Najsvätejšia Trojica osvecuje náš život

Kresťanstvo verí v jediného Boha v Trojici osôb. Toto tajomstvo znepokojuje mysle mnohých ľudí. Mysliteľ Gabriel Marcel zdôrazňuje, že tajomstvo nemožno vyjadriť pomocou vedeckých termínov, pretože ono zasahuje do svojich vlastných dát.
Jozef Uram 16.06.2019
Najsvätejšia Trojica osvecuje náš život

Na snímke Francisco Caro, Najsvätejšia Trojica, 17. stortočie, Museo del Prado v Madride. Ilustračná snímka: WIKIMEDIA COMMONS

Neraz počujeme povedať: Boh je iba jeden. A je úplne jedno, či ho nazveš Alah, alebo Jahve, alebo ho budeš volať Otec. Je to tá istá vec. To však nie je pravda: takéto uvažovanie je strašne povrchné. Je to akoby si povedal: nebeská obloha je jedna jediná. Či na ňu hľadíš so zavretými očami, alebo voľným okom, alebo pomocou teleskopu: je to tá istá vec. Všetci chápeme, že to nie je tá istá vec. Jestvuje totiž rozličná intenzita, s akou sa približujeme k veciam, k osobám a taktiež k Bohu.

Základná pravda kresťanstva

Zvláštna algebra: jeden sú tri a tri sú zasa jeden. Nebolo by jednoduchšie veriť v jedného jediného Boha a to bez ďalších dodatkov – presne tak ako to robia Židia alebo moslimovia? Problém by bol takto raz a navždy vyriešený. Máme však naozaj do činenia len s problémom? Súčasná doba má tendenciu na všetko hľadieť len ako na problém, ktorého riešenie spadá do kompetencie empirických vied.

Tajomstvo je však úplne iné. Vo svete, kde sa jednotlivec javí ako zhluk funkcií, je nakoniec pred nami iba hromada problémov. A pretože príčiny nepoznáme do detailu, začína sa nekonečné hľadanie prírodných vied, zatiaľ čo samotná osoba sa stráca. A keďže človek je stvorený na Boží obraz, z pohľadu sa nám stráca aj Boh sám.

Zatiaľ čo samotná veda Boha nedokáže dokázať, filozofia môže naň poukázať. Avšak poznanie Boha ako spoločenstva troch osôb je výlučne pravdou zjavenou. Boh sám sa nám takto zjavil a to nie z výšky katedry, ale kráčajúc spolu  s ľudstvom. Spomeňme si len na začiatok Ježišovho verejného účinkovania, keď pri jeho krste Boží Duch v podobe holubice zostupoval nad neho a z neba zaznel Otcov hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 3, 17).

Ježiš nám zjavil Otca a prisľúbil nám Ducha Svätého. Ide o božské tajomstvo, ktoré náš rozum nedokáže obsiahnuť. Ako by aj mohol náš konečný rozum uzavrieť do svojich kategórií nekonečného Boha? Svätý Augustín poznamenáva: „Ak si pochopil Boha, tak to (čo si pochopil) zaiste nie je Boh.“ Príbeh rozpráva o tomto svätcovi, ako sa prechádzal po pláži a rozjímal o trojičnom tajomstve. Tu uvidel chlapca, ktorý si do piesku vyhĺbil jamku a prenášal do nej vodu z mora. Spýtal sa ho: „Čo to robíš?“ „Chcem preliať more do tejto jamky“, zaznela odpoveď. „Ale veď to je nemožné“, namietal Augustín. „Skôr ja prelejem celé more do jamky, ako ty pochopíš tajomstvo Najsvätejšej Trojice.“

Viera v Najsvätejšiu Trojicu pre nás nepredstavuje skok do tmy: hoci náš rozum presahuje, predsa nie je proti ľudskému rozumu – ten pre nás ostáva vzácnym Božím darom. Svätý Bonaventúra v šľapajach Dionýza zdôrazňuje, že základnou charakteristikou dobra je dávanie sa. Ak je Boh Najvyšším Dobrom, ako to načrtol už filozof Platón, toto dávanie sa, čiže komunikácia Dobra sa musí uskutočňovať v nekonečnej miere. A to je možné len v Bohu samotnom, teda v rámci Najsvätejšej Trojice.

Kresťanstvo prináša jedinečnú definíciu Boha, ktorá nemá obdoby: „Boh je láska“ (1 Jn, 4, 16). Je výnimočná a revolučná zároveň. Ak je Boh Láska, je jasné, že musí niekoho milovať. Nejestvuje láska prázdna, ktorá by sa neobracala k niekomu. A tak sa pýtame: koho miluje Boh, aby sme ho mohli definovať ako Lásku? Prvá odpoveď by mohla znieť: miluje ľudí. Avšak ľudia, ako vieme, jestvujú tu na Zemi len niekoľko miliónov rokov, nie viac. Koho teda miloval Boh prv, než sa tu objavili ľudia? Boh nemohol začať jestvovať ako Láska len v určitom okamihu, keďže Boh sa nemôže meniť, nakoľko je večný. Ďalšia odpoveď by mohla byť: ešte skôr ako ľudí, miloval kozmos.

Avšak ani ten nie je večný: vedci sa zhodujú na tom, že vesmír jestvuje niekoľko miliárd rokov. Teda koho miloval Boh ešte predtým, od večnosti, aby sme ho mohli nazvať Láskou? Nemôžeme povedať, že miloval sám seba, pretože milovať iba seba nie je skutočná láska, ale egoizmus, alebo narcizmus ako povedia psychológovia. 

Odpoveď kresťanského zjavenia

Boh je Láska v sebe samom, mimo času, pretože Boh Otec má od večnosti v sebe Slovo – Syna a táto ich vzájomná nekonečná láska sa nazýva Duch Svätý, ktorý je tiež osobou. Veď v každej láske sú prítomné tri skutočnosti: ten, kto miluje; ten, ktorý je milovaný a nakoniec samotná láska, ktorá ich spája. A tak Boh je podľa svätého Augustína „Milujúci, Milovaný a Láska“.

Láska vytvára jednotu v rozmanitosti: jednota myšlienok, jednota chcenia pri zachovanej rozličnosti subjektov a mnohorakosti ich charakteristík. Aké aktuálne je napomenutie, ktoré nám adresuje Blaise Pascal: „Ľudské veci sa poznávajú študujúc, veci Božie sa chápu milujúc.“ Kresťanský Boh je teda jeden a trojitý, lebo je spoločenstvom lásky. Ježiš nám predstavil tvár Boha, jedného v podstate a trojitého v osobách. Veľavravné je latinské príslovie: „Tres faciunt collegium!“ – „Aby vzniklo spoločenstvo, treba najmenej troch!“

 

Ty, večná Trojica, si hlboké more: čím viac v ňom hľadám, tým viac nachádzam, a čím viac nachádzam, tým viac ťa hľadám.
Svätá Katarína Sienská


 

Stopy Najsvätejšej Trojice v človekovi

Láska, toto vzájomné dávanie sa v Najsvätejšej Trojici jestvuje večne, bezhranične, bezpodmienečne. Keď dieťa počulo hovoriť o Trojici, bezprostredne povedalo: „Boh je rodina!“ Áno, Boh je „rodina“ troch božských osôb, ktoré sa tak veľmi milujú, že vytvárajú jedinú skutočnosť. Táto „božská rodina“ však nie je uzavretá do seba samej, ale otvorená, komunikuje sa v stvorení a v dejinách: vstúpila do sveta ľudí, aby mohli mať na nej účasť. Nekonečná Láska, táto plnosť akoby sa prelievala: konečným spôsobom sa prejavuje v stvorení, ktoré nesie jej stopy.

Jedinečným spôsobom však podpis Stvoriteľa nesie ľudská bytosť. Hoci človek sám od seba by nikdy nedokázal vydedukovať pravdu o Najsvätejšej Trojici, toto poznanie mu predsa poskytuje potrebné svetlo, aby lepšie pochopil celé stvorenstvo a hlavne sám seba. V človekovi sa Boží obraz odráža evidentnejšie a dokonalejšie, keďže jeho schopnosti sú duchovnej prirodzenosti.

Svätý Augustín nachádza v ľudskom duchu triádu: pamäť, rozum a vôľu, ktoré poukazujú na Trojicu. Trojičné tajomstvo zasahuje do nášho vlastného života – teda nie je nám úplne cudzie. Svätá Katarína Sienská sa modlí k večnej Trojici: „Preto keď som sa zhliadla v tebe, videla som, že som tvojím obrazom, lebo ty, večný Otče, mi dávaš zo svojej moci a zo svojej múdrosti; z tej múdrosti, ktorá je privlastnená tvojmu Jednorodenému. A Duch Svätý, ktorý vychádza z teba, Otče, i z tvojho Syna, dal mi dobrú vôľu, čím ma urobil hodnou lásky.“

V Najsvätejšej Trojici človek taktiež nachádza tri základné dimenzie, ktoré sú také dôležité pre jeho existenciu. V Otcovi človek objavuje dimenziu vertikálnu a spoznáva, že je synom a či dcérou: tu objavuje hodnoty, ako poslušnosť, učenlivosť, závislosť. V Synovi človek prežíva dimenziu horizontálnu a začína chápať, že Boh je aj náš Brat. A tak sa ľudské srdce otvára pre tých, čo stoja okolo neho. V Duchu Svätom človek objavuje vnútornú dimenziu, svoju skutočnú interioritu. Veď Boh dáva život našej duši, „Boh mi je bližší než ja sám sebe,“ hovorí svätý Augustín. 

Trojica je naším sociálnym programom

Avšak človek nielen ako jednotlivec ale aj ako bytosť spoločenská spoznáva v sebe obraz Trojice. Fyzicky zrelý človek je sebestačný a vystačí si sám. Avšak skutočne zrelý človek hľadá iných a týchto iných chce milovať a tiež im dáva najavo, že ich potrebuje. Veď povolaním človeka je láska; stať sa nezištným darom pre druhého, žiť v spoločenstve.

To, že sme stvorení na obraz a podobu Boha-Spoločenstva, nás pozýva seba samých chápať ako bytosti nasmerované k druhým a interpersonálne vzťahy prežívať v solidarite, vo vzájomnej láske. „Najsvätejšia Trojica je naším sociálnym programom,“ hovorieval svätý Sergej, ruský ortodoxný mních XIV. storočia. Trojica je skutočnosťou nielen na rozjímanie: treba ju počúvať a nasledovať. Dáva najavo jednotu ako znamenie čias, ako túžbu národov i jednotlivcov, ako dominantnú črtu Ježišovho posolstva.

V hre sú tu všetky sociálne vzťahy, od rodiny až po priateľstvá na pracovisku. „Žiadne spoločenstvo konečných osôb nemôže dosiahnuť dokonalú jednotu troch božských osôb, u ktorých pri rozličnosti osôb celá ich bytnosť zostáva spoločná “, pripomína svätá Edita Steinová. Jednota neznamená uniformitu. Skutočná jednota medzi ľuďmi sa nebuduje zotieraním rozdielov medzi osobami, ale dialógom a následným vzájomným obohatením. Veď ani bratia nie sú rovnakí. Pri trojičnom prežívaní sociálneho života sa treba vyvarovať nebezpečenstva, aby sme trojičný vzťah zneužili na ospravedlnenie vlastných záujmov.

Tajomstvo Trojice  hovorí aj o nás, o našom vzťahu s Otcom, Synom a Duchom Svätým. Krstom nás totiž Duch Svätý začlenil do srdca, do života samotného Boha, ktorý je spoločenstvom lásky. Trojičný horizont spoločenstva sa zvláštnym spôsobom dotýka každého pokrsteného a povzbudzuje nás žiť v láske a v bratskom zdieľaní. „Ak vidíš lásku, vidíš Trojicu“ – uisťuje nás svätý Augustín. Kresťan teda nemôže byť izolovanou osobou, veď podľa Tertulánových slov: „Unus christianus, nullus Christianus“ – „Samotný kresťan nie je kresťanom“.

Nedá sa byť kresťanom osamote, bez príslušnosti k Božiemu ľudu a bez spoločenstva s ním. Cirkev je ikonou Trojice! Boží ľud sa má stať požehnaním pre každý národ a pre každú osobu, nikoho nevynímajúc. Ak aj trojičné tajomstvo bolo vždy ústredným tajomstvom viery, nebolo, žiaľ, vždy súčasne aj ústredným tajomstvom kresťanského života, tým menej sociálneho života. Jacques Maritain raz povedal: „Ak kedysi stačilo päť dôkazov Božej existencie, dnes ich už človek považuje za nedostatočné a požaduje šiesty, najkompletnejší a neuznávanejší dôkaz: život tých, čo veria v Boha.“

Kresťan je povolaný, aby dosvedčoval, že Boh je Láska, nie je ďaleko od nás a nie je necitlivý voči našim ľudským záležitostiam. Istý mohamedán a otec Gabric spoločne pozorovali jednu rehoľnú sestru, ako s veľkou láskou obväzuje rany malomocného. Sestra nerozprávala, ale sústredene konala. Mohamedán sa obrátil ku kňazovi a hovorí mu: „Celé tie roky som veril, že Ježiš je prorok, avšak dnes chápem, že je Boh, lebo vložil toľko lásky do rúk tejto sestry.“ Sestrou bola svätá Matka Tereza z Kalkaty.  

Náš Boh nie je abstraktný, ale má meno Láska. Je to láska konkrétna, láska Otca, ktorý je Pôvodcom každého života, láska Syna, ktorý umiera na kríži a vstáva z mŕtvych, láska Ducha, ktorý obnovuje človeka a svet. Osoba, ktorá miluje druhých kvôli samotnej radosti z lásky, je odleskom Najsvätejšej Trojice. Rodina, v ktorej sa máme radi a vzájomne si pomáhame, je obrazom Trojice. Farnosť, v ktorej jeden druhému chceme dobro, zdieľame duchovné i materiálne prospechy je obrazom Trojice.