Svätý Jozef je ochranca svätej Cirkvi

Mnohí vedia, že pri poslednom zjavení Matky Božej vo Fatime 13. októbra 1917 sa odohral veľký „slnečný zázrak“, ktorého svedkami bolo 70-tisíc ľudí. Ale to, že sa deťom pritom zjavil aj sv. Jozef, vedia len niektorí.

Najstaršia z vizionárskych detí sestra Lucia to opísala v spomienkach: „Potom, čo sa naša milá pani vzdialila v nekonečnej diaľke nebeskej klenby, videli sme pri slnku svätého Jozefa s Dieťaťom a Božiu Matku v bielych šatách a modrom plášti. Svätý Jozef a Dieťa ako keby žehnali zem tým, že rukou robili znamenie kríža.“

Mike Wick, riaditeľ Institute on Religious Life, vysvetľuje túto víziu: „Tento obraz umocňuje význam úlohy svätého Jozefa v Cirkvi, lebo tak veľa znamená pre svet dneška. Jozef je mlčiaci obor, zabudnutý priateľ, ktorý je stále prítomný.“

Je presvedčený aj o tom, že prítomnosť Svätej rodiny pri poslednom fatimskom zjavení je napomínajúcou pripomienkou, že Cirkev musí byť „Božia rodina“.

Hovoria za neho činy

Zadívajme sa teda na sympatickú tvár svätca. Oslovuje nás svojou tichosťou a mlčaním aj v dnešnom ukričanom svete, plnom reklamy. „Lebo jedni sú v tme a tí druhí sú vo svetle. A tých vo svetle vidieť. Tých v tme nevidieť“ – hovorí dramatik Bertolt Brecht vo svojej piesni z Opery za tri groše.

Naše oči v tme naozaj nič nevidia. Vidia to, čo sa leskne a žiari, čo stojí vo svetle reflektorov, na vyššom stupni a má primeranú publicitu.

V prípade sv. Jozefa akoby neplatilo: Čím väčšia reklama, čím viac sa hovorí o tej-ktorej osobnosti, tým je slávnejšia. O ňom hovoria jeho činy, bez veľkých slov, ktoré nemôžeme obísť nevšímavo. Prijať ho viac do nášho života sa nám azda podarí, keď sa pokúsime hlbšie poznať jeho konanie.

V evanjeliách jeho osobnosť takmer celkom ustupuje do úzadia. U evanjelistu Matúša sa dozvedáme, že anjel ho volá synom Dávidovým (porov. Mt 1, 20). A u sv. Lukáša, že bol z domu a rodu Dávidovho (porov. Lk 2, 4).

Ale to už za čias Jozefa nemalo zvláštny význam pre jeho postavenie v spoločnosti. Nevieme, či si ho susedia zvlášť pre toto vážili. V každom prípade sa hovorilo o Ježišovi zľahka znevažujúc: „Vari to nie je tesárov syn?“ (Mt 13, 55).

A po Ježišovom rozmnožení chleba Židia v synagóge v Kafarnaume vraveli: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: ,Zostúpil som z neba?‘ “ (Jn 6, 42).

Zvláštne je, že o vzťahu Ježiša k Jozefovi sa nehovorí nič. Ani slovo, žiaden náznak z Ježišových úst! Niet divu, že ani Cirkev nevedela takmer tisíc rokov, čo si o tom myslieť. Na starých vianočných obrazoch je svätec bez svätožiary, zväčša posunutý do úzadia.

Nasledovaniahodný

Až neskorý stredovek či skôr nástup novoveku v čase rekatolizácie a doba baroka ho posúvajú dopredu a podnecujú jeho uctievanie. Jeho predpísaný sviatok je od roku 1621 19. marec, platný pre celú Cirkev od roku 1714. Pápež bl. Pius IX. ho vyhlásil v roku 1870 za patróna Cirkvi a Pius XII. určil 1. máj za sviatok sv. Jozefa, robotníka.

Napriek tomu – alebo práve preto – je nenápadný život Jozefa pre nás hodný, aby sme sa na neho zapozerali, uctievali ho, no najmä nasledovali. Lebo na ňom spoznáme, „kto“ je Boh a „čo“ robí. Práve skromný život ukazuje celkom neočakávané a nepochopiteľné Božie konanie.

Božie oči sa totiž nedajú oslepovať nádherou a veľkosťou človeka. Božie oči vidia tiež a práve v tme. Vidia chudobných, slabých, tých bez lesku ešte viac ako druhých. „On vyslobodí bedára, čo volá k nemu, i chudobného, ktorému nik nepomáha“ (Ž 72, 12).

Neskoršie vo svojom ohlasovaní to Ježiš výrazne vyzdvihol a vyhlásil za blahoslavených chudobných a bezmocných, lebo sú otvorení pre Božiu ponuku spásy a ako deti ochotní dôverovať a prijať tieto hodnoty (porov. Mt 5, 3 – 12).

Apoštol Pavol to jasne vyjadruje: „Čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ (1 Kor 1, 27). Byť malý či slabý pred svetom neznamená seba samého stále pokorovať, robiť sa menším, dať sa spoločensky a morálne na nižší stupeň, ako sme v skutočnosti. To by nebolo nič iné ako neprirodzené postavenie, ktoré Boh iste nechce.

„Byť nízkym“ znamená nevyvyšovať sa pred Bohom; stále neleštiť vlastný imidž a prestíž. Ale odovzdať sa mu v dôvere, a to celý svoj život, lásku, utrpenie i smrť. Presne to naznačuje Ježišovo slovo o povýšení a ponížení (porov. Mt 23, 11 – 12). Práve na Jozefovi môžeme vidieť zmýšľanie a postoj byť malý pred Bohom.

S otcovským srdcom

V tomto zmysle treba upriamiť pohľad na jeho „otcovské srdce“, ako pomenoval Svätý Otec František apoštolský list Patris corde – pri vyhlásení roka zasväteného tomuto svätcovi 8. decembra 2020.

Nemecký náboženský spisovateľ, kňaz Ulrich Filler jeho obsah vyjadruje slovami: „List pápeža Patris corde je pozoruhodný dokument, ktorý nám poskytuje celkom osobný, až intímny pohľad na hĺbku a silu detinskej viery Jorgeho Bergoglia.

Tu je pápež skutočne sám sebou – tu poskytuje príležitosť v škole jeho spirituality dospieť k novým skúsenostiam, aby sme boli schopní vysloviť štvornásobné áno. Povedať áno svojim slabostiam. Povedať áno vlastnému životnému príbehu. Povedať áno kreatívnej odvahe a povedať áno pokladu našej viery.“

Ako vyplýva z apoštolského listu, so svätým Jozefom sa máme učiť aj priznať si vlastné slabosti. Môže sa to podariť s Kristom a skrze Krista: „Paradoxne aj zlý duch nám môže povedať pravdu, ale robí to preto, aby nás usvedčil. My však vieme, že Pravda, ktorá pochádza od Boha, nás neodsudzuje, ale prijíma, objíma, podporuje a odpúšťa“ (Patris corde, 3).

Potom sa môžu – ako to raz povedala Gertrúda von le Fort – hranice človeka stať vstupnou bránou k Bohu: „Tak nás Jozef učí, že viera v Boha znamená veriť v to, že táto môže pôsobiť aj cez naše obavy, našu krehkosť a naše slabosti.“ U sv. Jozefa sa objavuje priamočiare myslenie, prijatie toho, čo sa vopred nedá určiť, ale čo sa dá tušiť, ak človek má hlbokú vieru v Boha. A preto tento muž prijíma úlohu, hoci jej celkom nerozumie.

Príklad vernosti

Boh je verný a odmeňuje vernosť aj napriek našej nestálosti: „Všetky cesty Pánove sú milosrdenstvo a vernosť pre tých, čo zachovávajú jeho zmluvu a jeho príkazy“ (Ž 25, 10). A ďalej: „Voči svätému si svätý, voči šľachetnému šľachetný“ (Ž 18, 26). To sv. Jozef tiež zakusuje.

Prijme narodenie Božieho Syna a verne plní ponúknutú úlohu. Bohom je nútený prerušiť doterajší život i prácu a pri každom odchode zakusuje zachraňujúcu Božiu blízkosť. Boh mu zveruje ťažké úlohy a on mu dôveruje v mlčanlivej poslušnosti. Tak sa svätec stáva presvedčivým príkladom vo svojej vernosti.

Postoj, ktorý dnes nemá vysokú cenu. Vernosť v manželstve a priateľstve, vernosť danému slovu, vernosť v nesebeckom konaní, v dobrovoľne prevzatej službe, v každodennom plnení povinností – všetci vieme, ako sa to ľahko zabúda alebo sa dáva tomu výpoveď. A vieme, koľko utrpenia, sklamania, nepokojov a sporov, nenávisti a nepriateľstva to vyvoláva v našom malom i veľkom svete.

Niet naplneného, šťastného života bez vernosti, spoľahlivosti a stálosti. Preto je nám sv. Jozef taký sympatický, že vo svojom živote uchoval túto vernosť „bez veľkých slov“. Bol predovšetkým človek činu. Životná cesta, na ktorej sa usiloval plniť Božiu vôľu, mu priniesla mnoho nepochopenia, hľadania, otázok aj bolestí.

Pochopil, že žiť naplno znamená ísť po ceste, ktorú nám ponúkol Boh. A to patrí medzi najťažšie úlohy života. Preto treba vo viere povedať áno svojmu vlastnému životnému príbehu napriek všetkým neúspechom a sklamaniam.

Uznávame, že ísť odovzdane Božími cestami sa nám mnohým prieči a naháňa nám strach. Božia cesta je totiž krížová. Určite aspoň v niektorých úsekoch. My si radšej volíme vlastnú cestu: vysnívanú, pohodlnú, vystlanú slávou.

Poslušnosť viery

Čo znamenalo pre Jozefa byť snúbencom Márie, môžeme vyčítať alebo aspoň vytušiť z biblickej správy. Na jednej strane úžasná radosť, na druhej skúška. Úplná tma ho asi zahalila, kým mu anjel vo sne nepovedal, že dieťa, ktoré nosila jeho snúbenica, pochádza z Ducha Svätého a prinesie Izraelu spásu (porov. Mt 1, 18 – 21).

Výzva pre jeho vieru. Jozef urobil, čo mu Pán povedal, a vzal svoju ženu k sebe. To je možné hodnotiť ako najčistejšiu „poslušnosť viery“ (porov. Rim 1, 5; 16, 26). Berie k sebe Máriu, ktorej dal Pán nepochopiteľné miesto v pláne spásy.

Nemuselo to čo najhlbšie zmeniť ich celé bytie a život, a tak aj jej celý vzťah k Jozefovi? A predsa v tom okamihu, keď Jozef hovorí Božej vôli áno a berie svoju snúbenicu Máriu k sebe, hovorí áno tomu, že jeho život bude mať jedinečnú podobu.

Ešte nemôže vidieť, čo to bude znamenať pre neho, akou cestou ho po boku Márie a Ježiša povedie Boh. A predsa muselo ho to hlboko dojať, že Boh sám mu znovu daroval Máriu. Jozef smie spolu s ňou niesť jej Božie poslanie a spolu s ňou kráčať po jej ceste. Necítil to – teraz a počas celého života – ako úžasný veľký dar z Božích rúk?

Pápež František to vyjadril slovami: „V našom živote sa mnohokrát stanú veci, ktorých význam nechápeme. Naša prvá reakcia je často sklamanie a vzbura. Jozef necháva bokom svoje vlastné myšlienky, aby prijal sled udalostí, a hoci sa mu zdajú tajomné, prijme ich, preberie za ne zodpovednosť a urobí ich súčasťou vlastného životného príbehu.

Ak sa nezmierime so svojím vlastným životným príbehom, nebudeme ani schopní urobiť nasledujúci krok, lebo navždy zostaneme rukojemníkmi svojich očakávaní a následných sklamaní“ (Patris corde, 4). Boh volá – Jozef s ochotou poslúcha a hovorí áno kreatívnej odvahe. Ako často sa človek obracia chrbtom k takému pozvaniu.

Boh volá ľudí z ich známeho prostredia, od ich plánov a prianí k svojej službe. Aká sila viery sa tu vyžaduje od každého, pustiť seba a celkom sa spoľahnúť na Boha. Aká to „skúška“ na príkaz anjela prijať Máriu za svoju ženu, hoci dieťa nie je jeho, ale „z Ducha Svätého“ (Mt 1, 20).

Alebo veriť o bezmocnom nepatrnom dieťati, ktorého meno neurčí on, ale Boh, že: „On vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21). A aká „skúška“, za noci a v nečase utekať s matkou i dieťaťom do cudzej krajiny, do cudzieho prostredia, k cudzím ľuďom.

A nemožno zabudnúť na „skúšku“, keď spolu s matkou hľadajú v Jeruzaleme strateného syna a nechápu, čo to všetko má znamenať. A pri všetkom to najudivujúcejšie. Žiadnu námietku ani protirečenie z jeho úst tradícia nepodáva.

Ochranca a patrón Cirkvi

Ľudia, ktorí dokážu prijať seba samých a svoje životné príbehy, potom nájdu – podobne ako sv. Jozef – odvahu na hľadanie nových riešení. Je dôležité pred všetkou akčnosťou upriamiť pohľad na poklad našej viery. Ak sme ako pestún Božieho Syna ochotní prevziať zodpovednosť za zverený poklad, staneme sa pravými, skutočnými kresťanmi, živými členmi a stavebnými kameňmi tajomného Kristovho tela.

„Musíme sa vždy sami seba pýtať, či Ježiša a Máriu, ktorí sú tajomným spôsobom zverení našej zodpovednosti a našej starostlivosti a pod našu ochranu, opatrujeme zo všetkých svojich síl. Syn Všemohúceho prichádza na svet ako slabé dieťa. Potreboval Jozefa, aby ho bránil, chránil, staral sa o neho a vychovával ho.

Boh mu dôveroval rovnako ako Mária, ktorá v Jozefovi nachádza človeka, ktorý nielen zachránil jej život, ale sa vždy o ňu i o Dieťa postará. Preto je aj správne, že svätý Jozef je ochrancom a patrónom Cirkvi, lebo Cirkev je predĺžením Kristovho tela v dejinách rovnako ako sa v materstve Cirkvi zároveň odráža aj Máriino materstvo.

Tým, že Jozef ochraňuje Cirkev, naďalej chráni aj Dieťa a jeho matku, a aj my, keď my milujeme Cirkev, milujeme aj Dieťa a jeho matku“ (Patris corde, 5).

Ženích Panny Márie je tak povolaný ísť s nami pútnickou cestou viery. Má na nej svoje vlastné miesto, svoje nezameniteľné povolanie. Je spojený v radosti a utrpení s Máriou na ceste viery, ktorá vedie aj do tmy.

Čo o sv. Jozefovi „vieme“, je azda málo a nedostatočné. Čo na ňom „poznáme“, je hodné všetkej úcty. Dosť, aby sme ho docenili ako vzor – príklad a vysoko si ho cenili a predovšetkým nasledovali a utiekali sa k nemu ako k ochrancovi svätej Cirkvi.