Písať v kresťanskom duchu

Keď som premýšľal nad tematikou písania v kresťanskom duchu, hneď mi prišiel na um známy verš z najstaršieho novozákonného spisu, z Prvého listu Solúnčanom: „Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nezarmucovali ako ostatní, čo nemajú nádej“ (1 Sol 4, 13). Hovorí o nádeji pre tých, ktorí poznajú Krista, a o smútku pre tých, ktorí ho nepoznajú. Kresťanstvo prináša svetu nádej.
Igor Hanko 10.11.2019
Písať v kresťanskom duchu

Svätý apoštol Pavol si veľmi dobre uvedomoval, že svet svet potrebuje nádej, preto ju zdôrazňoval aj v svojich listoch. Na snímke: Rembrandt van Rijn, Apoštol Pavol, olej na plátne, 1633. Ilustračná snímka: wikimedia commons

Keď Pavol, Sílas a Timotej prešli v roku 50 po Kristovi z Malej Ázie do Macedónska, teda na územie dnešného Grécka, navštívili najskôr mesto Filipy, v ktorom zažili veľa utrpenia a potupovania (porov. 1 Sol 2, 2). Odtiaľ šli ďalej na západ po Via Egnatia a po asi 160 kilometroch prišli do Solúna. Tam Pavol Solúnčanov v synagóge niekoľko týždňov presviedčal, že Mesiáš musel trpieť a vstať z mŕtvych: „Týmto Mesiášom je Ježiš, ktorého vám ja zvestujem“ (Sk 17, 3).

Jeho slová vyvolali vlnu nevôle najmä zo strany niekoľkých Židov, ktorí vyvolali v meste rozruch a pobúrili aj autority. V takejto situácii bolo najrozumnejšie opustiť mesto. Pavol so svojimi spoločníkmi tak urobili ešte v noci. Nečakane a narýchlo odišli. Preto tam nestihli odovzdať evanjelium celé. Z týchto dôvodov sa Pavol a jeho spoločníci túžili do Solúna vrátiť čo najskôr. V krátkom čase sa o to aj dvakrát pokúsili. Nakoniec tam vyslali Timoteja, aby Solúnčanov „utvrdil a povzbudil vo viere“ (1 Sol 3, 2) uprostred súžení, ktoré museli znášať.

Nakoniec to vyriešili listom, ktorý im napísali až po Timotejovom návrate. Pre Solúnčanov bol odpoveďou na otázky, ktoré ich trápili, a pre nás je výpoveďou, ako sa začalo písať v kresťanskom duchu. 

Čo vedia

Pisatelia listu - Pavol, Sílas a Timotej - stále túžili, aby mohli znovu vidieť Solúnčanov a doplniť to, čo ešte chýbalo ich viere (porov. 1 Sol 3, 10). Grécky termín, ktorý prekladáme ako „doplniť“, môžeme preložiť aj slovom „skompletizovať“. Čo teda Solúnčania potrebovali skompletizovať a doplniť v oblasti svojej viery? V celom liste totiž prevláda pripomínanie toho, čo už vedia. Sloveso „viete“ sa v ňom opakuje celkovo 9-krát (porov. 1 Sol 1, 5; 2, 1. 2. 5. 11; 3, 3. 4; 4, 2; 5, 2).

Výnimku tvorí stať 4, 13 - 18, ktorú otvára spomenutý úvodný verš: „Nechceme, bratia, aby ste nevedeli...“ (1 Sol 4, 13). Vyjadruje túžbu svätého Pavla a jeho spoločníkov nenechať bratov v nevedomosti, nenechať ich v nepoznaní dôležitých právd. Z obsahovej stránky tohto listu ide o jediný úryvok, v ktorom sa dopĺňa a kompletizuje to, čo viere Solúnčanov chýbalo a čo im zároveň spôsobovalo smútok. 
 



„V Mozambiku som šiel rozsiať semiačka nádeje, pokoja a zmierenia do zeme, ktorá v minulosti veľa trpela pre dlhý vojenský konflikt a ktorú na jar zasiahli dva cyklóny, čo zapríčinilo veľké škody.“
Pápež František 

 


Nevedomosť vedie k zármutku

Konkrétna nevedomosť mladej komunity kresťanov sa s najväčšou pravdepodobnosťou týkala zosnulých a ich budúcnosti, ako o tom hovorí úryvok. Citeľný smútok im mohli spôsobovať rôznorodé predtuchy a dohady o ich milovaných zomrelých. Treba si uvedomiť, že v tomto meste sa okrem židovského náboženstva pestovali aj početné kulty, čo svedčí o zmiešanej populácii.

Archeológia a historické svedectvá dosvedčujú kult rímskeho Panteónu a cisára, ale aj mnohých orientálnych božstiev. Niečo v tomto duchu možno vytušiť z Pavlovej poznámky vo verši, kde spomína ich obrátenie sa od modiel k Bohu (porov. 1 Sol 1, 9). Ide teda o kresťanov z jednej strany silne poznačených kultúrou helénskeho sveta, ktorým pravdepodobne spôsoboval problém samotný fakt zmŕtvychvstania, a z druhej strany o kresťanov z judaicko-apokalyptického zázemia, ktorí boli hlboko poznačení pesimizmom, a preto sa utiekali k predstavám o blížiacom sa konci sveta.

Z pohľadu sociálneho tvorili kresťanskú komunitu jednoduchí robotníci, ktorí sa živili prácou svojich rúk, mnohí aj rovnakým remeslom ako Pavol, teda výrobou stanov; ale aj vznešené ženy, teda vyššie postavení ľudia.

Otázky Solúnčanov

Nie je celkom jasné, akú eschatologickú vieru mala mladá kresťanská komunita v Solúne a ani prečo nastal taký teologický rozruch pre smrť niektorých jej členov. Môžeme sa nazdávať, že takáto nehomogénna komunita rodiacich sa kresťanov mohla mať v otázke smrti a posmrtného života viaceré otázky a rôznorodé predstavy.

Čo bude s človekom, keď zomrie? Existuje posmrtný život človeka, ako v neho veria Egypťania? Alebo majú pravdu Gréci, podľa ktorých pretrvá po smrti iba ľudská duša vlastným pričinením, kvôli jej jednoduchej, duchovnej a božskej podstate? Neexistuje po smrti žiadne vzkriesenie z mŕtvych ani odplata na druhom svete, ako to učili saduceji? Alebo to bude tak, ako tvrdia apokalyptické židovské pohľady, že čoskoro príde ku kataklizme, ktorej bude predchádzať súd všetkých ľudí, dobrých aj zlých, živých aj zosnulých, ako to naznačuje už Kniha proroka Daniela? 

Pavol sa snaží dať Solúnčanom odpoveď v celej komplexnosti a intenzite problematiky. Jeho odpovede majú rozmer teologický a zároveň kultúrny. 
Kresťanstvo dáva svetu nádej

Konkrétna nevedomosť mladej komunity sa týkala zomrelých kresťanov. Autor listu sa však zámerne tomuto výrazu vyhýba. Keď hovorí o mŕtvych kresťanoch, opisuje ich ako zosnulých. Čo to znamená? Základom použitého gréckeho slova, ktoré prekladáme ako „zosnulý“, je termín „kóma“, ktorý síce predstavuje situáciu podobnú smrti, ale stále je tu nádej na prebudenie a návrat k životu. Tým chce Pavol podčiarknuť, že smrť pre kresťana nie je definitívna, podobá sa iba hlbokému spánku.

Výraz spánok, ako metafora smrti, bol bežne používaný v gréckej, ako aj v judaistickej kultúre. V danom význame ho spomína už Homér. Objavuje sa aj na epigramoch a papyrusoch, podobne ako je to až do dnešného dňa v našej európskej kultúre. Septuaginta (grécky preklad Starého zákona z hebrejčiny – pozn. red.) ho používa v tom istom zmysle pri preklade slovesa šakab - ležať, uložiť sa.

Výraz „usnul“ či „odpočíval so svojimi otcami“ môžeme v malých obmenách nájsť pri správach o smrti Jakuba, Mojžiša, Dávida, judských a izraelských kráľov. Používa ho aj judaistická apokalyptika. V tomto zmysle ho môžeme nájsť na viacerých miestach Nového zákona, najmä v situáciách, v ktorých Kristus mení smrť na návrat k životu. Preto v Matúšovom evanjeliu Ježiš hovorí o Jairovej dcére, že nezomrela, ale spí (porov. Mt 9, 24); či v Jánovom evanjeliu o mŕtvom Lazárovi: „Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť“ (Jn 11, 11).

Sám Ježiš sa v spomenutých prípadoch dokonca vyhýba stotožniť „zosnulých“ s mŕtvymi. Podľa svätého Pavla je zmŕtvychvstalý Kristus „prvotina zosnulých“ (1 Kor 15, 20). Odpoveď, ktorú dáva Pavol zarmúteným Solúnčanom, je ukrytá v slovesách predstavujúcich metaforu smrti ako spánku. O kresťanoch hovorí: „... tak aj Boh tých, čo zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním“ (1 Sol 4, 14). Metaforu opúšťa až vo verši 16, kde otvorene píše o tých, čo „umreli v Kristovi“ (1 Sol 4, 16). 

Pre znalcov biblickej gréčtiny ponúka Pavol vo výbere gramatického času príčastí jasnú odpoveď na otázku, ako to bude so zosnulými. Po troch použitiach výrazu „zosnulí“ (najskôr v particípiu prézenta, potom v particípiu perfekta) používa výraz: „tí, čo zomreli v Kristovi“. Voľbou perfekta, ktorý naznačuje dĺžku trvania danej akcie, upozorňuje na tých, čo spia veľmi dlhým spánkom a čakajú na vzkriesenie. Týmito výrazmi svätý Pavol predstavuje svoju kľúčovú tému zmŕtvychvstania. Jeho bratia v Solúne nespia večným spánkom; usnuli v nádeji, že sa raz Kristus po nich vráti.

Autor takýmto spôsobom zdôrazňuje myšlienku budúceho prebudenia. Z celej štruktúry spomínanej perikopy jasne vidieť, že pre tých, čo majú vieru v Krista, je aj smrť ich bratov naplnená nádejou a, naopak, pre neveriacich zostáva iba zármutok.

Láska medzi bratmi

Solúnčania mali ešte jeden problém. Báli sa, čo bude s ich milovanými, ktorí sa nedožijú Kristovho druhého príchodu. Počas pozemského života ich spájala príkladná kresťanská láska. Boli by radi, aby to tak zostalo aj vo chvíli parúzie, teda až do druhého Kristovho príchodu na zem. Preto im Pavol odpovedá, že živí nepredídu zosnulých. I keď sú nateraz akoby rozdelení na živých a zosnulých, situácia sa príchodom Krista zmení.

Keď Pán zostúpi z neba, najskôr vstanú tí, čo umreli v Kristovi, a potom budú všetci spolu - živí i zosnulí - uchvátení Pánom a budú spolu už navždy. Uskutoční sa nové univerzálne zhromaždenie všetkých veriacich v Krista, a to spoločným „únosom“ realizovaným zo strany Boha, aby mohli spoločne ísť v ústrety Pánovi, ktorý sa vráti.

Nádej sveta je Kristus

Veľmi jasne vidíme, najmä v súčasnosti, čo znamená písať v nekresťanskom duchu. Mediálny svet je zaplavený množstvom informácií, z ktorých je iba veľmi nízke percento hodnotných. Čoraz viac sa šíri kultúra smrti. Jedno podstatné však tento - a nielen mediálny - svet potrebuje ako soľ. Je ním kresťanská nádej.

Dobre si to uvedomoval svätý Pavol, hoci žil pred dvomi tisícročiami; dobre si to uvedomuje aj súčasný Svätý Otec František. Môžeme to vidieť aj v slovách, ktorými zhrnul svoju pápežskú návštevu v Mozambiku, na Madagaskare a Mauríciu, keď pri generálnej audiencii 11. septembra povedal: „Nádej sveta je Kristus a jeho evanjelium je najmocnejším kvasom bratstva, slobody, spravodlivosti a pokoja pre všetkých ľudí. Ako vidíme, kresťanské posolstvo je plné nádeje a bratskej lásky.“