Počúvajme hlas Dobrého pastiera

Každý človek sa ľahko unaví, a to nielen fyzicky. Teraz je aktuálna takzvaná jarná únava. Nevládzeme, nič sa nám nechce. Ale aj v živote viery sa veľa ráz môžeme cítiť podobne. Aj vo viere sa dá ochabnúť a unaviť sa. 

Duchovný život je náročný a vyžaduje si vypätie vnútorných síl, hlavne po chladnom období zápasu, neistoty a pochybovania. Takto sa v srdci človeka rodí takzvaná únava viery. Bez Božej pomoci a podpory spoločenstva veriacich ľudí by sme vieru ľahko mohli stratiť. Zvolili by sme si jednoduchšie riešenie – to, čo je ľahšie a príjemnejšie. Postupne by sme sa strácali. Boli by sme ako ovce, ktoré sa zatúlali, a začali by sme prežívať hroznú samotu a chlad srdca. 

Nenechá nás bez pomoci

Na naše šťastie je tu Boh ako pastier – ako Dobrý pastier, ktorý nás nenechá len tak. On sa neunaví, neurazí, nenechá sa znechutiť, vydá sa na cestu a hľadá nás, znovu oživuje našu unavenú vieru, privádza nás naspäť k sebe a chce nám darovať večný život, tak ako sme to počuli v dnešnom evanjeliu: „Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky“ (Jn 10, 28).

V atmosfére Nedele Dobrého pastiera máme pred očami živý obraz Ježišovej dobroty, lásky, starostlivosti a neustálej pripravenosti hľadať stratených a odpúšťať im. Dnešná nedeľa je zavŕšením týždňa modlitieb za kňazské a duchovné povolania, keďže kňazi a Bohu zasvätené osoby sa v prvej línii podieľajú na hľadaní, evanjelizovaní a posilňovaní viery v dušiach všetkých veriacich. 

Modlime za za dobrých pastierov

Keď sme v pozícii zablúdenej ovečky, sami dobre vieme, ako chutí a upokojuje Božie odpustenie a milosť, ktoré dostávame cez kňazské rozhrešenie, dobré slovo, radu i modlitbu. Veriaci ľudia na celom svete sa preto už po päťdesiaty šiesty raz od začiatku iniciatívy pápeža Pavla VI. neváhajú zjednotiť v modlitbách za nových, tak potrebných pastierov duší. Nedeľa Dobrého pastiera je vyjadrením túžby všetkých našich veriacich po duchovnom sprevádzaní a posilňovaní na ceste viery.

Pre kňazov je počínanie Dobrého pastiera viac ako iba príkladom. Je výzvou k milosrdnému zaobchádzaniu so všetkými zblúdilými dušami, čo sa strácajú v hmlistom a nepriaznivom čase každý deň. Veľkú pozornosť si pritom zaslúži Ježišovo odhodlanie vziať stratenú ovečku na plecia, ako sa to opisuje v inej časti evanjelia. So zatajeným dychom pritom môžeme sledovať, ako sa Ježiš pri pohľade na stratenú ovečku vôbec nepozerá na to, aká je a ako vyzerá. Berie ju do svojich rúk a kladie si ju na ramená.

Duchovné povolania sú znamením nádeje

Dobrý pastier pracoval veľmi trpezlivo a vytrvalo. Nájdenú ovečku priniesol domov, opatrne ju zložil na zem, vrátil ju k ostatným a nechal ju slobodne kráčať ďalej. Jej ďalší osud nepoznáme. Keby zasa zablúdila, určite by ju hľadal a zachránil znovu. Túto vlastnosť neúnavného Božieho milosrdenstva vyzdvihol pápež František už toľkokrát: Boh sa nikdy neunaví v odpúšťaní!

V túto nedeľu sa naša pozornosť upiera na našich seminaristov, pretože oni sú znamením nádeje pre budúcnosť pastierskeho poslania v Cirkvi. Oni v sebe pocítili neúnavný hlas Božieho volania, jednak k svätosti života a potom aj k tomu, aby sa stali dobrými pastiermi veriaceho ľudu. Keď sa Ježišov žiak rozhodne prijať Božie volanie venovať sa kňazskej službe či Bohu zasvätenému životu – napísal už emeritný pápež Benedikt XVI. – ukazuje sa v tom jedno z najzrelších ovocí kresťanského spoločenstva, ktoré nám pomáha dívať sa s dôverou a nádejou na budúcnosť Cirkvi. Nové povolania sú znamením nádeje. 

Kňazi musia denne budovať vzťah s Kristom

Veľa sa za nich modlime, aby vedeli obhájiť nádej, ktorá je v nich (porov. 1 Pt 3, 15). Nech sa zjednocujú v spoločnom úsilí o obnovu Cirkvi, nech sa nevyvyšujú v duchovnej dokonalosti a exkluzivite, ale v pokore nech pokladajú jeden druhého za väčšieho (porov. Flp 2, 1 - 4).

Nestačí byť prijatý do seminára, ale je potrebné budovať každý deň živé priateľstvo s Ježišom, nechať sa ním permanentne formovať. Lebo ani teológia sama osebe, ani charita či iné dobročinné skutky nás pri kňazstve neudržia. Jedine priateľstvo s Kristom a životodarná sila jeho prítomnosti nás môžu zachovať pre jeho službu.

Len ten, kto sa s Kristom stretáva osobne, kto sa ním živí, len ten s ním zostane navždy. Aj týmto spôsobom chcem vyjadriť veľkú vďaku rodičom a príbuzným, ktorí vo svojich synoch rozdúchali plameň viery, a sú aj naďalej nápomocní vo všetkom na ich ceste ku kňazstvu.

Cesta k duchovnému povolaniu

Pre každé duchovné povolanie, a to nielen ku kňazstvu, sú veľmi dôležité tri veci: svedectvo, vízia a osobné pozvanie. Svedectvom sa pre každého z nás zdôrazňuje potreba životného príkladu, poukázanie na Krista. Ako Ján Krstiteľ ukázal na Ježiša, tak aj rodičia, katechéti a kazatelia ukazujú a ohlasujú Krista. To je prvý krok k duchovnému povolaniu, nechať sa priviesť ku Kristovi.

Dôležitá je duchovná vízia, to znamená prehĺbenie poznania Ježiša a jeho plánov s nami: Buďte milosrdní, dobrotiví, láskaví ako váš nebeský Otec (porov. Lk 6, 36). Vízia je o  neustálom spoznávaní Božích slov a zámerov s ľuďmi.

A nakoniec osobné pozvanie, ktoré je celkom intímnou chvíľou, keď človek pocíti, že sa ho Boh dotkol, že ho Ježiš volá po mene: Poď za mnou, urobím z teba rybára a pastiera ľudí, ktorých privedieš do môjho kráľovstva (porov. Mk 1, 17). Počítam s tebou, potrebujem ťa!

Pozvanie Najvyššieho pastiera

Drahí bratia a sestry! Božiu vernosť, starostlivosť a neúnavnosť máme stelesňovať my všetci. Sme pozvaní byť ohlasovateľmi evanjelia. Ak chceme byť učiteľmi viery, musíme sa najskôr stať žiakmi – učeníkmi Ježiša Krista. Vydržme vo vernom napodobňovaní Dobrého pastiera. Vyhraďme si čas na rozhovory s Bohom, na modlitby, aby nám on sám ukazoval cestu a chránil nás na nej. Nikdy pritom nezabudnime na Ježišove slová: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás“ (Jn 15, 16). 

Byť povolaný Bohom znamená prijať pozvanie Najvyššieho pastiera Ježiša Krista. Je pritom dôležité nevoliť si vlastnú cestu, ale zamilovať si tú jeho. Nasledovať ho znamená ponoriť vlastnú vôľu do Ježišovej vôle, dať mu prednosť pred všetkým, pripraviť mu prvé miesto vo všetkom, čo tvorí súčasť nášho života. Platí to aj vo vzťahu k rodine, práci, osobným záujmom a nakoniec aj k sebe samému. Znamená to odovzdať mu svoj život a žiť s ním v hlbokej dôvere.

Každý môže na ceste života zablúdiť a stratiť sa. V povinnostiach a aktivitách rýchleho životného štýlu sa ľahko unavíme v starostlivosti o dušu. Nech to ale nevedie k únave vo viere. Urobme všetko preto, aby sme si udržali dobrú kondíciu vo viere. Ľudské sily na to nestačia, potrebná je Božia pomoc a prítomnosť dobrých pastierov. Zjednoťme sa preto v modlitbe za duchovné povolania a prosme nášho Najvyššieho pastiera, aby jeho slovo i pozvanie našlo odozvu v srdciach ľudí ochotných ísť za ním.