Naučiť sa dôverovať Bohu ako Panna Mária

V svojom živote nemôžeme urobiť nič múdrejšie a lepšie, než sa s úplnou dôverou odovzdať Bohu. Tak to urobila Panna Mária a učí to aj nás. Dá sa povedať, že pravá mariánska úcta spočíva v nasledovaní Panny Márie v jej dôvere a odovzdanosti Bohu.   
Patrik Peter Vnučko OP 25.03.2020
Naučiť sa dôverovať Bohu ako Panna Mária

Philippe de Champaigne: Svadba Panny Márie, (1644) Ilustračná snímka: wikimedia commons/voľné dielo

Náš problém nedôvery voči Bohu často súvisí s dvomi základnými otázkami: s problematikou zla a slobody. Bojíme sa dôverovať Bohu, lebo sa obávame, že to dopadne zle a budeme sklamaní. Druhá námietka zase spočíva v tom, že ak sa s dôverou odovzdáme Bohu, tak potom prídeme o svoju slobodu. Pozrime sa na obe námietky bližšie.
 

Problém zla
 

Už v staroveku bola častou námietkou voči Bohu problematika zla, jednoducho že sa zlé veci často stávajú dobrým ľuďom. Prečo tomu Boh nezabráni?

Starovekí cirkevní otcovia túto neľahkú otázku dávali do súvisu s Božou prozreteľnosťou. Ich postoj sumarizuje Katechizmus Katolíckej cirkvi: „To, že Boh dopúšťa fyzické a morálne zlo, je tajomstvo. Boh ho objasňuje skrze svojho Syna Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, aby zvíťazil nad zlom. Viera nám dáva istotu, že Boh by nedopustil zlo, keby aj z neho napokon nevyvodil dobro cestami, ktoré budeme úplne poznať až vo večnom živote“ (KKC 324).

Inými slovami, Boh dopúšťa zlo preto, lebo ho vie zakomponovať do svojho plánu, aby z toho nakoniec vzišlo definitívne dobro. My to zoči-voči nešťastiu a zdanlivej nezmyselnosti nevidíme, ale Boh vidí ďalej než my. On je režisér, ktorý všetko vedie ku skvelému koncu.

Najznámejší príklad zo Starého zákona, ako Boh vie aj zo zla vyťažiť dobro, je príbeh Jozefa Egyptského, ktorého bratia predali do otroctva (porov. Gn 37, 18 - 36). Bolo to zlo, ktoré na ňom spáchali, no nakoniec Boh toto zlo využil v prospech záchrany Jozefových bratov, ktorí by inak pomreli hladom. 

Najväčšie zlo, ktoré ľudstvo spáchalo, je potupná smrť Božieho Syna. Každý svojimi hriechmi máme na nej podiel. Boh mohol zabrániť potupnej smrti, ale neurobil to. Ježiš podstúpil ponižujúcu smrť, aby nás spasil, a tak sa z tohto najväčšieho zla stalo najväčšie dobro, a preto veľkonočná liturgia môže aj prvý hriech našich prarodičov ospevovať ako „felix culpa – šťastná vina, pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ“.

Boh má všetko v rukách, on bude mať posledné slovo, on vie všetko obrátiť na dobro a všetkému dať zmysel. Lebo on sám je zmysel všetkého: zmyslom stvorenia, zmyslom života i smrti.

Panna Mária nestrácala dôveru v Boha ani vtedy, keď pod krížom čelila najväčšiemu zlu v svojom živote - nezmyselnému utrpeniu a smrti svojho Syna. Dôvera v Boha jej dávala silu, aby obstála v tomto ťažkom okamihu s nádejou, že keď to Boh dopustil, má to nejaký zmysel a ten sa raz stane zrejmým. Stalo sa, keď Ježiš vstal z mŕtvych.

Čím viac človek dôveruje Bohu a jeho prozreteľnosti, tým viac sa stáva prozreteľnejším a vie v svojom živote urobiť správne voľby a kroky, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať ako nezmyselné a nešťastné rozhodnutia, no nakoniec sa ukážu ako správne a stanú sa požehnaním.

Keď Matka Tereza opustila Kongregáciu loretánskych sestier a zanechala perspektívnu kariéru učiteľky, aby šla do ulíc Kalkaty pomáhať ľuďom na okraji spoločnosti, bol to na prvý pohľad nezmyselný krok; no bol to prozreteľný krok, ktorého zmysel pramení v dôvere Bohu.

Keď prví dominikáni v Amerike vystúpili v prospech obrany práv domorodého obyvateľstva, bolo to hodnotené ako šialenstvo, no bol to prozreteľný krok, vďaka ktorému sa diskusia a uplatňovanie ľudských práv dostali na novú úroveň.



Ak sa ako apoštol nemôžeš niekde dostať svojimi skutkami, určite sa tam dostaneš modlitbou, pokorou a dôverou v Boha.
sv. Vincent Pallotti

 

Strata slobody?
 

Druhá námietka voči prijatiu Božej vôle spočíva v tom, že ak sa s dôverou oddáme Bohu, obmedzí to našu slobodu a staneme sa takpovediac „Božou bábkou“. Na príklade Panny Márie si opäť môžeme uvedomiť, že je to neopodstatnená námietka. Nič si tak Boh nectí ako ľudskú slobodu. Boh nás stvoril na svoj obraz a podobu, teda ako slobodné bytosti (porov. KKC 1712).

A z ničoho nemá väčšiu radosť než z toho, keď sa svoju slobodu snažíme uplatniť tým najlepším spôsobom. V tejto súvislosti je dobré si uvedomiť jednu vec: iba Boh je absolútne slobodný. Keď teológia hovorí o Božej všemohúcnosti, nehovorí o ničom inom než o jeho absolútnej slobode, teda že jedine on môže všetko.

Oproti tomu ľudská sloboda nie je a ani nikdy nebude absolútnou slobodou. Myslieť si, že naša sloboda je absolútna hodnota, znamená podľahnúť klamu, tak ako prarodičia v rajskej záhrade. Myslieť si, že naša sloboda je absolútna, znamená hrať sa na Boha a to nikdy nedopadne dobre. Sloboda nie je absolútnou hodnotou, tou je láska.

Sloboda je tu vlastne kvôli láske. Láska je iba vtedy skutočná, keď je slobodná. Sloboda je teda nevyhnutnou podmienkou lásky a slobodného sebadarovania sa. Naša sloboda je relatívna, čiže súvzťažná. Závisí od vzťahov; predovšetkým od vzťahu k tomu, ktorý je sám absolútnou slobodou. Sme slobodní iba natoľko, nakoľko žijeme v súlade s Božou vôľou.

Nik nebol taký slobodný ako Ježiš a Mária. Čím sa im človek viac podobá, tým je slobodnejší. Takouto slobodou sa vyznačujú svätci. Kto z nás je natoľko slobodný, aby urobil to, čo sv. Matka Tereza? Ozvať sa proti neprávosti chce nielen odvahu, ale aj vnútornú slobodu, ktorú preukázali prví dominikáni v Amerike, keď sa zastali práv Indiánov.

Kto z nás je taký slobodný ako oni, že dokáže riskovať i dobré meno a povesť? Kto z nás je slobodný ako mučeníci, ktorí dobrovoľne a s radosťou šli v ústrety smrti? Nie Boh obmedzuje našu slobodu, ale hriech. Hriech je to, čo nás zväzuje, opantáva a oberá o slobodu. Môžeme si to ilustrovať na jednoduchom príklade.

Ak nás niekto naštve, hnev naplní našu myseľ i srdce. Hnev je silné puto, ktoré nás zviaže s človekom, na ktorého sa hneváme. Potom nie sme schopní venovať sa slobodne tomu, čomu sa máme, pretože sme zviazaní hnevom.

Stále sa vraciame k problému. Jediným riešením je slobodne sa rozhodnúť a odpustiť. Iba tak je možné rozťať tieto putá. Odpustiť a prenechať všetko na toho, ktorý vie aj zo zla, čo nás postihlo, vyťažiť dobro, je tým najlepším rozhodnutím.

Boh je láska a aby láska bola skutočná, musí byť slobodná. K láske sa nedá donútiť. Nerobí to ani Boh. Láska je slobodné sebadarovanie sa. V tom spočíva i tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Otec sa v úplnosti slobodne daruje Synovi. Syn sa zasa úplne slobodne daruje Otcovi a zosobnením tohto vzájomného, úplného a slobodného sebadarovania sa Otca i Syna je Duch Svätý.

Boh sa slobodne úplne daruje ľudstvu. Sme tento dar ochotní prijať? Zvyčajne nie, ale našťastie sa našla jedna Evina dcéra, ktorá tento dar prijala a opätovala. Jej meno je Mária.

Boh prostredníctvom archanjela Gabriela Pannu Máriu do ničoho nenútil. Gabriel pokorne čakal na jej rozhodnutie. Jeden zo starovekých cirkevných otcov sv. Theofanes komentuje Gabrielove slová „Neboj sa, Mária“ (Lk 1, 30) nasledovne: „Neboj sa, Mária, to ja by som sa mal báť, že povieš nie.“

Gabriel sa bojí, že Mária povie nie, podobne ako Eva. Sv. Bernard rozvíja túto myšlienku ďalej a opisuje celé stvorenie, ktoré úzkostne, s bázňou a chvením očakáva, ako sa Mária rozhodne. Boh očakáva, ako sa Panna Mária slobodne rozhodne. Do ničoho ju nenúti, ani neobmedzuje jej slobodu.

Ak s porozumením čítame príbeh zvestovania, tak nám neujde, že aj Panna Mária mala obavy, strach, zlé tušenia, námietky, no napriek nim slobodne povedala „nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 37) a úplne sa otvorila pôsobeniu Božej vôle. Mária svojím áno neprišla o svoju slobodu.

Prijať Božiu vôľu znamená otvoriť sa vzájomnej spolupráci Boha a človeka. Ide tu o slobodný a tvorivý súzvuk dvoch vôlí a z tohto súzvuku vždy vzíde niečo krásne.
 

Dôvera je dar
 

Prvý hriech je zároveň hriechom nedôvery. Adam a Eva viac dôverovali slovám hada než Božiemu slovu (porov. Gn 3, 4 – 6). Diabol narušil dôveru človeka k Bohu. Nenarušil však dôveru Boha v ľudí. Boh naprieč dejinami spásy vkladal svoju dôveru do ľudí, ktorých si vyvolil. Ježiš je stelesnením Božej dôvery v človeka.

V Ježišovi sa Boh skutočne odovzdal do našich rúk. Boh nám neprestal dôverovať ani vtedy, keď sme túto jeho dôveru sklamali, keď sme spôsobili Ježišovu smrť na kríži. Zmŕtvychvstalý Pán vkladá svoju dôveru do apoštolov, ktorí ho v rozhodujúcom okamihu sklamali a opustili.

Ježiš na brehu Tiberiadského mora opäť vkladá svoju dôveru do Petrových rúk, ktorý ho predtým zradil (porov. Jn 21, 15 - 19). Boh dôveruje nielen Petrovi, apoštolom, ale verí človeku a daruje sa mu v svojej milosti. Boh viac dôveruje človeku než človek Bohu.

Dôvera je dar. Dar seba samého. Dôverovať niekomu znamená takpovediac odovzdať sa mu do rúk. Boh sa nám v úplnosti daroval a odovzdal sa do našich rúk v Ježišovi Kristovi, ako to naznačuje apoštol Pavol: „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko?“ (Rim 8, 32).

Boh nám daruje aj svojho Ducha, ktorý je dar Otca i Syna. Ako môžeme Bohu opätovať jeho sebadarovanie sa nám? Tým, že sa mu s dôverou darujeme ako Panna Mária. Keby sme aspoň my kresťania viac dôverovali Bohu, tak by sme podobne ako Mária mohli zakúsiť, aké veľké veci v nás a prostredníctvom nás Boh koná aj v dnešnom svete.