Odpúšťať máme problém

Hnev je prirodzená obranná reakcia na nespravodlivosť skutočnú alebo domnelú. My často hovoríme o spravodlivom hneve a rozhorčení. Aj keď je prirodzené sa nahnevať, Božie slovo nám hovorí, že je nespravodlivé v hneve konať: „Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom; a nedávajte miesto diablovi!“ (Ef 4, 26 - 27).

Zaslepené oči emóciou hnevu sú nebezpečné, kujú pomstu, chcú vrátiť bolesť za bolesť, oko za oko, zub za zub. Ak hnev neovládneme v začiatku, tak vedie k vražde, ak nie telesnej, tak duchovnej určite. Zabíjam blížneho v srdci, nechcem ho vidieť, nechcem s ním hovoriť, ignorujem ho, akoby pre mňa neexistoval.

Niekedy sa dokážeme možno tváriť pokojne, diplomaticky, ale v srdci sme schopní vraždiť. Pohŕdame a odsudzujeme, a ak nevraždíme navonok, tak len zo strachu z postihu spoločenského trestu. Chceme riešiť nespravodlivosť, ale ako? Ďalšou nespravodlivosťou v hneve?

Ježiš považuje náš hnev za zločin: „Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“ (Mt 5, 22) a sv. Ján považuje hnev, ktorý prerástol do nenávisti, za vraždu: „Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. A viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život“ (1 Jn 3, 15). 

Jediný, kto sa vedel spravodlivo nahnevať, bol Ježiš, lebo on jediný vedel objektívne posúdiť predmet hnevu - či už voči farizejom a zákonníkom alebo kupcom v chráme - a zachovať pri tom spravodlivú mieru.

Mal perfektné brzdy pri hneve, napríklad pri predavačoch holubov (porov. Jn 2, 1 - 22). Jeho hnev bol vždy zachraňujúcou láskou, nikdy nie zabíjaním. Jeho slovo malo moc vyháňať zlých duchov a prinášať uzdravenie a život.

Chcieť ho v tom povrchne napodobňovať, by mohlo byť trúfalosťou, lebo v nás je predmet hnevu často zahmlený subjektívnymi emocionálnymi faktormi a máme obyčajne v hneve veľmi slabé brzdy.

Svätý Jakub nám radí: „Vedzte, bratia moji milovaní: každý človek má byť rýchly, keď treba počúvať, ale pomalý do reči a pomalý do hnevu, lebo človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom“ (Jak 1, 19 - 20).  

Ako chce potom riešiť Ježiš problém nespravodlivosti?

Máme sa dať fackovať, okrádať, zneužívať? Určite nie. Spravodlivosť je čnosť a máme sa o ňu usilovať. Spravodlivosť chce dať každému, čo mu patrí a čo si zaslúži. Pán neruší väzenia, súdnictvo ani políciu. A vyzýva predstaviteľov moci na vykonávanie spravodlivosti: „Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera“ (Mt 5, 26).

Varuje nás pred ich zásahmi a robí z nich podobenstvo pre večný súd. On len nechce, aby sme brali spravodlivosť do vlastných rúk poznačených hnevom. Nechajme vykonávanie spravodlivosti inštitúciám, ktoré ho majú zastupovať, a keby aj ony zlyhávali, nechajme vykonávanie spravodlivosti na Boha.

„Nepomstite sa sami, milovaní, ale ponechajte miesto hnevu; veď je napísané: ,Mne patrí pomsta, ja sa odplatím,' hovorí Pán. Ale keď bude tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho, keď je smädný, daj mu piť, lebo tým, že to urobíš, žeravé uhlie mu nahrnieš na hlavu. Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“ (Rim 12, 19 - 21).

Vložiť pomstu do Božích rúk znamená veriť, že Boh zabezpečí spravodlivosť, že Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Keď Ježiš hovorí: Nadstav druhé líce (porov. Mt 5, 39), chce riešiť náš vnútorný problém hnevu a odpustenia. Jemu ide hlavne o to, ako zlikvidovať hnev v našom srdci a nespravodlivosť v druhom srdci. Ani súdy, ani väzenie to nedokážu. To dokáže len Boží zásah, zázrak odpustenia, zázrak lásky, ktorá je väčšia ako pomsta.

Zváž, čo je viac: Zlikvidovať zdanlivo nepriateľa, alebo ho získať za priateľa a skutočne zlikvidovať nepriateľstvo? Ježišovi ide o tieto zázraky obrátenia sŕdc a obrátenia nepriateľov na priateľov. Jemu ide o skutočnú likvidáciu príčin zla, ktoré vedú k hnevu a nenávisti. Ide mu o skutočné víťazstva lásky a zmierenia, nie o dočasné riešenia zla, ktoré môže vybuchnúť znovu.

Len preto hovorí: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 44 - 45). Niet väčšieho víťazstva na svete, ako získať opäť brata láskou, dobrotou a odpustením.

 

Zmier sa so svojím bratom

Devastačnú silu hnevu vidíme na zástupe pohnevaných a rozvedených manželov, rozbitých rodinných vzťahov, na tvárach a perách stvrdnutých celoživotnými hnevmi, dokonca aj v hodine smrti. To je triumf zloby, urazeného ega. Len veľkí ľudia dokážu odpúšťať.

Duchovne malý človek nie je schopný odpustiť, je uzavretý v svojom malom egu plnom zlosti a žlče. Hnev škodí vždy viac nám samým ako druhým. „Kosti vysúša,“ hovorí Sväté písmo (Prísl 17, 22), oberá o pokoj a šťastie. 

Odpustiť znamená vložiť svoj život do Ježišových rúk. Je to vec viery a milosti. „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení“ (Mt 11, 28) volá Ježiš tých, ktorí sú ranení a zaťažení bremenom nelásky. S Ježišom a v spojení s jeho Srdcom sa prestáva trpieť a môžeme sa pozdvihnúť nad nespravodlivosť, ísť ďalej životom oslobodení od zloby, posilnení jeho láskou.

Keď si s Ježišom, môžeš si vtedy povedať: „Ten človek ma nemôže uraziť, nemôže ma obrať o pokoj, to by bola moja prehra.“ Svet je plný provokatérov, ktorí chcú ublížiť, ukradnúť pokoj a lásku. Ty nevracaj, nevšímaj si to. Zlo odrážaj pokojom, rany znášaj ako Ježiš údery bičom. Bráň sa s pokojom a múdrosťou ako on: „Prečo ma biješ?“ (Jn 18, 23).

Keď to inak nejde, ostaň ticho, nemá to zmysel sa hádať. Ježiš ticho niesol svoj kríž. Ak sa dá, odíď; ak nie, svieť pokojom a láskou a modli sa za nepriateľa. 

Mnohí manželia aj iní svedčia, že modlitba za nepriateľa alebo partnera robí zázraky. Niekedy aj modlitba k anjelom strážnym – zveriť im problém. Boh vládne nad ľudskými srdcami niekedy veľmi prekvapivo. Záleží len, či mu umožním konať. Ak chcem sám všetko vyriešiť, budem zbierať ovocie trpkosti a hnevu.

Preto Ježiš vyzýva, aby si neváhal s odpustením. Koľkokrát? Ježiš povie: „Sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18, 22); vždy, keď druhý prejaví ľútosť. „Choď sa najprv zmieriť so svojím bratom“ (Mt 5, 24), neodkladaj riešenie, lebo s časom hnev rastie ako rakovina, rozhára sa ako oheň, a srdcia pritom chladnú, premieňajú sa veľmi rýchlo z priateľských na nepriateľské.

Neriešený hnev vie narobiť škody vo vzťahoch, niekedy až nenapraviteľné. Choď a zmier sa znamená aj hľadaj cestu k pokojnému a zmysluplnému dialógu. Nájdi spôsob reči, kde zvíťazí pravda v láske. Ježiš radí - najlepšie medzi štyrmi očami, osobne (porov. Mt 18, 15).

Ak má blížny voči tebe averziu a nie je nádej na úspešný osobný dialóg, hľadaj prostredníka, zmierovateľa, ktorý môže pomôcť vypočuť sa navzájom, pochopiť sa a zmieriť sa. 

Potom príď a obetuj svoj dar

Odpustenie, zmierenie a nápravu nespravodlivosti Pán Ježiš kladie ako podmienky každej modlitby a každého daru alebo obety prinášanej Bohu, najmä účasti na svätej omši.

Preto slovíčka „odpusť“, „mrzí ma“, „opravím to“ potrebujú mať miesto vo vzťahoch a v rodine každý deň. Osobitne pred svätou omšou a pred pristúpením k sviatosti zmierenia: „Odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vaše hriechy“ (Mk 11, 25 - 26). 

Kde niet ochoty odpúšťať, tam sa končí vzťah, manželstvo a rodina. Nikto nie je dokonalý, všetci máme a robíme chyby. Preto láska najprv dobre počúva, aby pochopila pohľad a pozíciu druhého, aby nepotierala druhého, ale dopĺňala, čo láske chýba, aby vytvorila jednotu v rôznosti, jedno srdce a jednu dušu.

Neodpustenie, tvrdá hlava, urážlivosť a precitlivenosť na svoje „ja“ rozbíja vzťahy a nie je možné pokračovať ďalej. Niekedy nevieme urobiť čiaru za tým, čo bolo, a dať nádej na nový začiatok. Vraciame sa k starým hriechom a chybám, hoci partner sa už toľkokrát ospravedlnil, chceme ho mať podľa vlastnej predstavy.

Alebo sa hneváme na to, za čo druhý často nemôže, nevieme ho prijať takého, aký je, s jeho povahou a danosťami. Niekedy je väčší problém v tom, ktorý sa hnevá, ako s chybami druhého, na ktoré sa hnevá. Preto má byť láska trpezlivá, znášanlivá a prijímať blížneho nie preto, že už je dokonalý, ale preto, že sa ním snaží byť. 

Ak niektoré problémy nedokážeme vyriešiť, poďme ďalej za láskou, budujme svoj nový život s Bohom, nežime ako vtáča bez krídel v zlobe a zatrpknutosti. Boh má pre nás nové milosti a plány. Neriešme stále chyby a krivdy toho druhého, ale počúvajme Pánovu výzvu: „Poď za mnou!“ (Jn 21, 19).

Odpúšťať znamená vymazať z pamäte srdca 

Mnohí povedia, že ak odpúšťať znamená zabudnúť, tak oni to nedokážu. A majú pravdu, lebo nedá sa zabudnúť na to, čo sa udialo. Treba však rozlišovať medzi pamäťou rozumu a pamäťou srdca.

Pamäť rozumu sa nedá vymazať, a preto Ježiš nehovorí, že si máš vybieliť pamäť, ale hovorí, že máš odpustiť zo srdca. Je to iný druh zabúdania: Zabudnúť srdcom. Niektorí k tomu povedia: „Rozumom to chápem, len srdcom nie.“ Odpustiť znamená presný opak: Rozumom to ťažko chápem, ale srdce mám pokojné.

Rozum si pamätá, ale v srdci mám pokoj, lebo pamätám na Božiu lásku, na vlastné chyby a hriechy, pamätám na skúsenosť pokoja a radosti z odpustenia a neprestajne ďakujem Bohu za túto skúsenosť a rád o nej svedčím pred tými, ktorým táto skúsenosť chýba. 

Pozerajme na mučeníkov – čím viac im ubližovali, mučili ich, tým viac sa oni za svojich katov modlili. Čím väčšia bola ich zloba, tým väčšia bola ich láska a súcit. Víťazili nad zlobou láskou a toto je aj naša úloha.