Svätý Jozef – nádej chorých a patrón umierajúcich

Tretiačka Mirka si raz všimla, že deti zo štvrte, v ktorej bývala, hádžu do mraveniska horiace zápalky. Pobúrilo ju to, no ešte viac ju zaujalo čosi, čo ostatní nevideli, alebo sa tvárili, že to nevidia. Keď mravce zacítili oheň, začali sa spájať do dvojíc. V pevne spojených dvojiciach potom čakali na smrť (Bruno Ferrero: Topánky pod posteľou, 2021).

Vo dvojici

Každý človek je rád, keď má sociálnu oporu v ťažkej životnej situácii. A pri neriešiteľných situáciách, k akým patrí zomieranie, je dôležitá aj spirituálna opora, mať dvojicu s Ježišom Kristom. S ním sa dá nájsť zmysel choroby, starnutia i zomierania, lebo náboženská viera posúva naše nazeranie za viditeľné skutočnosti.

Je to otázka, ktorú si kládli mnohí filozofi a teológovia. S pokusmi o odpovede sa stretávame vo všetkých náboženstvách. Kresťanstvo učí, že Boh neodníma bremená, ale posilňuje ramená. Súčasný svet, ktorý je zvyknutý myslieť prevažne prírodovedecky, vnucuje človeku myšlienku, že má byť pánom nad všetkým, nad koncom života, to znamená podrobiť si ho, ovládať či riadiť.

Tým otvára otázku eutanázie, lebo podľa tohto názoru by človek sám mal rozhodnúť, dokedy a v akom zdravotnom stave chce zotrvať na tomto svete. Nepočíta sa pritom s fázou ľudského dozrievania ani očisťovania, iba sa vyhodnocujú znaky životaschopnosti orgánov, ktoré nás udržujú na tomto svete.

Proti tomuto prístupu k životu sa kresťanská tradícia opiera o skúsenosti veriacich, ktorí s dôverou v Božiu prozreteľnosť vložili svoj osud do Otcových rúk a v jeho náručí našli láskavé objatie. Od 17. storočia tomuto postoju pomáha aj úcta k svätému Jozefovi ako patrónovi umierajúcich.

Rozšírila sa v čase posledného veľkého moru v Európe. Zoči-voči hroziacej, nečakanej smrti mnohí ľudia dychtivo túžili po pomoci, aby mali dobrú smrť. Jezuiti im vtedy pomáhali tak, že uvádzali svätého Jozefa ako príklad človeka, ktorý zomrel dobrou smrťou, lebo bol blízko pri Ježišovi.

Dokazuje to kniha kardinála a teológa svätého Róberta Bellarmína (1542 – 1621) De arte bene moriendi (O umení dobre zomrieť), ktorá vyšla v roku 1620. Cirkevný sviatok svätého Jozefa však zaviedol až v 18. storočí pápež Urban VIII.

Inšpirácie z evanjelia

Biblické stopy po Jozefovi sú chudobné, ale inšpirujúce. Stretávame sa s nimi v evanjeliách pri rodokmeni Ježiša Krista, pri zásnubách s Máriou a anjelovom povzbudení: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1, 20).

Neboj sa – tieto slová sa stávajú kľúčovými pre množstvo našich životných situácií, ktoré sú spojené s každodennými rodinnými, pracovnými a zdravotnými problémami. Jozef ako osoba sa spomína aj pri narodení Ježiša Krista, úteku do Egypta a nájdení Ježiša v chráme.

Vždy je to len osoba Jozefa a jeho konanie podľa toho, čo mu povie Boh. V evanjeliách nenachádzame ani jedno jediné Jozefovo slovo, aj keď by sme možno očakávali od neho aspoň otázku, prečo má znášať také náročné, ťažké a nevysvetliteľné situácie.

Historická reflexia nás vedie k záveru, že Jozef žil počas všetkých Ježišových „skrytých“ nazaretských rokov, no zomrel pred začiatkom jeho verejného účinkovania. Keby to tak nebolo, určite by sa Jozef spomínal na svadbe v Káne Galilejskej (porov. Jn 2, 1 – 2), alebo keď Ježiš vyučoval a prišla za ním Panna Mária a jeho bratia (porov. Mk 3, 31 – 32).

Rovnako keby bol Jozef nažive, určite by bol prítomný pod Ježišovým krížom spolu s Máriou. Ak predpokladáme, že Ježiš bol ešte doma, keď Jozef zomrel, pravdepodobne prevzal starosť o pohreb a veci s ním spojené. V židovskej kultúre to bola zvláštna povinnosť syna voči svojim rodičom.

Ježišova prítomnosť mohla byť pre Jozefa umocnením Božej blízkosti, čiže oporou v ťažkej životnej situácii. Pravdepodobne tu je základ úcty, ktorú prežívame dnes, keď skrze Jozefa prežívame Božiu a Ježišovu blízkosť. Preto je svätý Jozef nádejou chorých a patrónom umierajúcich.

Nádej pozitívna hodnota

Pre všetky životné situácie potrebujeme nádej. Študent, ktorý píše maturitnú písomku, má nádej, že maturitnú skúšku zloží. Človek, ktorý čaká v nemocnici na operáciu, má nádej, že sa uzdraví. Nezamestnaný žije v nádeji, že si nájde prácu. Vždy sa môže život zmeniť k lepšiemu. Preto je nádej veľká vec.

Žiť bez nádeje znamená žiť bez zmyslu. Nádej oceníme najviac v starobe, pri zomieraní a smrti. Viera v nebo a nádej – to je veľká pozitívna hodnota. Opakom nádeje je pesimizmus a frustrácia zo života. Ak človek odmietne byť bytím pre niekoho a pre niečo, začne byť bytím iba pre seba a sám sebe spôsobí, že sa ocitne v beznádeji.

Prenikne ho existenciálna prázdnota. Odmietnutie Božej blízkosti poznačí jeho protokol života, čo sa odrazí v smútku a bezradnosti. Preto je také dôležité hovoriť o nádeji, ktorá prináša človeku Božiu blízkosť. Pravdu o efektivite Ježišovej blízkosti potvrdili mnohí veriaci ľudia.

Čo robili svätci? Vo chvíľach najväčšieho vypätia, najväčšej služby chorým, trpiacim; vo chvíľach, keď prežívali vnútornú bolesť, zároveň prežívali aj vrcholnú radosť. Svätý Maximilián Kolbe bol v hladovej komore, ale dokázal tam spievať. Svätý Polykarp, biskup v prvých kresťanských storočiach, chválil Boha, i keď ho pálili na hranici.

Radosť z toho, že Kristus je prítomný, hoci očiam sa zdá vzdialený, zasiahla nielen ich rozum, ale aj srdce. Litánie k svätému Jozefovi, ktoré rozvíjajú myšlienku nádeje pre chorých a patróna umierajúcich, obsahujú posolstvo o Božej blízkosti. Všetci sme pozvaní k tomu, aby sme nosili v srdci radosť.

Pri každej svätej omši hovoríme: „Hore srdcia“; a odpovedáme: „Máme ich u Pána.“ Je to pozvanie: Všimni si, človek, čo je hore! Si stvorený pre vyššie hodnoty! Tvojou mierou je výška Boha. Starosť o pozemské záležitosti ani tvoja vlastná nedostatočnosť či hriechy ti nesmú prekážať v tomto zacielení tvojho bytia.

Už svätý Pavol z Tarzu napísal v Liste Rimanom: „Krstom sme teda s ním boli pochovnaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6, 4). Čiže pre Pavla smrť neznamenala bodku, ale nový život, predzvesť Boha. Nehovorí o zabudnutí, ale o oslávení. „Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť“ (Rim 6, 8).

Boh nepovoláva k smrti, ničote, ale k bytiu, životu. Nemusíme sa teda báť, že uprostred života sme obklopení smrťou. Vo viere platí opak: uprostred smrti sme obklopení životom. O tom je úcta k svätému Jozefovi, nádeji pre chorých a patrónovi umierajúcich.

Prejsť k tomu, čo nás presahuje

Nie je možné zabezpečiť si sterilný svet, oslobodený od chorôb, nešťastí, smútku, utrpenia, prírodných katastrof a osobných zranení. Ale je možné v každodennej realite prežívať Božiu blízkosť, ako to dokazuje práca, spravodlivosť a múdrosť svätého Jozefa.

Preto si môžeme byť istí nádejou, že Boh osuší všetky slzy, že sa pominie všetka nezmyselnosť a že všetka nespravodlivosť bude prekonaná. Lebo v dejinách sveta bude mať posledné slovo víťazstvo lásky. To je to, čo dokáže Božia moc.

Od nás kresťanov sa v tomto medzičase očakáva postoj, ktorý by sme mohli nazvať postojom bdelosti, vnímavosti na Božie veci: neuzavrieť sa do prítomného okamihu, neoddávať sa len každodenným a materiálnym záležitostiam, ale vedieť pozdvihnúť svoj pohľad nad chvíľkovosť, nad malichernosti, aby sme predovšetkým mali na zreteli to, čo je večná pravda, čo je Božia múdrosť – teda mať nádej uprostred tohto sveta, ktorý je pre nás často nepochopiteľný a zlý.

Vždy, keď budeme mať schopnosť rozlíšiť dobré od zlého a žiť podľa usmernení viery, zbadáme, že náš život ide správnou cestou, že nebo je pre nás magnetom, ktorý nás priťahuje. Krátkozraký je človek, ktorý sa zapodieva len vecami, ktoré sú dosiahnuteľné, merateľné, ktoré možno zapísať číslami.

Ak hľadáme zmysel života, musíme prejsť aj k tomu, čo nás presahuje, a to je práve skutočnosť neba. Je dobré a správne, že nebo je pre nás neprístupné, vzdialené; nemôžeme si tam urobiť vizitu, vrátiť sa a povedať si: Teraz už viem, že existuje! Práve naopak – v napätí medzi tým, čo už máme, a tým, čo ešte príde, je Boží dar.

Pravdu o nebi spojiť s pravdou o ľudskom bytí

Nič nie je také dôležité, ako pravdu o nebi spojiť s pravdou o ľudskom bytí. Ilustruje to aj nasledujúci príbeh: Starý otec viedol za ruku svojho vnúčika a ukazoval mu mohutné stromy, lemujúce aleje. Hovoril mu, že neexistuje nič krajšie ako strom. „Pozri, pozri na tie stromy, ako namáhavo pracujú.“

Chlapec namieta: „Dedko, veď nič nerobia!“ Dedko vysvetľuje: „Ale áno, spájajú nebo so zemou. Je to veľmi ťažké. Pozri sa na ten kmeň, celý je vráskavý, vyzerá ako hrubé lano, je na ňom veľa uzlov. Na oboch koncoch tohto lana sa vlákna rozdeľujú a rozširujú, a tak držia pohromade nebo so zemou.

Tie hore nazývame konáre, tie dolu korene. Ale je to vlastne to isté. Korene si razia cestu k zemi, konáre vo vzduchu. Aj v jednom, aj v druhom prípade je to namáhavá práca.“ Chlapec hovorí: „Dedko, ale je oveľa ťažšie raziť si cestu pod zemou ako vo vzduchu.“

„Vôbec nie, chlapče. Keby to tak bolo, konáre by boli krásne, rovné, dlhé. Ale vidíš, aké sú pokrútené, poohýnané od námahy? Snažia sa a namáhajú úpornejšie ako korene.“ „A prečo je to také namáhavé; čo to spôsobuje?“ pýta sa chlapec. Dedko odpovedá: „Vietor. Ten by chcel odtrhnúť nebo od zeme. No stromy držia pevne a zatiaľ vyhrávajú“ (Bruno Ferrero: Koľko stojí zázrak?, 2006).

Dedkovo rozjímanie nad stromom je krásne preto, lebo hovorí o úlohe ľudského života a viery: udržať nebo spojené so zemou. Pravdu neba spojiť s pravdou o našom bytí. Vždy bude fúkať vietor prekážok. Vždy budeme potrebovať toto spojenie upevniť, utužiť.

Sme radi, že veriaci ľudia pred nami našli vo svätom Jozefovi muža, ktorý dokázal udržať nebo spojené so zemou; muža, ktorý sa stal pre nás ochrancom aj v najťažších životných situáciách.