Objavme individuálne misijné pozvanie

Na chodbách či stenách misijných domov sa zvyčajne nachádzajú rôzne plagáty či predmety pripomínajúce misijnú činnosť. V jednom takomto misijnom dome sa nachádza séria plagátov, ktoré sa začínajú slovami: „Misie sú...“

Na jednom z plagátov možno čítať: „Misie sú ohlasovaním evanjelia všetkým národom.“ Na ďalšom zas stojí: „Misie sú rozprávaním príbehu o Božej láske voči ľuďom.“ Iný sa venuje inkulturácii: „Misie sú zasadením evanjelia do miestnej kultúry.“

Nechýbajú tam ani iné aspekty misií, napríklad: „Misie sú delením sa s hladnými o chlieb, prinášaním nádeje, službou tým najúbohejším, dialógom so svetom a inými náboženstvami.“

Tieto plagáty plnia dvojitú funkciu: domácim obyvateľom pripomínajú ich hlavné poslanie - sú tu pre misie; návštevníkom misijného domu slúžia jednak ako informácia o misijnej činnosti, ale zároveň aj ako pozvanie k misijnej zaangažovanosti.  

Z titulov na plagátoch vidno, že misijná činnosť je veľmi všestranná a všestranné sú aj výzvy, ktorým Cirkev musí čeliť pri napĺňaní svojho misijného poslania. Iné výzvy sú v Afrike, kde je kresťanstvo stále na vzostupe, ale kontinent je zmietaný rôznymi konfliktmi a nedostatočnou infraštruktúrou.

Cirkev tam okrem iného musí prinášať posolstvo zmierenia a všeobecného ľudského rozvoja. Iné výzvy sú v Ázii, kde percentuálne žije najmenej kresťanov a Cirkev sa tam sústreďuje aj na vzdelávanie, sociálnu činnosť a dialóg s inými náboženstvami.

Iné výzvy sú v Európe, kde sa vplyvom sekularizácie vyprázdňujú kostoly a je nedostatok kňazských, rehoľných a misijných povolaní. Tu zostáva jednou z hlavných výziev nová evanjelizácia.

Nové výzvy prináša aj súčasná pandémia koronavírusu sprevádzaná rôznymi zákazmi či obmedzeniami, ktoré sa týkajú organizovania cirkevných slávení a podujatí, poskytovania pastoračnej starostlivosti hlavne tým najzraniteľnejším.

Podľa niektorých môže súčasná pandémia dokonca urýchliť proces sekularizácie, keďže ľudia si môžu prostredníctvom online prenosov bohoslužieb zvyknúť na virtuálnu realitu natoľko, že nebudú mať potrebu ísť do kostola na slávenie liturgie v spoločenstve.

V súvislosti s výzvami na misijnú činnosť nemôžeme prehliadnuť prínos pápeža Františka k oživeniu misijnej činnosti Cirkvi. Od roku 2013, keď nastúpil do úradu nástupcu sv. Petra, nevynechal príležitosť, aby nerozprával o dôležitosti misijnej aktivity. Myšlienka misií sa tiahne jeho príhovormi, kázňami či listami.

Už Františkov programový dokument, apoštolská exhortácia Evangelii gaudium - Radosť evanjelia, naznačil, akým smerom sa bude uberať jeho pontifikát. V tejto exhortácii nájdeme okrem iného aj tri aktuálne výzvy, ktorým sa budeme venovať.

Pozvanie objaviť radosť evanjelia

Táto výzva platí pre všetkých pokrstených na celom svete, no špeciálne to platí pre Európu. Náš kontinent s hlbokými kresťanskými koreňmi, z ktorého kedysi odchádzali misionári do celého sveta, sa totiž obracia chrbtom k svojmu dedičstvu viery. Badať to aj u nás na Slovensku, kde takisto pribúda ľahostajných vo viere.

Nie je zriedkavosťou vidieť, ako mladí ľudia po prijatí sviatostí kresťanskej iniciácie – krstu, Eucharistie a birmovania – zanechávajú život viery namiesto toho, aby sa snažili duchovne rásť a prinášať konkrétne ovocie. Myslia si, že sú už „na poriadku“.

Preto v katechéze je dôležité zdôrazňovať a dosvedčovať vlastným životom, že kresťanstvo nie je len náukou o náboženstve, ale že jeho základom je osobný, živý vzťah s Ježišom Kristom, Božím Synom. Ježiš vedený láskou vykúpil každého jedného človeka; zaplatil za neho vyliatím vlastnej krvi na kríži.

Chce preto, aby si to každý individuálne uvedomil a na jeho lásku odpovedal svojou láskou.

Svätý Otec František píše: „Prvou motiváciou evanjelizácie je Ježišova láska, ktorú sme prijali, skúsenosť toho, že nás zachránil – čo nás pohýna, aby sme ho čoraz viac milovali“ (EG 264). Vrchol živého vzťahu ku Kristovi môžeme nájsť v slovách vyznania sv. Pavla: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20).

V tejto súvislosti je vhodné premeditovať podobenstvá o poklade ukrytom v poli a o vzácnej perle, ktoré nachádzame v evanjeliu sv. Matúša (porov. Mt 13, 44 – 46). Na tomto mieste si môžeme položiť otázku: Je aj Ježiš Kristus pre mňa tým vzácnym pokladom môjho života, pre ktorý sa oplatí „predať všetko“ a získať ho?

Svätý Otec píše: „Pozývam každého kresťana, nech už sa nachádza na akomkoľvek mieste a v akejkoľvek situácii, na nové osobné stretnutie s Ježišom Kristom alebo aspoň ochotne nechať sa stretnúť; na každodenné, neprestajné hľadanie Krista.

Niet dôvodu na to, aby si niekto myslel, že takéto stretnutie nie je preňho, pretože ,nikto nie je vylúčený z radosti, ktorú daruje Pán̒. Toho, kto je ochotný riskovať, Pán nesklame, a keď niekto čo len malým krôčikom vykročí ku Kristovi, zistí, že on ho už očakával s otvoreným náručím“ (EG 3).

Pozvanie k misionárskej spiritualite

Druhá výzva sa týka pozvania k osvojeniu si a prežívaniu misionárskej spirituality – čiže vedomia, že aj ja som mocou sviatosti krstu prijal poslanie ohlasovať evanjelium. Je to vedomie, že Boh aj so mnou počíta a očakáva, že sa dobrá zvesť evanjelia a svedectvo o Božej láske bude aj mojím pričinením šíriť vo svete.

Je to ďalej aj vedomie, že na Božiu lásku sa odpovedá láskou. Námestník Kristov píše:

„Aká je to láska, ktorá necíti potrebu hovoriť o milovanej osobe, predstavovať ju a zoznamovať s ňou druhých? Ak necítime intenzívnu túžbu o tejto láske komunikovať, treba sa nám zastaviť v modlitbe a požiadať Pána, aby nás znova nadchol. Potrebujeme prosiť každý deň, žiadať si jeho milosť, aby otvorila naše studené srdce a vyburcovala náš vlažný a povrchný život“ (EG 264).

Misionárska spiritualita má rôzne formy. Jej podstatou je „vyjsť von“ zo seba samého a vydať sa na „stretnutie s iným“, ktorého môžem obohatiť svojím darom záujmu, pomoci, lásky, podelením sa o svoje prežívanie viery.

Tento postoj sa prejavuje v zaangažovaní sa do života a apoštolátov farnosti, v modlitbe a obete za misie, misionárov a nové misijné povolania, v odoberaní a čítaní misijnej tlače, v podpore misijných iniciatív, projektov, v účasti na misijných aktivitách a nakoniec aj v misijnom dobrovoľníctve.

V tejto súvislosti sa môžeme pýtať, či aj my nepatríme medzi tých, o ktorých píše Svätý Otec:

„Mnohí sa boja, že ich niekto osloví, aby pomohli uskutočniť nejakú apoštolskú úlohu, a snažia sa utiecť od akejkoľvek povinnosti, ktorá by im mohla ubrať z voľného času“ (EG 81). Položme si otázku: Aký je môj konkrétny príspevok pre misijnú činnosť Cirkvi?

Pozvanie k misionárskej konverzii farnosti

Koncom júna 2020 vydala Kongregácia pre klérus inštrukciu s názvom Pastoračná konverzia farského spoločenstva v prospech evanjelizačného poslania Cirkvi. Inštrukcia sa venuje hlavne téme farských spoločenstiev, ktoré sú pozvané k „misionárskej konverzii“.

Ide o to, aby sa zviditeľnil misijný rozmer farnosti a stala sa tak miestom evanjelizácie. Inštrukcia čerpá námety z exhortácie Evangelii gaudium (Radosť evanjelia) a prináša niektoré citáty. Napríklad v úvode čítame odporúčania pápeža:

„Ak nás niečo má sväto znepokojovať alebo trápiť naše svedomie, tak je to tá vec, že mnoho našich bratov žije bez sily, svetla a útechy priateľstva s Ježišom Kristom, bez spoločenstva viery, ktorá ich prijíma, bez horizontu zmyslu a života. Vonku je veľa hladných a Ježiš nám neustále opakuje: ,Vy im dajte jesť!´“ (Mk 6, 37), (EG 49).

Na inom mieste sa píše o misijnej rozhodnosti, „schopnej všetko premeniť tak, aby sa zvyky, štýly, jazyk a všetky cirkevné štruktúry stali vhodnými prostriedkami na evanjelizáciu súčasného sveta – viac než prostriedkami sebazáchovy“ (EG 27).

Ide tu o to, aby sa farské spoločenstvo nesústredilo iba na „pastoračné potreby“ v rámci svojho spoločenstva, ale vychádzalo „von“ a malo záujem aj o tých, čo stoja mimo. V podstate ide o napĺňanie slov Pána Ježiša o iných ovciach, ktoré chce tak isto priviesť k sebe: „A bude jedno stádo a jeden pastier“ (Jn 10, 16).

Dynamizmus „vychádzania“ by sa však nemal zastaviť iba pri geografických hraniciach farností, diecéz, alebo krajiny, ale mal by zahŕňať celý svet: misie ad gentes k národom sveta.

V tejto súvislosti sa natíska otázka: Nemohla by si každá farnosť v rámci misionárskej konverzie a otvorenosti pre celý svet nájsť nejaký misijný projekt, ktorý presahuje nielen jej hranice, ale aj hranice Slovenska, a začať ho podporovať? Ponúk na podporu rôznych projektov je naozaj veľa, či už z Pápežských misijných diel, rehoľných inštitútov pôsobiacich v misiách, rôznych kresťanských spoločenstiev, diecéz iných krajín.

Pekným príkladom otvorenosti pre celý svet je aj postoj biskupa Vincenta Gassera z Brixenu vo vtedajšom Rakúsko- Uhorsku. Jozef Freinademetz, mladý kňaz z jeho diecézy, zacítil misijné povolanie a chcel odísť na misie ako misionár rehole, ktorú založil Arnold Janssen v holandskom Steyle.

Čo urobí biskup? Uvoľní tohto talentovaného a horlivého kňaza z diecézy a „daruje“ ho pre svetové misie? Nebolo to ľahké rozhodnutie. Cítiť to aj z jeho slov Arnoldovi:

„Brixenský biskup vraví nie, ale katolícky biskup vraví áno. Vezmite si môjho syna Freinademetza a urobte z neho dobrého misionára.“

Jozef Freinademetz neskôr odišiel ako misionár do Číny. V roku 2003 bol svätorečený spolu s Arnoldom Janssenom. V tejto súvislosti si môže farské spoločenstvo položiť otázku: Aký je prínos nášho spoločenstva pre misie ad gentes?