Svätí Cyril a Metod naplnili odkaz apoštolských kniežat

Kresťanská tradícia sa od počiatku pozerala na sv. Petra a Pavla ako na neoddeliteľné postavy. V Ríme dostalo toto spojenie oboch bratov vo viere ešte celkom špecifický význam, pretože tam položili svoj život za Krista - a ich hroby od začiatku požívali veľkú úctu.

Kresťania Ríma ich považovali za protipól mýtických bratov – zakladateľov Ríma – Romula a Rema, lebo sa zjavujú ako zakladatelia nového mesta – nových hodnôt. 


Meč trpiaceho zachraňuje 
 

Sv. Peter a Pavol boli ľudsky veľmi rozdielni a nestoja vedľa seba bez konfliktov. Sú však stelesnením nových hodnôt a nového života, ktoré sú možné skrze evanjelium Ježiša Krista.

História potvrdzuje, že nie meč dobyvateľov  zachránil svet, ale iba meč trpiaceho. Iba život a obeta nasledovníkov Krista vedú k novému bratstvu, k novému mestu - prízvukujú nám títo svätí bratia.

„Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“ (Sk 3, 6) – hovorí sv. Peter chromému pri chrámovej bráne. V jeho slovách môžeme vidieť obsah poslania Cirkvi a jej služby, ktorou ho poveril Ježiš, vo všetkých časoch (porov. Jn 21, 15 - 17).  

Poslaním Cirkvi nie je totiž materiálna zmena sveta. Aj my musíme prekonať časté pokušenie premieňať poslanie Cirkvi len na sociálnu službu a politickú akciu, aby sme tomuto svetu dali len čosi hmatateľné, viditeľné. My máme dávať viac a to je veľkosťou nášho kresťanského poslania.

Máme ponúknuť aj to, čo človek nežiada, pretože to mnohokrát nepozná, a čo je predsa jeho vlastnou potrebou. Máme dávať  svetu Ježiša Krista. Len on je ten, ktorý môže darovať človeku pravú slobodu: chodenie na vlastných nohách -uzdravený apoštolmi. Pričom jeho život sa stal zvelebovaním Boha.

Pretože Boh aj vo všetkých súženiach tohto sveta je naším záchrancom – Spasiteľom. Takto to chápali naši oslávenci, ako hovorí liturgia ich slávnosti: „Jeden nás učí vyznávať vieru a druhý nám objasňuje jej tajomstvá; Peter zhromaždil prvotnú Cirkev zo synov Izraela, Pavol sa stal učiteľom viery pre všetky národy, a tak obaja, hoci odlišným spôsobom, zhromažďovali Kristovu rodinu.“

Svätý Pavol prezrádza aj dôvod: „Bratia, pripomínam vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, lebo ja som ho neprijal, ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista“ (Gal 1, 11). 

Misijný imperatív

Kresťania všetkých čias sú pozvaní k šíreniu týchto hodnôt, ba bola nám uložená služba pravde v misijnom príkaze: „Choďte teda, učte všetky národy“ (Mt 28, 19).

Úsilie o to, aby viera zostala živá a nefalšovaná a následne sa prejavovala službou lásky iným v každej oblasti života. Takto to môžeme vidieť vo všetkých generáciách kresťanstva.

Veľmi výrazne v živote a v pôsobení sv. Konštantína Cyrila i jeho brata Metoda v 9. storočí na našom území. Je nespochybniteľné, že solúnskych bratov právom považujeme za „apoštolov Slovanov“ a „otcov vlasti“, za zakladateľov slovanskej i slovenskej kultúry a štátnosti, aj keď treba priznať, že neprišli na Veľkú Moravu do nejakej „kultúrnej prázdnoty“.

Naši predkovia vtedy už pred viac ako polstoročím prijali kresťanstvo. Postupne prenikalo do každej oblasti života i vytvárali náboženskú terminológiu pod vplyvom hlavne franských, gréckych, ale aj misionárov z územia vtedajšej Itálie, predovšetkým z Aquileie.

V každom prípade misijným pôsobením Konštantína a Metoda naši predkovia vstúpili do európskych dejín, nerovných dejín, ako rovnocenný národ vtedajšieho feudálneho sveta, a to svojou písomnou kultúrou, právnym poriadkom s etickými normami kresťanstva. 

Ich programom je inkarnovaný Boží Syn, Logos, Slovo Božie, Ježiš Kristus. Jeho chcú zvestovať medzi Slovenmi. On je nový život. Cieľom je zbaviť Slovenov „zvieracieho života“ a naučiť ich lepšiemu životu, hovorí sa v úvodnej básni  Konštantína k prekladom evanjelií, Proglase: „Každá duša v žití žije bez Božieho života, keď nepočuje nikde slova Božieho.“ 

Predišli dobu
 

Naši predkovia – parafrázujúc výrok pápeža sv. Jána Pavla II. – prijímali a prežívali kresťanské Božie slovo „dýchajúc oboma pľúcami“: Východu i Západu. To boli oni, ktorí svojou múdrosťou predišli stredovek - reformné hnutia v Cirkvi aj v národných kultúrach, keď osvojovanie evanjelia prijímali autenticky v svojej rodnej reči.

Áno, boli to solúnski bratia, ktorí začali viesť ekumenický dialóg v Cirkvi i dialóg s nekresťanským svetom – potreba, ktorú dnes zvlášť pociťujeme.

To boli oni, ktorí anticipovali aj myslenie Druhého vatikánskeho koncilu, keď sa mnohí jeho účastníci inšpirovali návratom k počiatkom kresťanstva, dokonca aj pri liturgických reformách (živý jazyk popri latinčine, dôraz na osobnosť veriaceho, ľudová zbožnosť a iné).

Potvrdilo sa, že kresťanské náboženstvo svojou inkulturáciou je vždy kultúrotvorné, zakladajúce trvalé duchovné aktivity, ktoré nám dodatočne potvrdzuje aj objektívna historiografia a kultúrna antropológia. 

Práve tieto duchovné aktivity sa stali základom trvalého cyrilo-metodského ovocia a odkazu. Pozitívne i formatívne nielen v dejinách našich národov, ale aj v dejinách iných slovanských národov v strednej a východnej Európe.

Katolícka cirkev aj v zložitých vývinových obdobiach po zániku Veľkej Moravy je tou inštitúciou u nás, ktorá v svojej pamäti vyznáva, udržiava a rozširuje významové hodnoty cyrilo-metodskej misie - a sú inšpiratívne aj pre dnešný čas.

Tiež nemožno zabudnúť, že napriek rôznorodej dejinnej nepriazni zostali sme na Slovensku v spojení s Rímom až doteraz. Počiatky siahajú do cyrilo-metodských čias. 

Sv. Konštantín Cyril a Metod poukázali na hodnoty, ktoré sa na historickej ceste národov osvedčili ako veľmi aktuálne aj pre našu dobu, ktorá v dôsledku toľkých zložitých náboženských, kultúrnych, občianskych a medzinárodných otázok hľadá zdôvodnenú jednotu v skutočnom spoločenstve rôznych zložiek.

Tieto hodnoty sa však neprejavili bez obety, ktorú možno považovať za nekrvavé mučeníctvo.  

Možno povedať, že pre týchto dvoch hlásateľov evanjelia bola príznačná ich láska k všeobecnému cirkevnému spoločenstvu na Východe i na Západe, v ktorom vyhradili miesto pre novú cirkev, ktorá sa rodila v slovanských národoch.

Od nich vychádza aj pre dnešných kresťanov a ľudí našej doby výzva, aby sme budovali toto spoločenstvo spoločnými silami. 

Preto s vďačnosťou a obdivom treba pristupovať k dedičstvu našich otcov, k duchovnému a kultúrnemu odkazu sv. Cyrila a Metoda. Teda k tradícii, ktorej podstatu tvoril vždy kult  oboch bratov, živý kult a nijaký mýtus.

Cirkev predsa stála pri zrode a úspešnosti misijného diela Konštantína a Metoda, po tragickom vyhnaní ich žiakov zakladá kult solúnskych bratov, keď v zmenenej situácii prijíma ich do zoznamu svätých a povoľuje deň ich sviatku a príslušné modlitby.

Kult sv. Cyrila a Metoda sa rozširuje v miestnych cirkvách a biskupstvách, v kláštoroch, v kapitulách, čo dokumentuje kalendárový kontext, záznamy v misáloch, v spevníkoch, mnohé patrocíniá a mnohé ďalšie. Osobitný kult predstavuje oral history a iný zasa výtvarné umenie, literatúra legendistická, spevná a podobne.

 

Nečerpajme vieru len z archívov
 

Všimnime si, že ak sa dnes vášnivo polemizuje o dávnej minulosti, tak predmetom diskusií je aj naša prítomnosť a budúcnosť. Vychádza sa z úplne logického predpokladu, že čo nemalo minulosť, nemá oprávnenie na existenciu v súčasnosti a už vôbec nie v budúcnosti.

Keď nám niekto upiera minulosť, zbavuje nás historickej pamäti, ak nás vyhlasuje za náhodu dejín, hovorí tým zároveň, že nemáme ako suverénny a samostatný národ nárok na budúcnosť.

Cirkev aj dnes musí odpovedať na niektoré výzvy, ktoré sú staré ako viera apoštolských čias, a tiež na iné, nové a neočakávané. Našou službou je vždy verne a každodenne slúžiť evanjeliu a priniesť nadprirodzenú nádej svetu, ktorý je veľakrát znechutený, na rázcestí, či v slepej uličke.

Byť v službe nádeje znamená hlásať Boha s ľudskou tvárou, s Kristovou tvárou, pretože iba naše vlastné slová, bez neho, naša iniciatíva a úsilie sú slabé! Nikdy nebudú stačiť. 

Áno, žitá viera je aj nádejou pre našu budúcnosť, svetlom na ceste života. Avšak je tu nebezpečenstvo, ktoré môže nechať vyblednúť svetlo viery: pokušenie zredukovať ju na niečo z minulosti. Niečo dôležité, ale patriace do inej doby, ako keby viera bola krásnou knihou s miniatúrami na uchovanie v múzeu.

Ak je však uzavretá v archívoch dejín, stráca svoju premieňajúcu silu, živú krásu a pozitívnu otvorenosť voči všetkým. Preto je potrebné dennodenne oživovať živé stretnutie s Pánom.

To bude obnovovať náš život, oslobodzovať ho a robiť ho vnímavým na potreby iných a tiež na nečakané situácie. Keď mu vytvoríme priestor, staneme sa schopnými vyžarovať lásku.

Tak budeme schopní pokračovať vo veľkom príbehu evanjelizácie apoštolských kniežat, ale aj našich apoštolov sv. Cyrila a Metoda, ktorí naplnili ich odkaz a ktorých svet tak veľmi potrebuje aj v dnešných časoch. Ich dielo je živé ďalej.

Ba dnes je ešte životnejšie a podnetnejšie. Učí nás veľkoryso, s pohľadom upretým do ďalekej budúcnosti pracovať na prehlbovaní, upevňovaní a rozširovaní hodnôt, pre ktoré žili a obetovali sa.  

Aj teraz - v čase takom dôležitom pre budúcnosť nášho Slovenska a Európy - využime príležitosť a priblížme sa bližšie k Bohu a jeho hodnotám, ako nás pozývajú svätci tohto týždňa.

Len tak si môžeme zachovať katolícku identitu. Preto verne chcime v ambroziánskom zmysle: „Vo všetkom nasledovať Rímsku cirkev“, a tak zachovať a zveľaďovať dedičstvo našich otcov.