Solúnski bratia Slovákom i Čechom priniesli najmä duchovné bohatstvo

Spomínam si na svoju babičku, ktorej modlitebnú knižku mám vo svojej kláštornej izbe v Česku na Vysočine. Okraje stránok jasne naznačujú, koľkokrát ju otvárala. Nebola to žiadna teologička, ale mala osobný, živý vzťah s Ježišom Kristom.

A ako každý z nás môže ďakovať za ľudí, ktorí stáli pri zrode jeho viery, tak je to i s koreňmi viery nášho národa. Tu sa dotýkame ľudí, mnohých svätcov, ktorých radostná správa zvestovaná Ježišom tak oslovila, že sa naozaj nedalo, aby ju nešírili ďalej. Priniesli kvas do cesta, ktoré začalo kvasiť.

Svätý Cyril a svätý Metod stoja pri koreňoch viery nášho formujúceho sa národa, ale nielen toho nášho. Ako kňaz, ktorý vstúpil do českého kláštora, s radosťou píšem, že títo svätci spájajú národy, predovšetkým tie slovanské.

A nielen to. Spájajú východné kresťanstvo s tým západným, ako povedal sv. Ján Pavol II., keď ich v roku 1980 vyhlásil za patrónov Európy. Veď nie je radostná zvesť o spájaní a o zdieľaní spoločného bohatstva?

V kresťanskej viere nacionalizmus alebo rozdelenie nemá žiadne miesto, pretože Ježiš Kristus vytvára rodinu Božích detí bez ohľadu na pôvod. Naši svätci Cyril a Metod spájajú český a slovenský národ vďaka evanjeliu, ktoré priniesli.

Čitateľ mi azda odpustí, že som ho hneď na začiatku zahrnul otázkami a malou výzvou na vďaku. Ale rád by som sa pokúsil v nasledujúcich vetách nájsť duchovné bohatstvo, ktoré priniesli tiež pre generácie Slovákov žijúcich práve teraz, a pár námetov k tomu, aby sa bohatstvo, ktoré nám priniesli, skrze naše súčasné generácie odovzdávalo ďalej.

Tých, ktorí nepoznajú dobrú správu, je veľa i dnes

Nefascinuje vás, že dvaja bratia merali v 9. storočí cestu z Grécka, teda z úplne inej krajiny, bez novodobých dopravných prostriedkov až na územie, ktoré je dnes súčasťou Česka a Slovenska? Pripomeňme, že Solún je mesto, ktoré osobne navštívil svätý apoštol Pavol.

Cyril s Metodom teda prijali kresťanskú zvesť cez predkov siahajúcich až k tomuto stĺpu Cirkvi, ktorý mal bohaté skúsenosti s hlásaním evanjelia medzi pohanmi. A presne toto robia jeho nasledovníci v 9. storočí, keď prichádzajú na Veľkú Moravu. Prinášajú evanjelium tam, kde ho skoro nikto nepozná.

Azda sa k niekomu dostalo cez franských kňazov, ale vtedajšiu spoločnosť ešte neprekvasilo. Nebudeme skúmať politické dôvody, ktoré viedli kniežaťa Rastislava, aby ich pozval. Nás zaujíma hlavne, čo prinášajú a akým spôsobom to robia.

Nebudeme klamať samých seba, že je umením hlásať dobrú správu; i v dnešnej dobe potrebujeme vedieť ako na to.

Je rozdiel hlásať dobrú správu a dobrú radu

Možno sme si zvykli na to, že do kostolov stále niekto chodí. Ale mnohí už prestali. Koľko rodín kedysi z našich ulíc do kostola chodievalo a dnes je to možno pár rodín alebo jedincov z konkrétnych domácností? Kde nastala chyba? Nebudeme plakať nad rozliatym mliekom.

Rutina zabíja; aj keď to nikto nemyslel zle, zdá sa, že pod vplyvom určitých zvykov sme zabudli na korene, na radostnú správu. Stala sa z nej dobrá rada. Je rozdiel hlásať dobrú radu a dobrú alebo radostnú správu. Rada sa týka konania v budúcnosti.

Napríklad otec povie svojmu synovi: „Obleč sa poriadne, aby si nenachladol!“ Je to dobrá rada, ktorá môže mladíka zachrániť pred prípadným mrazom. V Starom zákone platilo: Dodržiavaj zákon, aby si nebol zatratený. Ale dobrá správa je niečo, čo sa už stalo a má aktuálny vplyv na náš život.

V prípade kresťanov ide o správu, ktorá sa týka Boha. Boh urobil niečo, čo má dosah na našu prítomnosť, radikálne to môže zmeniť našu aktuálnu situáciu. Človek bol stvorený z lásky, ale hriechom sa slobodne od Boha odpojil. Začal si namýšľať, že si vystačí sám a Bohu sa veriť nedá, ako mu to povedal had v raji.

Lenže sme stále deti nebeského Otca. A on vedel, že bez neho nás čaká iba smrť. Preto poslal na svet svojho Syna, ktorý sa rozhodol zobrať na seba údel každého hriešnika akejkoľvek doby. Postavil sa na miesto každého z nás, ktorí si pre svoje hriechy zaslúžime trest.

Dal sa súdiť, odsúdiť a popraviť za tých, ktorí mali byť súdení, odsúdení a mali zomrieť, pretože život v hriechu je ako jazda do priepasti smrti. Tam, kde by sme si zaslúžili odsúdenie, tam, kde by sme mali cítiť vinu a hanbu za svoje hriechy a dokonca strach z budúcnosti, vďaka Ježišovi sa stávame čistými.

Špinu našich hriechov vzal na seba on a s ňou i všetky dôsledky. Kto v neho uverí, stáva sa spaseným, očisteným a ešte oveľa viac – Božím dieťaťom a môže rásť v láske a viere, ako keby začal žiť nový život. Nechodí okolo nás veľa ľudí, ktorí sa rútia do priepasti, alebo tí, ktorí sú plní hriechu, viny, hanby a strachu?

To je podstata evanjelia, dobrej správy, že každý, kto uverí v Krista, má život večný. Už teraz. A to radikálne mení našu situáciu. Je to dobrá, radostná správa, že Boh v každom z nás vidí Ježiša, ktorý na seba vzal to, čo nás od neho oddeľuje, a my sme takto ospravedlnení a milovaní ako Ježiš. Aj keď sme hriešni.

Zákon verzus vzťah k Bohu

Nech mi čitateľ odpustí, že som na prvý pohľad utiekol od témy. Ale nestáva sa nám, že skôr nám kresťania dávajú dobré rady, než aby nám oznámili dobrú správu? Nestáva sa nám kňazom, že skôr v kostole predkladáme zákon, teda to, čo treba robiť, než to, čo sme už dostali a kým sme? Pravidlá sú dôležité, predpisy tiež.

Ale je oveľa ťažšie, keď ich budeme dodržiavať bez vedomia, kto sme v Kristovi. Je rozdiel, keď niečo plníme preto, že musíme, a keď niečo robíme, pretože sme presvedčení o tom, že nás niekto miluje a chce pre nás to najlepšie. A svoju lásku nám už prejavil na kríži.

Predstavme si zamilovaný pár na prvom rande. Slečna hneď na prvom stretnutí dá mladíkovi do rúk zoznam toho, čo má a čo nemá rada. A mladík urobí to isté. Bude takýto vzťah fungovať na základe lásky? Nebude. Naviac sa tie pravidlá premenia na veľké bremeno.

Ale keď poznajú lásku, prídu na to, čo ten druhý potrebuje. Solúnski bratia Cyril a Metod prišli na Veľkú Moravu predovšetkým preto, aby nám priniesli Božie slovo, v ktorom sa hovorí o veľkom dôkaze lásky Boha k nám. Túžili, aby ľudia našich národov uverili, že Boh chce skrze Ducha Svätého vyliať svoju lásku do ich sŕdc (porov. Rim 5, 5).

Aby najprv začali vzťah s Bohom a zamilovali sa do neho. Dnes sme presne v takej situácii voči mnohým ľuďom okolo nás. Nevedia, prečo by mali niečo dodržiavať, lebo neprežili Božiu lásku. Pamätajme, že jej nositeľmi sme i my.

Cyril a Metod ukázali, kto sme v Kristovi

V Proglase, predslove k staroslovienskemu prekladu evanjelií, sa píše: „Všetci, čo chcete svoje duše krásnymi uzrieť, a všetci po radosti túžiaci, túžiaci temno hriechu navždy zapudiť i sveta tohto hniloby sa pozbaviť i rajský život pre seba zas objaviť..., počujte Slovo...“

Hlavným motívom našich svätcov bolo priviesť ďalších ľudí k Bohu skrze Ježiša. Dôkladne sa na to pripravili. Neprišli na naše územie s povýšeneckou mentalitou, že idú zachraňovať zúbožený a nevzdelaný ľud.

Prišli ako tí, ktorí vďaka Božiemu slovu vedeli, aká je ich Bohom daná identita, a zistili, že túto identitu, hodnotu a dôstojnosť má každý človek. To bolo ich motorom. Chceli našim predkom povedať, že majú väčšiu hodnotu, než si myslia; hodnotu, kvôli ktorej sám Boží Syn položil život; a že ich duše sú vďaka Kristovi krásne.

A stojí za to k nim takto pristupovať. Môžeme iba predpokladať prístup, s ktorým sem slovanskí vierozvestcovia prišli. Ale ich misia bola úspešná. Cesto našich národov začalo kvasiť vďaka evanjeliu.

Pochopili sme, kto sme v Kristovi, ako o tom na mnohých miestach hovorí slávny solúnsky misionár apoštol Pavol? Aký pohľad máme na tých, ktorí zatiaľ neveria v Krista alebo s ním nemajú vzťah? Je to pohľad pohŕdania a odsúdenia alebo pohľad hladu po tom, aby Krista poznali?

Nie je to jednoduché a sami nemôžeme získať pohľad Krista, s ktorým k nám prišli Cyril a Metod. Diabol aj dnes rád ľudí strháva do davov, ktoré križujú, a to naprieč veriacimi i neveriacimi. Duch Svätý nám však môže dať pohľad Krista. Je to pohľad, ktorý nám pomôže objaviť v neveriacich, hľadajúcich alebo zmätených krásu Božieho syna a dcéry.

Často máme pokušenie ľudí zahaliť vinou či hanbou, pripomínať ich hriechy. Ale Ježiš robil presný opak. A zaiste i sv. Cyril a Metod. Pre nás kňazov je ich misia inšpiráciou, ako žiť s ľuďmi a medzi ľuďmi bez klerikalizmu, ako často pripomína pápež František.

Je tu ešte jeden príklad od našich svätcov. Ich vzťah k cudzincom bol plný lásky. Modlitba za druhých či hlásanie evanjelia nemá efekt, pokiaľ tých ľudí nemilujeme.

Všetci sme povolaní k misii

Nebojte sa, nemusíte baliť kufre a cestovať do inej krajiny. Duše hladné po Božej láske nájdeme všade. Svätí Cyril a Metod nám priniesli Božie slovo v našom jazyku. Veď láska je vynaliezavá.

Dnes bežne máme Bibliu v rodnom jazyku v našich domácnostiach. Dajme ju na čestné miesto a čítajme, aby sme sa uistili o kráse a dôstojnosti, ktoré sú v každom z nás. Vzájomne sa povzbudzujme v tom, čo je radostná správa. A nenechávajme si to pre seba.

Nemusíme oplývať vznešenými slovami. Stačí, keď každý rozpovie svoj osobný príbeh, keď prežil, že mu Boh pomohol a že ho miloval. Toto potrebujú počuť mnohí ľudia z nášho okolia. Ježiš je živý. Svätí Cyril a Metod, orodujte za nás.