubu (porov. Hebr 13, 1 – 16).

Keď si kresťan číta niektoré úryvky Svätého písma, môže nadobudnúť pocit, že tie slová sú buď nesplniteľná idea, či neaktuálny text. Predsa len – od ich napísania nás delí už vyše 2000 rokov. A jednako neraz počúvame apel kazateľov, že Božie slovo má svoju moc. A že je účinné aj dnes.

BEZPRECEDENTNÁ UDALOSŤ

Neviem, kedy som pri čítaní Listu Hebrejom nadobudol takú istotu pravdivosti tohto tvrdenia ako v okamihu, keď som sa zoznámil s príbehom rodiny Ulmovcov, ktorých nám v týchto dňoch dáva Cirkev na oltár a vyhlasuje ich za blahoslavených.

Przemyśliansky arcibiskup metropolita Adam Szal ich predstavil slovami: „Blahorečenie rodiny Ulmovcov je bezprecedentná udalosť, pretože jedným aktom blahorečenia bude na slávu oltárov pozdvihnutá celá rodina – rodičia Jozef a Viktória Ulmovci spolu so svojimi siedmimi deťmi. Dodatočná bezprecedentná skutočnosť je, že týmto aktom bude blahorečené aj nenarodené dieťa, ktoré bolo v čase smrti v lone matky. Boli umučení, pretože sa v ťažkých vojnových časoch odvážili vziať pod svoju strechu osem ľudí židovskej národnosti, pričom predtým pomáhali iným Židom, ktorí boli prenasledovaní len preto, že boli inej národnosti.“

PAMÄTAJTE NA TÝCH, ČO TRPIA

Ak sa niekde spomenie rodina Ulmovcov, tak väčšinou s dodatkom milosrdní samaritáni. To oni rozpoznali v Židoch Ježišovu tvár. To im srdce a rozum, poznanie a hodnoty nedovolili pokračovať v životnej ceste bez toho, aby sa „nezastavili“ pri tých, ktorí potrebovali pomoc.

Ich vlastná skúsenosť s týmito ľuďmi, ako aj ich osobné prežívanie viery im stačili, aby na utrpenie a nespravodlivosť odpovedali láskou. Svedkovia procesu blahorečenia zdôraznili, že Ulmovci boli čestní, svedomití a zodpovední ľudia. Pomáhali iným a robili to potichu.

DVA PODČIARKNUTÉ ÚRYVKY V PÍSME

Ak sa dnes spomenie slovko pomoc, väčšina z nás si predstaví pomoc materiálnu, zvlášť finančnú. No v neposlednom rade vnímame, aká je dôležitá aj pomoc psychická, mentálna. Prichádza k nám zvlášť formou povzbudenia, zmenou myslenia či utvrdenia a nasmerovania nášho konania.

V rozhovore s Witoldom Burdom, postulátorom beatifikačného procesu rodiny Ulmovcov, sa uvádza, že keď našli ich rodinnú Bibliu, ostali milo prekvapení.

Všimli si totiž zvlášť podčiarknuté dva úryvky v Písme, z ktorých zjavne manželia Ulmovci čerpali. Prvým boli slová: „Prikázanie lásky. Dobrý Samaritán“ (porov. Lk 10, 30 – 37). Druhým podčiarknutým textom boli slová: „Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať?“ (Mt 5, 46).

Božie slovo teda nielen čítali a počúvali, ale podľa najlepšieho vedomia a svedomia sa ho snažili aj aplikovať. V tom čase sa toho dalo čítať veľa – sám Jozef Ulma mal veľmi dobrú knižnicu a široký záber tém – a aj samotná propaganda a „ľudské reči“ vstupovali do ich uší i myšlienok. Ale z ich príbehu sa dá zreteľne rozoznať, že pomoc pri rozhodovaní a následnom konaní nachádzali v Božom slove.

SPOMIENKA NA ŠKOLU ŽIVOTA

Ak sa niekedy vraciam v spomienkach k svojim starým rodičom, nachádzam dva znaky, ktoré ich silno charakterizovali a ktoré ich život urobili pre mňa krásnym. Prvý, že som ich často videl pomáhať a rozdávať. Pomáhať nielen veľmi širokej rodine (tam som spoznal termín bratranec z druhého kolena), ale aj susedom.

V dedine, kde bývali, pre nich nebol nik cudzí. Každý, kto zaklopal na ich dvere, dostal odpoveď lásky. A druhý obraz, ktorý si nosím, je obraz stola v kuchyni. Vždy dôkladne vyčistený, lebo naň si dedo kládol Katolícke noviny a modlitebnú knižku. Dedo nebol iba veľký muž postavou a prácou.

On bol aj muž, ktorý mi asi ako prvý zjavil potrebu pravidelného čítania pre poznanie a rozhľad. Vnímam, že ak sa má niečo meniť v našich rodinách a na Slovensku, potrebujeme sa vrátiť k štedrému srdcu a pravidelnému čítaniu.

Nik pre nás kresťanov nemôže byť cudzí – ani pre svoju inú vieru, ani pre svoju farbu pleti. V každej tvári sa odráža Božia tvár. A nemôžeme žiť ako kresťania, ako Kristovi, ak si pravidelne nenecháme vstupovať Božie slovo, či už z Písma, alebo kresťanskej literatúry, do svojho myslenia a rozhodovania.

Ich životy hmatateľne potvrdzujú, že na žiadny dobrý skutok sa nikdy nezabudne. Robme dobre všetkým. Bez ohľadu na to, či je niekto v danej chvíli svojho života blízko alebo ďaleko od Boha a Cirkvi. Robme dobre všetkým. Je to spôsob života, ktorý presahuje ľudskú logiku a hranice smrti.

OTÁZKY NA ZAMYSLENIE:

Podľa čoho si vyberám, komu a kedy pomôžem? Pýtam sa pri svojich rozhodnutiach, čo na to hovorí Boh, Božie slovo? Aké knihy, časopisy, noviny, weby čítam? Aké podcasty počúvam? Čo, kto formuje moju myseľ a srdce?