O tom dni a hodine nevie nik, báť sa však nemusíme

My kresťania očakávame druhý príchod Pána Ježiša na tento svet. Príchod taký odlišný od toho prvého, keď sa pred viac ako dvetisíc rokmi narodil v Betleheme v chlieve. Vtedy Syn človeka prišiel ako malé Dieťa, oblečený do krehkej ľudskej prirodzenosti.

A dôvod, prečo tak prišiel? Aby sme sa ho nemuseli báť, objavili Božiu lásku a mohli sa opäť vrátiť k nebeskému Otcovi a zamilovať si ho viac ako čokoľvek iné. Pri parúzii, druhom príchode, však príde oslávený, ako Pán všetkého a všetkých, s mocou, ktorá sa tej ľudskej nikdy nevyrovná.

Bdejme

Hovoria o tom všetky biblické texty plné symbolov a obrazov, ktoré nám môžu a často aj naháňajú akúsi hrôzu. Chce Ježiš, aby sme sa báli jeho príchodu na konci času? A čoho by sme sa vlastne mali báť, ak vôbec?

Spoločným menovateľom všetkých biblických textov vrátane toho, ktorý nám liturgia predkladá na rozjímanie na 33. nedeľu v Cezročnom období, je bdenie. Ježišov učeník má vedieť čakať na Pána. S trpezlivosťou. A to aj napriek všetkým súženiam a trebárs aj prenasledovaniu.

Žiadny z biblických textov hovoriacich o Kristovom druhom príchode nám nepovie, kedy Pán príde. Ba dokonca môžeme povedať, že mnohé nás učia, že sa o to ani nemáme snažiť. Pátrať po presnom dni konca sveta nám nie je dané. Aj preto Pán Ježiš povie, že o tom vie len Otec.

Nie je to však žiadna hra na skrývačku, alebo snaha o akési kruté prekvapenie, kde tí, ktorí nečakali, skončia zle a Boh sa z toho bude radovať. Ježiš predsa učil, že Boh Otec je dobrý. Akákoľvek naša predstava o Bohu musí podstúpiť porovnanie s Ježišovými slovami o Otcovi.

A nikde v Novom zákone nenájdeme, že by Otec strašil Pána Ježiša, alebo ho chcel vyľakať či nemilo prekvapiť. I v tých najťažších okamihoch Ježiš vedel, že Otec ho nenechá v problémoch a že mu pomôže. Čitateľ by mohol namietať, že predsa len existuje jedna pasáž, kde sa dočítame, že ho Boh opustil.

Vieme však, že slová „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“ (Ž 21, 2) sú iba začiatkom žalmu, v ktorom nakoniec modliaci všetko vloží do rúk Všemohúceho, ktorý ho určite z problémov zachráni. A to sa vďaka vzkrieseniu na Ježišovi uskutočnilo.

Okrem toho si v evanjeliu 33. nedele v Cezročnom období môžeme všimnúť, že Pán príde po „onom súžení“. Čo to pre nás znamená? Kristov učeník si má byť istý, že napriek všetkým trápeniam ho Boh nikdy neopustí. Len musí vytrvať a nepoddať sa pesimizmu a nevere. Predsa – kde je Pán, tam je život.

Kristov učeník sa nemá čoho báť

My ľudia vieme ešte stále z prírody vytušiť, či bude pršať alebo či bude pekné počasie. Staré ľudové pranostiky síce v posledných rokoch vďaka globálnemu otepľovaniu niekedy nefungujú, ale predsa len sú dôkazom, že človek vie predvídať či vytušiť, čo niekedy príde. Pán Ježiš v tomto duchu hovorí o figovníku.

Používa azda ešte jednoduchšiu a istejšiu paralelu. Figovník bol spolu s olivovníkom najrozšírenejším stromom v Izraeli. A keď rozkvitol, bolo jasné, že príde leto a úroda. K tomu vari ani netreba veľké skúmanie a je to skôr otázka istoty.

Inými slovami, ak prejdem nejakým súžením s vierou v Kristov príchod, prinesie to veľké ovocie, a to je isté. Nebude to zbytočné utrpenie. A ovocie je rozhodne niečo dobré. Rovnako tak aj Kristov príchod pre tých, ktorí sú jeho učeníkmi, lebo práve takí ho veľmi dobre poznajú.

Aké je tvoje súženie či trápenie, milý čitateľ? Čo ťa momentálne zožiera či desí? Čím práve teraz prechádzaš? Keď si tento text čítal čitateľ prvého storočia, ku ktorému sa dostalo toto evanjelium, najskôr si asi spomenul na vojnu s Rimanmi, pri ktorej sa do chrámu dostali neveriaci a takmer všetko zrovnali so zemou.

A spomenul si na prenasledovanie, ktorému museli čeliť, keď ich nakoniec Rimania vyhnali do celého sveta a museli pre vieru opustiť svoje domovy. A keď sa im do rúk dostali slová, že po „onom súžení“ sa stretnú s Pánom Ježišom, nebola to pre nich určite zlá správa. Veď vedeli, čo pre nich Kristus urobil.

Slávny Kristov príchod síce vtedy ešte neprišiel a i my sme stále v očakávaní. No ako píše pápež Benedikt XVI. vo svojej knihe Eschatológia, pre nás kresťanov nie je dôležité vedieť deň parúzie.

Veď aj keby sme na vlastné oči nevideli prichádzať Krista na oblakoch na konci časov, jedného dňa aj tak zomrieme a stretneme sa s Kristom, a mali by sme na toto stretnutie byť pripravení. V texte evanjelia čítame, že Pán zhromaždí svojich vyvolených zo všetkých štyroch svetových strán.

Kto sú tí vyvolení? Tí, ktorí ho poznali a ktorí teda patria do vyvoleného Božieho ľudu. I my kresťania tam vďaka krstu patríme, lebo sme boli naštepení na kmeň izraelského národa. Tento fakt nás, samozrejme, vedie k akcii, k misijnej činnosti či evanjelizácii, aby ľudia poznali Krista.

Lebo keď ho poznáme, potom sa nemusíme báť. Keď sa má vrátiť po dlhej dobe milovaný človek, nám dobre známy, máme predsa dôvod na radosť.

Božia iniciatíva

A čo peklo a zatratenie? Nebol autor tohto článku doposiaľ príliš veľký optimista? Benedikt XVI. sa zmieňuje o tom, čomu Cirkev po stáročia verí – že peklo skutočne existuje. Ale čo je peklo? Je to stav totálnej samoty, opustenosti od Boha a od ľudí. Nie je to život, ale akési živorenie v temnote. 

Šeol, ako verili židia, teda krajina tieňov. A určite by sa našlo veľa iných pomenovaní, ktoré by vystihli stav bez Boha. Vtedy ešte biskup Joseph Ratzinger píše, že naše ľudské pomenovania nebo, peklo, očistec môžeme pokojne nahradiť aj inými slovami, ale podstata je rovnaká.

Pokiaľ ide o peklo, je to stav duše, ktorá nemá Boha a nechce Boha. Je Boh tým, ktorý posiela do pekla? Rozhodne nie.

Veď ako píše Timotej vo svojom prvom liste na začiatku druhej kapitoly, Boh chce spasiť všetkých ľudí v akomkoľvek postavení a za spasenie ľudí sa majú modliť všetci kresťania (porov. 1 Tim 2, 3 – 5). Pre spásu, teda život človeka, Boh Otec urobil všetko.

Apoštol Pavol píše, že na našej strane je dobrý Boh, a keď je on s nami, nemáme sa čoho báť. Veď pre našu spásu nám dal dokonca to najvzácnejšie, čo má, svojho Syna a s ním i všetko ostatné (porov. Rim 8, 31 – 32). V Kristovi za teba dal úplne všetko, čo má. Taký si vzácny, taká si vzácna. Tak veľmi sme vzácni. „On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov“ (Kol 1, 13 – 14).

Táto Božia iniciatíva za spásu človeka však niečo stála. Život Ježiša Krista. Milý čitateľ, tvoj život má nevypočítateľnú hodnotu. Tvoj život stojí toľko, koľko život Božieho Syna, a to žiadny človek nevypočíta, podobne ako mravec nevypočíta hodnotu človeka, ktorý ho presahuje.

Na kríži v Ježišovi vidíme Boha Otca, ktorý si nechá pribiť i ruky a nohy, aby nám ukázal svoju bezpodmienečnú lásku. Miluje nás i vtedy, keď ho pribíjame na kríž. Ježiš by kľudne mohol zostúpiť z kríža, keďže ho ľudia odmietli, ale on ostáva, s otvorenou náručou. Mohol by povedať: „Nechcete ma? Odchádzam.“

Ale neurobil to, pretože vie, že bez neho sme stratení. Sami sa nespasíme. Nezachránia nás ani naše skutky, lebo sme zároveň hriešnici a naša duša je zaťažená dlhom lásky. Hriech, veľký či malý, je vždy deštrukciou.

Dokáže ničiť, zahlcuje vinou a hanbou, prináša strach a niekedy zraňuje až tak, že sa veci nedajú napraviť a vznikajú dlhy. Dlhujeme lásku, životy, dobrú povesť, ktorú už nikto dotyčnému nevráti.

S Ježišom sa nebo začína už na zemi

Moderné spirituálne prúdy premiešané s východnou filozofiou pojem hriechu nepoznajú. Všetko je podľa nich iba chybou, ktorá patrí do cesty k cieľu. Keď urobíš chybu, poučíš sa a kráčaš ďalej. Poprípade dostaneš ďalšiu príležitosť prostredníctvom reinkarnácie.

Lenže s takýmto prístupom žije človek bez zodpovednosti. A keďže si nepripúšťa, že by niečo zničil, pokazil, niekoho zranil, nepotrebuje ani Spasiteľa, lebo všetko je súčasťou akejsi cesty a žiadnu pomoc od Ježiša nepotrebuje.

V Jánovom evanjeliu (8, 24) Pán Ježiš takýmto hovorí: „Ak neuveríte, že Ja Som, zomriete vo svojich hriechoch.“ Teda bez záchrany skončíte v priepasti smrti. A to je peklo. Ježiš na kríži reálne trpí nevysloviteľným utrpením, aby zachránil človeka, ktorý Boha odmietol.

Robí všetko pre to, aby človek znovu prijal Boha do svojho života, lebo len on mu dokáže dať život a zachrániť ho zo šlamastiky, do ktorej sa dostal a z ktorej sa sám nevymotá. Keby peklo neexistovalo, zomieranie Pána Ježiša na kríži by sa stalo len akýmsi zbytočným divadlom.

Lenže Ježiš na kríži skutočne trpí, lebo vie, akú ničivú silu majú naše hriechy. Prijať Pána Ježiša znamená dovoliť mu, aby nám dal čistý odev, ktorý reprezentuje krstná košieľka, ktorú máme doma. Zároveň mu dávame náš od hriechu ušpinený odev, ktorý zase on berie na seba.

Je to podobné ako v manželstve. Všetko máme spoločné. My mu vďaka krstu dávame všetko, čo máme my – a to je často hriech, vina, hanba, strach. Ale on nám dáva to, čo má on – posvätenie, vykúpenie, identitu Božieho dieťaťa.

Keď sa na nás nebeský Otec pozrie, vždy v nás bude vidieť svojho Syna, a teda v každom z nás Božie dieťa, nových synov a dcéry. Evanjeliá o Kristovom druhom príchode sú pre každého výzvou na hlbší vzťah s Kristom.

Ježiš v obrazoch nalieha na každého z nás, aby sme jeho lásku k nám brali vážne a odpovedali na ňu svojím životom. S ním máme život večný.

Bez neho ostávame vo svojich hriechoch. S ním, ako píše Benedikt XVI., sa nebo začína už tu na zemi a jeho plnosť okúsime vo večnosti. Smrť pre tých, čo majú Krista, bude iba mostom do plnosti Lásky.