Sväté písmo je list milujúceho Otca

Boh nám zjavuje svoju lásku a ako prostriedok používa papier, na ktorom máme Sväté písmo zaznamenané. Je to list od milujúceho Otca. Je to živé slovo Boha, jedno veľké vyznanie lásky Boha človeku.

To nás podnecuje, aby sa toto slovo stalo opäť čítaným, počúvaným a v láske prijímaným. Ako hovorí sv. Augustín, Sväté písmo je sviatosť pre ucho. „Veď v posvätných knihách ide s veľkou láskavosťou v ústrety svojim dietkam Otec, ktorý je na nebesiach a prihovára sa im“ (Dei verbum 21).

AKO POROZUMIEŤ

Sväté písmo môžeme čítať len vtedy, ak je v nás život, z ktorého ono aj povstalo. „Sväté písmo treba čítať a vysvetľovať v tom istom Duchu, v akom bolo napísané“ (Dei verbum 12).

Ten istý Duch Svätý, ktorý svätopiscov viedol a inšpiroval, chce a musí inšpirovať aj nás čitateľov a poslucháčov; len tak môžeme pochopiť, čo chce Boh povedať. Svätopisci ešte predtým než napísali knihy, mali zážitok s Bohom. Opisujú svoje skúsenosti rečou svojej doby.

Svet ich predstáv nám môže byť cudzí, lebo len málo vieme o svete, v ktorom žili, a o okolnostiach ich života. A tiež nepoznáme ani biblické jazyky. Literárne formy antiky sú iné ako dnes, Semiti sa vyjadrujú viac v obrazoch než my.

„Keďže však vo Svätom písme Boh prehovoril prostredníctvom ľudí a ľudským spôsobom, aby vysvetľovateľ Svätého písma dobre pochopil, čo nám chcel Boh povedať, musíme pozorne skúmať, čo vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť a čo Boh uznal za dobré prejaviť ich slovami“ (Dei verbum 12).

LECTIO DIVINA

Boh sa chce s každým stretnúť práve tam, kde sa teraz nachádza. Preto sú cesty k Bohu také rozličné. Ale jedno je spoločné: nestačí cestu len poznať, musíme sa na ňu aj vydať! Každý deň by sme si mali vyhradiť konkrétny čas na čítanie Svätého písma.

Najlepšie je zvoliť si tú istú dobu a nájsť si miesto, kde nie sme rušení. Slovo, ktoré nás zvlášť osloví, si vždy so sebou vezmime do celého dňa. Časom zistíme, že nielen tá polhodinka, ale celý náš deň bude premenený. Celý deň sa bude čoraz viac stávať miestom stretnutia s Bohom.

Otcovia biskupi nás v pastierskom liste na Prvú adventnú nedeľu v roku 2005 vyzývali čítať Sväté písmo formou lectio divina. Božie čítanie alebo sväté čítanie sa úzko spája s benediktínskou spiritualitou. Pre benediktínskych mníchov bolo lectio divina vždy prednostným miestom stretnutia s Bohom.

Lectio divina neznamená čítanie len pre obohatenie svojho poznania alebo pre získanie informácie; je to predovšetkým stretnutie s Bohom, ktorý k nám hovorí v slove. „Nečítame Sväté písmo preto, aby sme sa stali lepšími ľuďmi, ale aby sme sa stretli s Bohom“ (Origenes).

ZJEDNOTENIE S BOHOM

Lectio divina má štyri stupne či kroky. Prvým je čítanie; čítam Sväté písmo úplne pomaly, až sa niektoré slovo dotkne môjho srdca a zasiahne ma. Vtedy sa pri tom slove zastavím. Odložím knihu a nechám to slovo preniknúť do svojho srdca. Ako druhý stupeň prichádza meditácia.

Tá neznamená, že len premýšľam o prečítanom slove, ale že ho nechám zapadnúť hlbšie do srdca a snažím sa ho zakúsiť, vychutnať. Meditácia vniká do vnútra srdca a tým roznecuje túžbu srdca po Bohu.

Tretí stupeň je modlitba, v ktorej odovzdávam svoju túžbu Bohu a prosím ho, aby túto túžbu čoraz viac napĺňal. Posledný stupeň je kontemplácia, čisté mlčanie, modlitba bez slov a obrazov, bez myšlienok a citov, čisté zjednotenie s Bohom v hĺbke duše. Kontemplácia je Boží dar.

Prvé tri stupne môžeme praktizovať sami, ale štvrtý je dar od Boha. Kartuzián Guigo neúnavne zdôrazňuje spojitosť všetkých štyroch stupňov: „Čítanie hľadá rozkoš blaženého života, meditácia ho nachádza, modlitba ho vyprosuje a kontemplácia ho používa.“

Objavujme poklad Božieho slova a dennodenne sa usilujme uvádzať ho do života! Kto aspoň pol hodiny číta alebo počúva Sväté písmo, môže získať úplné odpustky. A nezabúdajme, že satan sa bojí Božieho slova.

ZABUDNUTÝ PÔST

Každé náboženstvo pozná pôst a žiada svojich stúpencov postiť sa. V Starom i Novom zákone má pôst pevné miesto. Ježišov predchodca Ján Krstiteľ sa postil po celý život.

Aj Ježiš svoje verejné účinkovanie a ohlasovanie začal štyridsaťdňovým pôstom. Keď sa raz jeho učeníci nadarmo pokúšali vyhnať diabla, Ježiš ich poučil: „Tento druh sa nedá vyhnať ináč, iba modlitbou a pôstom“ (Mt 17, 21).

Podľa Ježišovho príkladu Cirkev vždy považovala pôst za prostriedok na vyháňanie satana. Aj v službe exorcistov sú modlitba a pôst tými najsilnejšími prostriedkami. Životopisy otcov púšte a mnohých svätcov hovoria, že satan sa veľmi hnevá na postiaceho sa človeka.

Prví kresťania poznali dvojdenný pôst v stredu a piatok. Stredajší pôst bol pokáním za Judášovu zradu a piatkový súvisel s dňom Ježišovho ukrižovania. Modlitba a pôst patria popri dávaní almužny k pilierom praxe viery (porov. KKC 575).

Biblický pôst je o chlebe a vode. Voda je očisťujúci prostriedok a pripomína krst. Každodenný chlieb ako základná potravina pripomína Eucharistiu. Mnohí medžugorskí pútnici, ktorí sa takto začali postiť, dosvedčujú, že väčšmi zatúžili po čistote a očistení a tiež pocítili aj nový hlad po prijímaní Eucharistie.

PÔST V ŽIVOTE CIRKVI

Mali by sme sa zamyslieť nad skutočnosťou, že pôst v živote Cirkvi takmer úplne stratil význam. Pretrval len v niekoľkých skutočnostiach. Piatok je deň, keď kresťania nejedia mäso (porov. KKC 1438).

Cirkev pozná dva dni prísneho pôstu – Popolcovú stredu a Veľký piatok. A ešte pôst spojený s Eucharistiou (porov. KKC 1387). Naša presýtenosť v blahobytnej spoločnosti nám už zrejme nedovoľuje oceniť pôst.

V aktuálnom uspokojení človek iba ťažko rozpoznáva v sebazaprení pozitívnu hodnotu, tak ako o nej hovorí 4. pôstna prefácia: „Lebo ty v nás telesným pôstom krotíš zlé sklony. Dvíhaš myseľ, udeľuješ silu k čnosti a dávaš odmenu skrze nášho Pána Ježiša Krista“.

Objavujme v týchto liturgických textoch skúsenosť stáročí, ktorú treba neustále nanovo objavovať. Pôst uvoľňuje sily a povznáša ducha, otvára naše srdce Božej láske. Nájdime si vlastnú mieru postenia pri zohľadnení svojho zdravotného stavu. Pôstne predpisy Cirkvi na to vždy brali ohľad.

PÔST OSLOBODZUJE

Nie je náhoda, že zabúdaním na pôst v Cirkvi sa nejakým spôsobom začalo zabúdať aj na zápas proti silám zlých duchov. Satanovo účinkovanie vo svete je čoraz viditeľnejšie a ničivejšie. Prítomnosť zlých duchov pociťuje čoraz viac veriacich, alebo sú posadnutí a žiadajú pomoc od kňazov.

Je dobré, že sa v mnohých diecézach znova uvádza do Cirkvi služba exorcizmu či oslobodzovania. Pôstny impulz je nielen veľmi zdravý, ale aj nanajvýš aktuálny. Je prostriedkom na vnútorné očistenie a oslobodenie.

„Postiť sa znamená prijať podstatnú formu kresťanského života. Musíme sa vrátiť k spoločným formám cirkevnej kajúcnosti“ (Benedikt XVI.). Cieľ pôstu musí byť predovšetkým duchovný, musí nás dokonalejšie zjednocovať s Ježišom. Ak by sme toto zo zreteľa stratili, z pôstu nebudeme mať žiaden duchovný účinok.

Pôst posilňuje našu vôľu, aby sme tak ľahko nepodľahli zvodom temnoty a nedali sa oklamať. Pôst nás robí citlivými na Božiu pravdu, vďaka čomu viac dokážeme vnímať svoje hriechy.

Vďaka pôstu si uvedomujeme, že v našom živote niečo nie je v poriadku a treba nastúpiť cestu pokánia a obrátenia. Všetko sa to začína v našom srdci a pokračuje v spovednici vo sviatosti zmierenia.