Ochrana daru Stvoriteľa

Katolícka cirkev vníma problematiku ochrany životného prostredia a zodpovednosť za ekologické správanie ako dôležitú súčasť vzťahu človeka k svetu, v ktorom žije; k prostrediu, ktoré nám zveril náš Stvoriteľ a v ktorom sa odohráva náš dočasný pozemský život. Iniciatívy Svätého Otca Františka vo vzťahu k ochrane životného prostredia sú vo všeobecnosti známe.

Špecifickým spôsobom sa tejto téme venuje v encyklike Laudato si’. Otvára v nej široký okruh otázok súvisiacich s ekologickou krízou v dnešnom svete a poukazuje na naliehavosť tohto problému nielen v spoločenských diskusiách, ale aj vo vzťahu k náuke Katolíckej cirkvi.

TEOLÓGIA EKOLÓGIE

Žiada sa pripomenúť, že problematika ochrany životného prostredia bola blízka tak pápežovi Jánovi Pavlovi II, ako aj Benediktovi XVI. Dôvody tohto záujmu sú jednoznačné: teológia ekológie vychádza z kresťanskej náuky o stvorení, tak ako ju predstavuje Sväté písmo a kresťanská Tradícia.

Zásadné ekologické východiská nachádzame vo vzájomnom vzťahu: Boh – človek – stvorenstvo. Poznanie vzájomných vzťahov medzi Bohom, prírodou a človekom a ich následné rešpektovanie privádzajú človeka k pozitívnemu a správnemu využívaniu dobier sveta podľa zámerov Stvoriteľa.

Na strane druhej ich ignorancia spôsobuje veľké problémy s dosahom na jednotlivca a celé ľudské spoločenstvo. Je potrebné venovať primeranú pozornosť posolstvu Knihy Genezis, v ktorej Boh požehnal stvorených prvých ľudí a zveril im zvláštne poslanie: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ (Gn 1, 28).

ZODPOVEDNÝ PRÍSTUP

Starozákonná kniha jasne vystihuje podstatu slov „podmaňte si zem“ poukázaním na skutočnosť, že celý stvorený svet má byť v službe pre človeka. Podmaniť si zem však neznamená, že ju má človek vyrabovať v egoistickom opojení mylného vedomia svojej moci.

Znamená to zodpovedný prístup k dobrám a hodnotám, ktoré majú byť prístupné pre každú generáciu. Svätý Ján Pavol II. v exhortácii Christifideles laici vysvetľuje, že „vláda, odovzdaná človeku Stvoriteľom, nie je žiadnou absolútnou mocou, ani nemožno hovoriť o slobode ‚používať ju alebo zneužívať‘, alebo disponovať vecami podľa ľubovôle.

Ohraničenie, ktoré sám Stvoriteľ od začiatku uložil, je symbolicky obsiahnuté v zákaze ‚nejesť ovocie stromu‘ (porov. Gn 2, 16 – 17). Tento zákaz ukazuje s dostatočnou jasnosťou, že vzhľadom na viditeľnú prírodu sme podriadení, nielen biologickým, ale aj morálnym zákonom, ktoré neslobodno beztrestne prestupovať“.

Boh poveril človeka, aby „vládol nad vecami“ a „obrábal záhradu sveta“ (porov. Gn 1, 29 – 30). Túto úlohu má človek naplniť s láskou k Stvoriteľovi a v zodpovednosti za dary, ktoré mu Boh daroval a ktorými nás neustále obdarúva.

Ak vo vzťahu k ľudským darom zdôrazňujeme úmysel darcu a následný postoj obdarovaného k prijatému daru, o čo naliehavejšie treba hovoriť o zodpovednom prístupe k daru života a sveta podľa zámerov večného Darcu.

KONZUMNÉ SPRÁVANIE

Prítomnosť ľudského bytia uprostred stvoreného sveta a výnimočné postavenie človeka v ňom súčasne poukazujú na zodpovednosť za toto stvorenie. Nehovoríme iba o zodpovednosti jednotlivca, ale aj o zodpovednosti všetkých súčasníkov vo vzťahu k budúcim generáciám.

Veď možnosti čerpania prírodných zdrojov sú obmedzené a nie sú primárne určené len pre súčasného konzumenta, čo si ľudstvo čoraz viac uvedomuje. Musíme rešpektovať samotnú celistvosť prírody a jej rytmický poriadok.

Modernú dobu často charakterizuje nadmerný konzum, čo má negatívny vplyv na racionálny prístup k využívaniu prírodného bohatstva. Absencia takéhoto prístupu k životnému priestoru človeka je potom prepojená s neschopnosťou vyriešiť naliehavé ekologické otázky a začať sa ekologicky správať v meradle celého ľudského spoločenstva.

EGOIZMUS POTREBY MAŤ

Pápež Ján Pavol II. upozornil na nebezpečenstvo vyplývajúce zo správania človeka, ktorý chce mať čoraz viac a čoraz viac si užívať, pričom zabúda na naplnenie a zachovanie ľudskej dôstojnosti. Egoizmus potreby „mať“ presahuje túžbu človeka „byť“.

V tomto tkvie spomínaný nezodpovedný prístup k materiálnym hodnotám a k otázkam ekológie, ktoré si vyžadujú cielený prístup a ekologické správanie jednotlivca i celého ľudského spoločenstva.

Problematika ekológie má svoje špecifiká, ktoré je potrebné správnym spôsobom interpretovať v kontexte vyváženého prístupu k celej téme ochrany prírody a životného prostredia.

Nezmyselné ničenie prírodného prostredia je dôsledkom iracionálneho prístupu k prírodným zdrojom, čo súvisí s odmietaním hodnôt, ako ich prezentuje Dekalóg, ktorý Boh odovzdáva človeku ako pomoc na správne životné smerovanie.

STRATA REŠPEKTU

Preto je nevyhnutné pripomínať ochranu morálnych hodnôt, ktoré stanovujú podmienky autentickej „humánnej ekológie“. Ochrana prírody je v plnej kompetencii človeka, ktorý na to využíva schopnosti svojho bytia. S vedomím, že pôvodcom tohto bytia nie je on sám, ale Boh – Stvoriteľ neba i zeme.

Nestačí teda hľadať príčiny ničenia sveta v nadmernej industrializácii alebo v honbe za bohatstvom. Príčina týchto postojov je hlbšia; je v samotnom morálnom postoji človeka. To, čo najviac ohrozuje stvorenie a ľudí, je strata rešpektu k prírodným zákonom a oslabenie úcty k ľudskému životu.

PRINCÍP DÔSTOJNOSTI

Pápež Benedikt XVI. v Posolstve k Svetovému dňu pokoja na rok 2007 pripomenul slová svojho predchodcu sv. Jána Pavla II., keď poukázal na dar zeme, ktorý Boh daroval človeku, aby ju užíval, ale rešpektoval pôvodný cieľ, pre ktorý mu bola darovaná ako dobro.

Človek však s darom zeme dostal aj dar seba samého, preto musí rešpektovať prirodzenú a morálnu štruktúru, ktorou bol obdarený. Tak zo samotnej prírodnej ekológie vyplýva ľudská ekológia, ktorá si vyžaduje „sociálnu ekológiu“.

Boh všetkých ľudí stvoril v dôstojnosti, ktorá je garantom rovnosti. Ak človek naruší princíp dôstojnosti a odmietne rovnosť všetkých ľudí, dochádza k sociálnej nespravodlivosti, čoho dôsledkom je chudoba.

Benedikt XVI. pripomína: „Každá forma chudoby má koreň v nedostatku úcty voči transcendentnej dôstojnosti ľudskej osoby. Keď sa s človekom nezaobchádza v integrite jeho povolania a nerešpektujú sa požiadavky pravej ,ľudskej ekológie‘, rozpútajú sa aj zvrátené dynamizmy chudoby.“

HUMÁNNA EKOLÓGIA

Postoje človeka k prírodnému prostrediu a jeho ochrane nemajú byť inšpirované politickými či ekonomickými záujmami. Majú byť charakterizované úsilím zachovať integritu človeka ako stvoreného bytia, ktoré má svoju dôstojnosť.

Takto má potom aj celé svetové spoločenstvo participovať na zachovaní dôstojného života jednotlivca. A vyjadriť to sociálnou rovnosťou v prístupe k prírodným zdrojom a v konečnom dôsledku aj šetrným ekologickým prístupom. Keď sa vnútri ľudského spoločenstva rešpektuje „humánna ekológia“, má z toho osoh aj ekológia životného prostredia.