Svätá omša nemusí byť nudná

Nuda v psychológii je „nepríjemný prechodný duševný stav, v ktorom jedinec cíti prenikavý nedostatok záujmu o svoje obvyklé aktivity a je pre neho ťažké sa na ne sústrediť“.

Nuda teda nutne neznamená, že človek vôbec nemá čo robiť, ale skôr to, že sa nedokáže pre žiadnu aktivitu nadchnúť.

Charakteristické sú pre ňu pocity omrzelosti, zbytočnosti, nespokojnosti, nezaujímavosti, znížená pozornosť, pocit únavy a depresívna nálada.

Často počúvame, najmä od mladých, že sa na omši nudia, že im nič nedá a pokladajú ju za niečo, čo im zbytočne kradne čas.

Aby sme dokázali „nudiacim“ sa odpovedať, musíme charakterizovať, čo je svätá omša. Bez toho sa totiž nedá odstrániť ich problém. Svätá omša nemusí byť nudná, ak si uvedomíme, čo všetko sa pri nej deje. 

SRDCE LITURGIE

Svätá omša je srdce celej liturgie Cirkvi. Je vrchol a prameň celého kresťanského života (LG 11). Všetky sväté sviatosti sú nasmerované na Eucharistiu a vedú k nej.

Aj pobožnosti sú vtedy dobre vykonávané, keď u veriacich vzbudzujú túžbu po zjednotení sa s eucharistickým Kristom. Preto sa v liturgických skúmaniach a štúdiách najviac pozornosti venuje svätej omši.

Svätá omša sa najčastejšie slúži v kostole. Kresťanské kostoly sa začali budovať ako symbol Božieho príbytku, kde sa stretáva spoločenstvo Cirkvi. Motivácia k vstupu do kostola je teda komunikácia v spoločenstve iných ľudí, v ktorom chceme konať svätú omšu.

KU KOMU IDEME

Ale najdôležitejšie je uvedomiť si ku komu ideme. Teda na prvom mieste nie je dôležité kam, ale ku komu. Ideme na stretnutie s Bohom, ideme ako deti prichádzajúce k Otcovi, o ktorom nepochybujú a ktoré si uvedomujú, že potrebujú Otca, ktorému veria a ktorý má na ne čas.

Preto si aj ony nachádzajú čas na stretnutie s ním. Nechcú iných rušiť neskorým príchodom na bohoslužbu, preto prichádzajú v dostatočnom predstihu. Ak si človek uvedomuje dôležitosť času, nepodlieha nude, lebo si uvedomuje, akú činnosť má pred sebou.

I štruktúru slávenia v spoločenstve, do ktorého vstúpil. A to najmä, ak má v sebe myšlienku nie „musím ísť na omšu“, ale prevláda v ňom myšlienka z Písma: „Naradovaný som bol, keď mi povedali pôjdeme do domu Pánovho“.

ZNAK KRÍŽA

Dôležitým predpokladom toho, aby sme sa nenudili na svätej omši je hneď úvodné dokonalé prežitie: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. Pri oltári sa stretávame ako veriaci ľudia.

Začíname vyznaním viery, keď urobíme na sebe znak svätého kríža. Pripomíname si moment svätého krstu, keď sme boli uvedení do života Najsvätejšej Trojice.

Zhromaždili sme sa preto, aby sme hlbšie prežili stretnutie so všemohúcim Otcom, ktorému vďačíme za život; s jednorodeným Synom Božím, ktorý nám získal život večný; a s Duchom Svätým, ktorý sa stará o neustály vzrast tohto života.

Ten, kto si toto neuvedomuje, nikdy nebude schopný naživo prežívať svätú omšu, ale bude sa na nej nudiť.

NEZÁVISLÉ TAJOMSTVO

Druhým podstatným prvkom, aby svätá omša nebola pre nás nudný čas, je uvedomenie si, čo je vlastne svätá omša.

Bývalý sekretár Kongregácie pre Boží kult a sviatosti Albert Malcolm Ranjith Patabendige sa vyjadril takto: „Je mi do smiechu, keď počujem mojich priateľov hovoriť, že niektorý kňaz je svätý kvôli jeho homíliám, alebo preto, ako rozpráva. Svätá omša je obeta, dar, tajomstvo, nezávisle od kňaza, ktorý ju slúži.“

Ak si toto uvedomíme pri vstupe do chrámu, celkom iste si postupne vybudujeme správny vzťah ku svätej omši a jej prežívaniu.

Ako zdôrazňuje Albert M. R. Patabendige, vždy je veľmi dôležité, aby sme postupne dochádzali k poznaniu, že „protagonistom svätej omše je Kristus“.

Ak niekto chce tvrdiť, že svätá omša je niečo statické, musí si uvedomiť, že „svätá omša nie je cirkus“ a bývalý sekretár kongregácie pokračuje: „Nechápem preto liturgie, ktoré sa zmenia na divadelné vystúpenia s tancom, spevom a potleskom“ a dodáva „ide o zneužitie liturgie“.

Svätá omša je veľká katechéza o modlitbe. Ten, kto ide do kostola, aby sa zúčastnil na svätej omši a nechce zdokonaliť svoju modlitbu, postupne sa vzďaľuje od oltára.

MAŤ ÚMYSEL

Nebojme sa položiť si otázku: Aký cieľ sledujem účasťou na svätej omši? A pokračujme: Ako sa k nemu dostať? A tu je už naozaj najvyšší čas uvedomiť si, že niet času na nudu.

Je potrebná obrovská aktivita, v ktorej jedna činnosť nadväzuje na druhú. Uvedomujeme si, že sme pred Bohom, ideme v spoločenstve Božieho ľudu – pred Boha predstupujeme s úprimným a očisteným srdcom od zloby a nevraživosti voči komukoľvek.

Prvý cieľ našej účasti na svätej omši je vytvorenie spoločenstva lásky a harmónie. Dôležité je, aby nik z nás nekazil tvár spoločnosti ako Božieho ľudu. Preto je tu úkon kajúcnosti, teda nazerania do svojho vnútra, uznania svojich vín, prejav ľútosti a úprimné predsavzatie návratu k Bohu.

Úkon očistenia svedomia je dôležitá realizácia poznania Písma: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar“ (Mt 5, 23-24).

Človek s ľahkým srdcom dokáže potom spievať alebo modliť sa skvelý hymnus: „Sláva Bohu na výsostiach...“ Je to hymnus zvelebovania Boha jediného v Trojici. Schádzame sa pri oltári vlastne preto, aby sme Bohu vzdali úctu.

OTVORENÝ KÔŠ

A potom už kňaz, keď vyzýva k modlitbe slovami: „Modlime sa“, stavia pred zhromaždených akoby „otvorený kôš“.

Každý môže do neho vložiť to, čo považuje za vhodné: – veci osobné, rodinné, susedské, – problémy Cirkvi, vlasti, sveta, – vzdávanie vďaky, odmeny, prosby. To, s čím prišiel na svätú omšu.

Keď je „kôš“ naplnený, kňaz ho v mene celej Cirkvi povznáša k Bohu a prosí o vypočutie „skrze Ježiša Krista, nášho Pána“.

To je príprava na dobré počúvanie Písma. Boh sa nám dáva poznať vo svojom zjavenom a napísanom slove a komunikuje s nami. Možnosť počúvania Božieho slova je veľká milosť.

Odpoveď na počuté jehomília – výklad Božieho slova alebo komentár k nemu. Ako hovorí aj Svätý Otec, homílie sa majú dotýkať exkluzívne katechetického aspektu. Nemôžu byť zbytočným táraním. Napríklad na tému politiky...

HLAS ĽUDU

Po homílii vyznávame svoju vieru v spoločenstve Božieho ľudu a veriaci okolo oltára v niekoľkých prosbách prednesú najaktuálnejšie záležitosti, ktoré v ten deň túžia predniesť Bohu.

Modlitba veriacich, to je hlas ľudu. Jej zrelosť svedčí o úrovni náboženského i morálneho života veriacich, ktorí sú zhromaždení pri oltári.

Ich prosby sa nesmú týkať osobných záležitostí, ale vždy musia mať na zreteli spoločné dobro. Prednášame ich Otcovi nie ako „moje“ ale ako „naše“.

VZNEŠENÁ SPOLOČNOSŤ

A nasleduje slávenie obety Ježiša Krista – obnova kalvárskej obety nekrvavým spôsobom, keď chlieb a víno sa premenia na telo a krv Ježiša Krista.

Preto tiež, keď sa začleňujeme do eucharistickej obety, prežívame najdokonalejší náboženský akt, aký môže byť dostupný človeku na zemi.

V takej vznešenej spoločnosti, akou je Ježiš Kristus prítomný v Eucharistii v spoločenstve Božieho ľudu, sa nedá nudiť. Kto chápe Krista, ten je vždy v stave bdelosti.

VSTUP DO BOŽIEHO ŽIVOTA

A tak nakoniec: Človek je iba človekom a dokonca pri najväčšom stupni dokonalosti myslí na odmenu, a to na takú, ktorá mu úplne nepatrí – na život večný.

Boh zjavil túžbu podeliť sa o svoje šťastie s človekom na celú večnosť. Sviatostné zjednotenie s Pánom Ježišom v Najsvätejšej sviatosti nám pripomína tento prísľub.

Boh nás už tu na zemi napĺňa svojím životom, uisťuje nás o vernosti svojich prísľubov. Každé slávenie svätej omše, každé sväté prijímanie, to je vstup do Božieho života, odvážny pohľad do budúcnosti, ktorá nás čaká.

A uznáte, že s takýmto pohľadom na môj konečný cieľ sa na slávení svätej omše nedá nudiť – Eucharistiu treba prežívať. Liturgia je nesmierne dôležitá súčasť nášho života.

Preto sa každý kňaz musí zamyslieť a urobiť všetko preto, aby v rámci dôstojného slávenia liturgie zabránil komukoľvek nudiť sa na Eucharistii.

Prichádzame do chrámu preto, aby sme ďakovali, a odchádzame obdarovaní novým bohatstvom. Taký je Boh. On nás miluje. A ten, kto opravdivo miluje, dokáže využívať každú situáciu, len aby obohatil milovanú osobu.