Pán nám ani teraz neodníma svoje milosrdenstvo

Boží dotyk vyžaduje našu dôveru. Veď kto z nás je pred Bohom nevinný, bezhriešny? Keď hľadíme na obraz milosrdného Ježiša, čítame: „Ježišu, dôverujem ti!“ Prijatie Božieho milosrdenstva predpokladá uznanie, že ho ako slabý človek hriešnik potrebuje.

Ježiš nám cez sestru Faustínu odkazuje, že najviac ho bolí nedôvera ľudí. Prejavuje sa to rôzne: Koľkí si povedia: „Veď ja dôverujem, bol som aj na púti v Lagiewnikách. Ja dôverujem!“

A vzápätí vidíte, že ide dať krstiť dieťa a ono má na rúčke červenú šnúrku. Prečo?! „No, aby ho zlé sily neopantali.“ Človeče, načo ideš dať krstiť dieťa? Komu ty dôveruješ? Červenej šnúrke, alebo Pánu Ježišovi?

Prečo vznikajú otázky a názory typu: „Načo dávať deti na prvé sväté prijímanie, viesť ich k spovedi, k sviatostnému životu? Treba, aby z môjho dieťaťa bol dobrý futbalista, aby nevynechal ani jeden krúžok.“ Komu dôveruješ?!

Ďalej: „Mladým sa netreba sobášiť, lebo nepotrebujú papier.“ Tak komu dôveruješ?! „Chorým nie je potrebná sviatosť pomazania chorých ani zomierajúcim viatikum. Načo? Vystrašiť ich?“ Komu dôveruješ?!

Či sa týmito postojmi neprejavuje nedôvera voči Ježišovi? Prejavuje, a veľmi výrazne! Evanjelium aj posolstvo o Božom milosrdenstve nás ubezpečujú, že nech by boli naše hriechy akékoľvek, Boh nám odpustí, len treba prísť v pokore a s dôverou.

Ale dôveru voči Ježišovi potom treba prejavovať aj konkrétne a nepodliehať rôznym prejavom povier. Ak dôverujeme, môžeme zažiť hlboký dotyk samotného Boha. A Boh sa nás dotýka! 
 

Ľady a hrádze
 

Z našich životných postojov a správania môžeme mať dojem, akoby sme zľadovateli, akoby sa do mnohých vzťahov medzi ľudí stále vkrádal chlad, až mráz. Možno to nie sú nejaké obrovské ľadovce, ale predsa, akoby sme boli obklopení akýmsi pancierom ľadu.

Čo tvorí tento ľad? Čo ho udržiava? Neistota, strach, egoizmus, nedostatok lásky prijímanej i odovzdávanej, sklamania, straty, zranenia, hriech. Už sa nechceme dať zraniť, sklamať, už nedôverujeme, nemáme silu a chuť obetovať sa za druhých, zmeniť sa. Preto je ten „pancier z ľadu“.

Takto sme takmer nedotknuteľní, veď kto už by mal rád „chlad a ľad“. Ľudia sa lepšie cítia v teple. Ježiš to všetko vie! On, plný milosrdenstva a horúcej lásky k človekovi, prichádza k nám, aby roztopil naše ľady, aby nám pomohol znova sa zaskvieť v tej podobe, ktorú nám dal Boh.

A to aj napriek tomu, že počas svojho verejného účinkovania okúsil odmietnutie, poníženie, falošné obvinenie či hrozné utrpenie, krížovú cestu a smrť na kríži. 

Ani po zmŕtvychvstaní, ktorým potvrdil misiu vykúpenia, sa nedočkal vďaky a lásky od ľudí v potrebnej miere. Napriek všetkému prichádza plný milosrdenstva. Taký je Ježiš a jeho láska! Ako odpovedáme my na jeho lásku?

Každý si potrebuje odpovedať osobne, či ešte stále nemá odvahu vystaviť sa lúčom Ježišovej lásky a hľadá možnosť nejakého úniku, niekde v „pivnici“, kde teplo Ježišovej lásky nasilu nepreniká, alebo si svoj „ľad“ udržiava v „chladničke“ či  dokonca v „mrazničke“, aby sa z toho všetkého, čím sa doteraz obalil: pýchou, zlobou, hriešnosťou, vedomím bezhriešnosti, príliš silným sebavedomím, alebo nedocenením seba, nič neodhalilo, ale tak potom by ani nemohol byť uzdravený. 

A na druhej strane, koľkí sa už vystavili a stále vystavujú lúčom jeho milosrdenstva, dávajú sa uzdraviť a horlivo prosia aj o uzdravenie mnohých iných. Tu prichádza milosrdný Ježiš a chce nás svojím teplom oslobodiť od ľadového panciera. On nám pomôže zbaviť sa ho, aby sme sa zaskveli v plnej kráse. Nejde však len o samotné očistenie.

Naše putovanie by sme mohli pripodobniť rieke, ktorá okolo nás preteká, a je len na nás, ako využijeme vodu, ktorá tečie navôkol. Táto voda môže okolo nás len tak prehrčať, a keby to bola jarná voda, prejde korytom, načas ho môže zavlažiť, ale o chvíľu sa stratí.

Preto múdri hospodári začnú na rieke stavať hrádze, aby zachytili čo najviac vlahy, živín, ktoré prináša voda, a tiež aby bola zavlažená aj pôda v jej okolí.

Tieto hrádze môžeme stavať neustále aj my. Môžeme sa viac modliť, zamilovať sa do modlitby korunky Božieho milosrdenstva, lebo všetci vieme, že práve táto modlitba je veľmi silná. 

Keď však hovoríme o hrádzach, uvedomujeme si veľmi dobre, že často tá istá voda, ktorá prináša vlahu a živiny, prinesie aj špinu a zbytočnosti. Čo s tým? Milosrdný Ježiš nám v svojej láske hovorí, že aj toto je možné zničiť. Zničiť vo svätej spovedi, kde sa Boh dotýka svojím milosrdenstvom každého hriešnika, ktorý sa stáva kajúcnikom, vyznáva hriechy a koná pokánie.

Takto sa dáva na cestu obrátenia a získava nové milosti. Predsa ešte otázka: Stoja stále tie „hrádze“, ktoré sme postavili, aby sme zachytili milosti? Kontrolujeme ich, staráme sa o ne pravidelne?

Ak nie, bude „sucho“! My potrebujeme „vlahu“ Božích milostí, milosrdenstva dennodenne! Možno práve modlitba korunky Božieho milosrdenstva by mohla nanovo vstúpiť alebo sa hlboko zakoreniť do nášho života. 

Ak ideme viac do hĺbky, môžeme sa všetci v tejto chvíli zastaviť v kaplnke vo Vilniuse, kam 13. septembra 1935 vstupuje sv. Faustína, aby sa modlila. Stretáva anjela, pripraveného strestať celý svet. Odrazu, ako zbadá anjela, z Faustíny začnú vychádzať slová, ktoré nie sú jej dielom a ktorým celkom nerozumie.

Vidí a vníma, že anjel, ktorý bol nachystaný z Božieho príkazu trestať svet, je v tej chvíli odzbrojený. Tak sa rodí modlitba korunky Božieho milosrdenstva. Sila tejto modlitby sa ukazuje už v odzbrojení anjela, pripraveného trestať svet.

V Rožňavskej diecéze je od 1. augusta 2019 dielo Korunka za zomierajúcich. Je to veľká pomoc pre tých, ktorí odchádzajú z tohto sveta. Odporúčam všetkým oboznámiť sa s touto iniciatívou, a kto len môže, zapojiť sa. 

 

Nedeľa Božieho milosrdenstva 

 

Vrátim sa aj k Nedeli Božieho milosrdenstva. Dal by som jej názov: Dnes v nebi „vetrajú“. Dnes pochybujúci Tomáš dostáva od Pána dôkaz, že je to naozaj ON! Kým bol sám, bol obklopený svojou pochybnosťou. Až keď prišiel do spoločenstva Cirkvi, ktorú vtedy reprezentovali apoštoli, dostal odpoveď na svoje pochybnosti. 

Počas života na zemi sa aj náš zanedbávaný vzťah k Bohu môže zmeniť k lepšiemu. Lebo do života každého z nás vstupuje aj veľmi silné a krásne posolstvo o Božom milosrdenstve.

Ono nás chce osloviť, aby sme pocítili dotyk lásky Boha, ktorému záleží na každom jednom z nás, aby sa nikto z nás nestratil, aby sme nachádzali správnu cestu a zmenili svoje nesprávne názory. Preto Pán Ježiš hovorí Faustíne: „Dcéra moja, hovor celému svetu o mojom nepochopiteľnom milosrdenstve.“ 

Ale pre dnešnú nedeľu sú osobitne dôležité slová Pána Ježiša Faustíne: „Túžim, aby sviatok milosrdenstva bol úkrytom a útočišťom pre všetky duše, zvlášť pre úbohých hriešnikov. V ten deň je otvorené vnútro môjho milosrdenstva.“

Pán Ježiš hovorí jasne: „Chcem mať sviatok Božieho milosrdenstva.“ A čo nám sľubuje ako dar v dnešný deň? V dnešný deň za obvyklých podmienok všetci môžeme získať znova krstnú milosť.

Odpustenie všetkých hriechov a aj trestov za hriechy. Keď ideme na svätú spoveď, úprimne svoje hriechy vyznáme a oľutujeme, všetky hriechy sa nám odpustia, ale neodpustia sa nám všetky tresty za hriechy.

V dnešný deň máme šancu zbaviť sa aj všetkých trestov za hriechy. Preto som si dovolil napísať, že „dnes v nebi vetrajú“. Tých otvorov či „okien“ je neúrekom, veľké prúdy Božieho milosrdenstva sa lejú na celý svet a na každého z nás.

Cez „okná na nebi“ sa predovšetkým duše z očistca môžu dostávať do neba, po ktorom tak túžia; keď im to vyprosujeme, keď sa za ne modlíme, keď za ne obetujeme všetko to, čo v dnešný deň môžeme získať. Také veľké je Božie milosrdenstvo!

Cez Faustínu hovorí ďalej: „Povedz, že žiadna duša, ktorá vzývala moje milosrdenstvo, sa nesklamala a ani nebola zahanbená. Mám zvláštne zaľúbenie v duši, ktorá dôveruje mojej dobrotivosti.“ 

Treba ešte spomenúť Kráľa milosrdenstva a je to ako ultimátum, aby sme pochopili, že Božia ponuka je tu pre tento život. Potom sa skončí, lebo povedal jasne: „Kým prídem ako spravodlivý sudca, najprv prídem ako kráľ milosrdenstva.“ Tým nepopiera, že nepríde ako sudca. Príde. Ale najprv prichádza ako kráľ milosrdenstva.

Ďalej nám odkazuje, že „ľudstvo nenájde pokoj, kým sa nevráti k prameňu môjho milosrdenstva“. To je obrovská ponuka.

Človek si neraz myslí, že nepotrebuje spoločenstvo Cirkvi a že keď sa celý život bráni prílevu Božieho milosrdenstva, že napokon, na konci života sa to v jeho postoji zmení.

Iste, Božie milosrdenstvo aj toto môže zmeniť. Ale keby som to prirovnal k nášmu životu, napríklad v športe: či ten, kto celý život nestál na korčuliach a v závere života vybehne v korčuliach na ľad, pôjde odrazu na majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní?

Toto prirovnanie nás chce zbaviť falošnej predstavy, že každý, kto zomrie, pôjde rovno do neba. Ak by som pokračoval v športovom prirovnaní, tak sa hovorí, že športovec pôjde do športového neba.

A nikto sa nebude zaujímať, či pripomínať, aký vzťah k Bohu mal počas života na zemi. To akoby sme chceli povedať, že tu na zemi každý, kto aspoň nejako držal v rukách hokejku, automaticky patrí do „hokejovej siene slávy“. Nebola by to tak trochu urážka tých, ktorí sú už tam? 
 

Slová proroka Daniela 
 

Príspevok píšem v dňoch, keď na Slovensku prežívame nielen dni Veľkého pôstu, ale aj ohrozenia koronavírusom. Dni, keď je zákaz slávenia verejných bohoslužieb a ľudia túžiaci po Eucharistii nemajú možnosť prijať svojho Pána, chlieb života. Verím, že milosrdný Pán posilní všetkých svojich verných. Myslí na každého jedného z nich, na každého jedného človeka.

Prišiel koronavírus a zmenil nám rytmus života. Nie je to výzva vrátiť sa k Bohu, alebo pre tých, ktorí sú s ním, ešte viac sa k nemu primknúť? V tomto stave neistoty či tu nie je výzva pre všetkých, nielen veriacich, že chceme žiť podľa zákonov, ktoré vpísal do každého ľudského srdca?

Neviem, ako na tom budeme o niekoľko týždňov, ale pamätajme na to, čo nám Boh komunikuje a čo nás chce naučiť, kam nás chce priviesť! Že nás chce prijať v svojom milosrdenstve, keď sa k nemu obrátime, a že on má moc od nás odvrátiť všetky nebezpečenstvá. 

Na záver odcitujme slová z Knihy proroka Daniela, ktoré nestratili na svojej aktuálnosti ani v dnešnej dobe: „A neodnímaj od nás svoje milosrdenstvo“ (Dan 3, 35). A ďalej:  „Nateraz niet kniežaťa ani proroka, ani vodcu, ani celopalu, ani obety, ani darov, ani kadidla, ani miesta pre prvotiny pred tebou, aby sme našli milosť.

Ale so skrúšenou dušou a poníženým duchom nech dosiahneme prijatie!“ (Dan 3, 38 – 39). Prorok nakoniec dodáva: „Teraz ťa však nasledujeme celým srdcom, bojíme sa ťa a hľadáme tvoju tvár. Nezahanbuj nás, ale nalož s nami podľa svojej krotkosti a podľa množstva svojho milosrdenstva! A vysloboď nás svojimi zázrakmi“ (Dan 3, 41 - 43).