Práca musí mať korene

Hneď z prvých riadkov Svätého písma je zrejmé, že náš Boh je nesmierne pracovitý. Stvorenie sveta ho doslova bavilo. Ako stvorenia na jeho obraz a podobu dostávame usmernenie, aby sme pracovali aj my: obrábali zem, strážili a spravovali celé stvorenstvo a mali tak priamu účasť na nádhernom Božom pláne s nami. Stali sme sa pokračovateľmi jeho stvoriteľského diela a to je úžasné!

Dar alebo prekliatie

Prečo teda prácu prežívame dvojznačne? Ako pasiu, radosť a zároveň ako drinu? Do práce človeka vstúpil hriech, ktorý zo vzácneho daru dokáže urobiť prekliatie. Pokriviť nielen prvotný Boží plán, ale najmä náš charakter. To, čo malo byť najkrajším prejavom ľudskej kreativity, zhorklo. Človek, podobne ako Kain, pocítil trpkosť iluzórneho neúspechu, lebo základným ovocím hriechu sú extrémy a vzápätí strata rovnováhy.

Jednou z krajností je nechuť pracovať. Neschopnosť naštartovať seba samého voči výzvam z okolia. Chorobná, človeka nedôstojná letargia, zapadnutie do seba, ako pri nenamazanom alebo zadretom kolese.

Druhým extrémom je práca ako droga či fetiš, novodobé galeje, ktoré si volíme sami. Ako spôsob kompenzácie niečoho, čo v našom vnútri nefunguje tak, ako by malo. Únik pred sebou samým z bolestivo preciťovanej reality. Ako spôsob žiť mimo seba, vytrhnutý zo svojich pravých koreňov do ošiaľu sveta práce. Až po vyhorenie.

Žiaľ, dnes aj po vyhorení vďaka liekom pracujeme zo zotrvačnosti ďalej, akoby sa nič nestalo. Ostávame otrokmi očakávaní šéfov či partnerov, no predovšetkým seba samých a zároveň nástojíme na tom, že nie sme od nikoho závislí.

Pasca pre mnohých

Spomínam si na majstrovskú poviedku ruského klasika, v ktorej sa istému veľkostatkárovi zachcelo byť veľkodušným. Pointou príbehu je, že ponúkol svojim poddaným, ktorí pracovali na jeho poliach, toľko zeme, koľko stihnú obísť do západu slnka.

Rozprávanie sa sústredí na zbedačeného muža, ktorý zatúži po riadnom kuse poľa. Natešený sa rozbehne. Po istom čase mu svedomie avizuje, že by už tej pôdy stačilo a že je čas vrátiť sa. No túžba ho pobáda: „Ešte kúsok, ešte k potoku, po tamtú zákrutu, už len po ten strom.“ Konečne hlas svojho vnútra poslúchne, otočí sa a chce bežať späť. Nohy však neposlúchajú, len sa vlečie z kroka na krok, až sa napokon zrúti od vyčerpania.

Skonal neďaleko miesta, odkiaľ vyrazil. Nepripomína nám veľkostatkár taktiku zlého ducha? 

Učiteľ práce

O podobnej motivácii hovorí i Ježiš v pre nás už ošúchaných slovách podobenstva o vinohradníkoch. Alebo neraz smutne ironizuje boháčov, ktorí nevedia, kedy so zhromažďovaním majetku prestať. A majetkom môžu byť okrem peňazí a domov, žiaľ, aj vedomosti, prevaha, zážitky či počet lajkov alebo priateľov na facebooku.

Napriek tomu Ježiš považuje prácu za neodmysliteľnú súčasť života. Hovorí: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem“ (Jn 5, 17). Z jeho úst to nebolo prázdne heslo ani dôraz na robotnícky pôvod, ale výraz dlhoročnej ľudskej skúsenosti s tvrdou prácou. Bral prácu ako samozrejmý údel človeka. Zasievanie i žatvu, rybolov i pasenie oviec či domáce práce od miesenia chleba až po zametanie príbytku. Všetky posvätil vlastnou pracovitosťou. Ježiš sa však neustále vracia aj k objasneniu úmyslov, úlohe srdca pri práci.

Konkrétne i v podobenstve o dvoch staviteľoch (porov. Mt 7, 24 – 27), ktorí si postavili pekné domy. Obom mohli ľudia tlieskať, až kým neprišiel hurikán a jeden z domov neskončil v troskách. A svoje rozprávanie zakončuje slovami, aby si každý dával pozor, ako stavia a na akom základe. Inštinktívne nám môže napadnúť, či raz aspoň niečo zostane z toľkej našej práce.

 

Práca kresťana

Čo je tým základom, na ktorý má byť postavená naša práca: veľká, dôležitá, no i tá celkom nepatrná? Kam až má siahať svojimi koreňmi, aby jej ovocie ostalo? Odkiaľ má čerpať silu, aby nevyhorela? Aj na to Ježiš odpovedá podobenstvom o viniči: „Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5). Silné slová, najmä druhá časť vety.

Znamená to, že pri každej práci, od vedeckej cez prácu s ľuďmi až po manuálnu napríklad pri bežiacom páse, treba, aby sa v svojom srdci kresťan prekopal k Bohu. Vložil seba celého do zásuvky Božej energie prostredníctvom šnúry Božej vôle svojich stavovských povinností. Do energie Božej lásky, ktorá sa podľa slov svätého Pavla, vďaka milosti, rozlieva v našich srdciach (porov. Rim 5, 5). A to za nás nik urobiť nemôže. Práca v spojení s Bohom nás nezabije a neuškodí ani našim blížnym.

Don Bosco, ohromný „pracant“ pre dobro chudobnej mládeže, chcel pre svojich synov a dcéry to najjednoduchšie rúcho: vyhrnuté rukávy. A radil im, aby oddychovali zmenou činnosti. No keď sme vyhorení, už ani zmeniť našu prácu nezvládneme. Dnes, žiaľ, často strácame navždy platný Boží rytmus, v ktorom Boh ako prvý na siedmy deň oddychoval, a nevieme naň naskočiť. Nie sú Židia na celom svete úspešní preto, že vedia tvrdo pracovať a zároveň tvrdo oddychovať? Že oddych je neodmysliteľnou súčasťou každej práce, na tom nikdy nič nezmeníme. 

Solidarita s chudobnými

Pracovitosť je nielen prejav ľudskosti, ale aj solidarity so všetkými, čo si v pote tváre zarábajú na každodenný chlieb. Mám rada smetiarov, a keď ich vidím, zďaleka sa zdravíme. Poctivo triedim odpad všetkých druhov a cítim voči nim akúsi blízkosť. No je to aj zo zištných dôvodov, lebo si neviem ani predstaviť, ak by smeti prestali odnášať.

A trochu im aj závidím: neúspech v práci im nehrozí a každý rozumný človek si ich prácu váži. Všimla som si istú partiu zamestnancov komunálnych služieb na pohreboch. Samozrejme, všetci vyobliekaní v rovnošatách s úctou odnášajú nebožtíkov na miesto posledného odpočinku. Irónia osudu? Možno pre neveriacich, ale pre kresťana má každá práca svoju vlastnú dôstojnosť.

Dokonca naša ľudská dôstojnosť vysoko presahuje čokoľvek z toho, čo robíme. 
Podstatné je, ako hovorieva pápež František, že ešte nevidel, aby za zomrelým odvážali nákladné autá aj jeho majetok. Asi to s tou našou pracovnou horúčkou naozaj netreba preháňať. Lebo podľa evanjelia napokon zostane iba to, čo sme robili z lásky. Teda nie koľko a čo, ale ako.

Život a práca

Prvou našou prácou je žiť. So všetkou dôstojnosťou hodnou veľkolepého Božieho plánu s nami. Ak by sme hneď preskočili na druhotnú úroveň práce, úlohou ktorej je živiť seba a rodinu, bol by to život na spôsob živočíchov. Skvelá Matka Tereza odpovedala novinárovi na otázku, koľko za svoju prácu dostáva, že by ju nerobila ani za tisíce.

Existuje mnoho prác, ktoré sa nedajú robiť za peniaze. Pre kresťana by plat mal byť iba sekundárnym produktom. Aby dostal toľko, koľko potrebuje na dôstojný život. Žiť ozajstne znamená uchopiť svoj život a orientovať ho správnym smerom. To však nie je jednorazovka. Ak chceme ísť autom z Bratislavy do Košíc, takmer neustále musíme pracovať s volantom. So životom to bude sotva jednoduchšie.

Preto každá vonkajšia práca má ísť ruka v ruke s vnútornou. Čiže je nevyhnutné pracovať aj na sebe; na tom, o čo mi pri práci ide a malo by pri nej ísť. Nemenej dôležité je pracovať aj na našich vzťahoch. Veď do krásneho cieľa pred nami nikdy nejdeme sami. A každá naša práca má byť osožnou nielen pre rodinu, spoločnosť, ale aj pre nebo.

Zdravá, plodná práca kresťana, evanjeliová práca, musí byť integrálna a jej vonkajší aspekt spojený s vnútorným. Mala by byť ako strom so zdravými, s pevnými a hlbokými koreňmi, zakorenená v láske. Nestačí iba to, čo je viditeľné, čiže mnoho lístia a sem-tam nejaké ovocie. Hrozí totiž, že by mohlo byť nezrelé, dokonca umelé, na okrasu, presnejšie povedané iba ilúziou. Pravé stromy spolu s ovocím rastú postupne, nie ako vysoké zisky v ekonomike. 

Spiritualita práce 

Občas zvykneme deťom závidieť, že sa iba hrajú. Ale rásť, rozvíjať sa je enormná práca. Vezmime si len také semienko – najťažšie preň je vyklíčiť a dobre sa zakoreniť. Tak veľmi si deti zaslúžia našu empatiu a pomoc! Často práve neviditeľné práce sú tie najvzácnejšie. Alebo len malé gestá typu: šálka dobrej kávy podaná s úsmevom. 

Aj trpezlivosť s druhými je nesmierna práca, a so sebou ani nehovoriac. Obrovskou prácou je utrpenie, choroba či staroba. Je to zamestnanie nie na plný úväzok, ale na dvadsaťštyri hodín denne: svätá práca. Naše nemocnice sú – alebo by mohli byť – megafirmami na obetu z lásky. 
Neexistujú bezcenné práce, aj keď musíme robiť veci, ktoré zdanlivo nemajú zmysel. Máme predsa Boha, ktorému možno dať všetko – aj vlastnú neužitočnosť. Je to nesmierne upokojujúce.

Pre kresťana zostáva v platnosti, že skutočne veľké veci robí Boh. My len maličkosti. No predsa treba ešte spomenúť jednu veľkolepú a niekedy najťažšiu prácu: modlitbu. Najmä pre nás, unaháňaných workoholikov. Vskutku, práca potrebuje modlitbu, ale aj modlitba prácu. Bez schopnosti tvrdo pracovať sa asi nebudeme vedieť modliť tak od srdca. Modlitba je ako soľ, bez nej stratí chuť nielen naša práca, ale i my sami, hneď aj s kolegami. Ak však budeme všetku našu prácu soliť modlitbou – pred, počas alebo i dodatočne – Boh bude pracovať v nás i cez nás. Ovocie našej práce zostane aj bez cenovky. A o to vlastne ide.