Nech vianočné motívy nie sú gýčom emócií

Vonkajšie prejavy sú častým prejavom reagujúcim na znamenia doby. Vianočné motívy sú tiež vo veľkej miere odozvou na istý spôsob prežívania skutočnosti náboženskej povahy.

Svet ponúka svetielka, Cirkev sprítomňuje Svetlo

Akým spôsobom zodpovedajú vonkajšie motívy vianočných sviatkov vnútornému rozmeru duchovnej reality, ktorá približuje príchod Božieho Syna do ľudského spoločenstva?!

Dnes sa nestretávame s výslovným spochybňovaním Boha alebo historickej prítomnosti Ježiša Krista, avšak človek dneška je konfrontovaný s relativizovaním duchovného významu vianočných sviatkov v čoraz väčšej miere komercializácie sviatočných dní.

Ešte nedoznelo slávenie Všetkých svätých a človeka konzumenta už oslovovali akcie farebných vianočných reťazí a ďalších produktov spotrebného charakteru, ktoré majú byť akousi zárukou šťastných, pokojných a dobre prežitých vianočných sviatkov. Vízia bohato prestretého sviatočného stola je lákavá, avšak nezodpovedá samotnej podstate týchto kresťanských sviatkov.

Blikotavé svetlo šíriace sa z rôznorodých plôch či vianočných stromčekov môže síce upútať, no nie je relevantným prejavom samotnej povahy vianočných sviatkov.  Svetlo nie je samoúčelné, nie je na uspokojenie seba; stojí v službe rôznorodého charakteru. Účel, na ktorý používame svetlo, má svoje logické zdôvodnenie v snahe vidieť pravdivým spôsobom povahu veci.

Ježiš Kristus poukazuje na túto skutočnosť aj v podobenstve o lampe: „Nik nezažne lampu a neprikryje ju nádobou, ani ju nepostaví pod posteľ, ale postaví ju na svietnik, aby tí, čo vchádzajú, videli svetlo“ (Lk 8, 16). Cirkev poukazuje na Ježiša, narodeného v Betleheme z Márie Panny, ako na svetlo, ktoré osvecuje človeka v každej epoche.

Keď hovoríme o svetle, je dôležité poukázať aj na zdroj svetla a na jeho následné využitie. Svetelný lúč má iba vtedy hodnotu, ak je zameraný na konkrétny objekt, ktorý má osvetliť s naplnením stanoveného zámeru. Svetlo, ktoré prináša Kristus príchodom do ľudskej rodiny, má trvalý zdroj v neutíchajúcej láske nebeského Otca, ktorý chce, aby všetci ľudia boli spasení.

Tajomstvo vtelenia sa objasňuje v paschálnom tajomstve Veľkej noci, keď v liturgii Bielej soboty zaznieva: „Kristus, svetlo sveta!“ A keď ľud odpovedá „Bohu vďaka“, vyjadruje týmto spôsobom poďakovanie Bohu za to, že v Kristovi, ktorý zjavuje Otca, sme dostali pôvodcu nového života, ktorý celé ľudstvo vyviedol z tmy hriechu na svetlo života.

V tomto kontexte a vo vzťahu k dejinám spásy apoštol Ján napísal: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18).

Kristova láska ako inšpirácia prijímať blížneho

Vtelenie Božieho Syna je pre nás nielen historickou skutočnosťou, ale aj pozvaním naplniť duchovné poslanie, ktoré pramení v príchode Ježiša Krista na tento svet. Apoštol Ján predstavuje motív vtelenia v dejinách spásy: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16).

V skutočnosti sa nič nezmenilo na obsahu našej viery, najdôležitejšou pravdou viery a najdôležitejšími sviatkami sú tie, ktoré nás vedú do tajomstva Kristovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Súčasný svet predstavuje nové výzvy, ktoré vyžadujú presvedčivú odpoveď identity našej viery a konania tak vo vzťahu k svetu, ako aj k sebe samým.

Vtelený Kristus neprichádza ako ozdoba sveta, ale ako Boh, ktorý chce byť s nami. Preto apoštol Peter povzbudzuje: „Uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (1 Pt 3, 15).

Kristov príchod je nádejou pre tých, ktorí túžia po plnosti tej lásky, ktorá hriešneho človeka ospravodlivuje a robí ho hodným večného života. Sviatky Pánovho narodenia nemajú byť emočným vzplanutím nad jasličkami, v ktorých nachádzame malé bezmocné dieťatko, ale vedomým prijatím pravdy novej epochy v dejinách ľudstva, v ktorých je v plnosti prítomný Boh.

Vianoce nám pripomínajú, že Boh, v ktorého veríme a ktorého prijímame, je Emanuel - Boh s nami. Nie je ľahostajný ani vzdialený, nie je nevšímavý ani odmietavý; je láskavý a blízky pre každého. Naďalej prejavuje starosť o každé svoje stvorenie; preto v plnosti času prišlo na svet svetlo, „ktoré osvecuje každého človeka“ (Jn 1, 9).

Narodil sa v Betleheme z panenskej Matky Márie, aby celému svetu dal najavo, že sa stáva naším bratom. Prichádza z lásky a vydáva svedectvo obety. Tajomstvo vtelenia sa nekončí pri jasliach; je začiatkom cesty, vrcholom ktorej je Golgota.

Je potrebné zdôrazniť a uvedomiť si, že prejav Božej lásky voči človeku má svoj vrchol v obete lásky Kristovho kríža. Preto je kríž vždy znakom lásky, ktorý prináša Boží Syn.

Aj preto pravda vianočných sviatkov je vyjadrená posolstvom Ježišovej požiadavky interpretovanej už v Starom zákone, ktorá netratí na svojej aktuálnosti, ba naopak, naberá na význame: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 22, 38).

Narodenie Božieho Syna v Betleheme je neopakovateľné a jedinečné; v prejavoch viery sa stáva výzvou v každodennom živote človeka, aby sa vždy znovu rodil v ľudských srdciach. Je to zrodenie z lásky, lebo Kristus miluje každého človeka.

Aj my sa máme navzájom milovať, ako nás povzbudzuje apoštol Ján: „Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou“ (1 Jn 3, 18).

Skutky kresťanského života nadobúdajú svedectvo života podľa pravdy v postoji každého, kto prijme Ježiša ako toho, ktorý sa predstavil slovami vyznania: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6).

Keď Kristus ďalej pokračuje slovami: „Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14, 6), povzbudzuje nás k dôslednému nasledovaniu v prijatí každého daru, ktorý prijímame v jeho vtelení, narodení, utrpení, ale aj v smrti na kríži.

Vianočné sviatky sa nekončia v betlehemskej maštaľke práve tak, ako sa narodené dieťa nekončí krstným pohostením. To všetko môže v nás zanechávať istú emóciu, ale nemôžeme byť spokojní s tým, že emócia doznie a náš postoj sa vyprázdni. Ak by sa tak stalo, sviatočné dni by boli nepríliš vydareným gýčom v euforickom prežívaní niekoľkých dní.

Môže sa javiť ako neprimerané, keď v čase nadšeného spevu vianočných piesní a kolied spomíname a zaoberáme sa Kristovým krížom.

Chceme byť verní a pravdiví v prejave svojho kresťanského zmýšľania a z tohto dôvodu nechceme ostať pri málo presvedčivom emočnom prejave vonkajšieho nadšenia z príchodu novonarodeného Kráľa na svet, lebo to samo osebe nie je ani pravým poslaním vtelenia Ježiša Krista, ale ani naplnením Božieho zámeru v pláne spásy s týmto svetom.

Aj keď viera človeka má isté emotívne prejavy a väčšina veriacich ľudí prežíva sviatky Pánovho narodenia intenzívnejšie vzhľadom na spoločné rodinné chvíle, predsa podstatným prvkom kresťanskej viery je osobné angažovanie sa v prejavoch skutkov, ktoré sú naplnením a prijatím Kristovej cesty.

Boh chce byť prítomný v našom živote tak, aby naše skutky boli odozvou prijatého Slova, ktoré sa stalo telom a prebýva medzi nami. Apoštol národov aj nás povzbudzuje slovami, ktoré adresoval veriacim v Efeze: „Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!“ (Ef 5, 1 - 2).

Vtelené Slovo Otca nás učí láske

Z Božieho zjavenia poznávame spôsob a cestu našej spásy, ktorú môžeme dosiahnuť spoluprácou s Božou milosťou, ktorej jediným prostredníkom je Ježiš Kristus, Boží Syn, ktorý nám zjavuje a sprítomňuje Otcovu lásku.

Uvedomujeme si spôsob Ježišovho príchodu na svet: narodil sa v tichu betlehemskej noci, bez pohodlia a luxusu, bez pozornosti médií a slávy. Jeho miery neboli zverejnené na sociálnych sieťach, a predsa; dal sa poznať svetu, lebo pravá láska nie je sebecká.

Boh tak chcel a my máme zvláštnym spôsobom účasť na tomto dare večnej lásky. Je vhodné položiť si otázku: Čo nás učí Ježiš spôsobom svojho príchodu do ľudskej rodiny a čím sa pre nás stáva? Takáto otázka je dôležitá, pretože hľadanie odpovede je zaujatím postoja vo vzťahu k prežívaniu sviatkov Pánovho narodenia.

Ak sa stane pre nás Kristus cieľom, budeme s odvahou vynachádzaví v láske tak, aby sme prijali nielen osobu Ježiša Krista, ale aj spôsoby jeho konania a vzťahu voči nám, ktoré s radosťou budeme uskutočňovať v našich súčasných medziľudských vzťahoch.

Kristus nepodlieha módnym trendom, je ten istý včera, dnes i naveky. Vianoce sú povzbudením, aby sa Boží Syn stal človekom v nás samých, aby sa človek čoraz viac podobal Bohu. Taký človek sa stane schopným obety a nezištnej lásky. Takáto láska sa pre neho stáva zdrojom najvyššieho šťastia a radosti. Práve preto sú Vianoce sviatkom radosti.

Sviatočné dni nie sú radostné pre bohatstvo stola, blikanie farebného svetla, plné výklady. Dni, ktoré prežívame, sú radostné preto, lebo Boh je uprostred nás a naše srdcia sú plné milujúcej lásky - lásky k Bohu a k blížnemu. V tom sa napĺňa a završuje zmysel života veriaceho človeka.

Prajem všetkým, ktorí sa zamýšľajú nad posolstvom vianočných dní, aby boli veľkodušní v láske, ktorá prijíma každého človeka práve tak ako vtelený Boží Syn.